Čarovná krajina pod gruzínskym Kazbekom

Kazbeg

Gruzínci o svojej krajine veľmi radi hovoria ako o najkrajšom kúte celého sveta. Príroda ich obdarovala morským pobrežím, vlniacimi sa riekami, jazerami, ale to najkrajšie mu nadelila na severe krajiny. Celým severom sa totiž vinie pás Kaukazských hôr siahajúcich až k nebu. Ich krása očarila nejedného návštevníka a príťažlivé scenérie krajiny pod Kazbekom, jedným z najvyšších vrchov krajiny, človeka obrazne povedané pripútajú na celý život. Nielen človeka, pretože starý príbeh hovorí o tom, že na vrchole Kazbeku bol prikovaný aj samotný božský Prométeus.

Vojenskou cestou

Oblasť južných kaukazských svahov, ktorým dominuje nádherný vrchol Kazbeku je od hlavného mesta Tbilisi vzdialená necelých 160 kilometrov. Cesta vôbec nie je jednotvárna, pretože vedie starou, historickou „vojenskou cestou“ spájajúcou Tbilisi s Vladikavkazom. Dlhé stáročia tadiaľto viedli obchodné cesty, no až s príchodom Rusov, ktorí sa rozhodli, že im bude patriť celý Kaukaz sa začala cesta meniť na skutočnú spojnicu. Začiatkom 19.storočia ňou pochodovala cárova armáda, aby si podrobila horské kráľovstvo Gruzínska. Nebyť však kaukazského panovníka Čopikašviliho, ktorý bol známy svojou lojalitou voči Rusom, možno by tento kus zeme nikdy nepodľahol cárovej dvojhlavej orlici. Na vŕšku za Tbilisi sa objaví Mccheta a domáci natlačení v starej maršrutke sa tri krát prežehnajú pri pohľade na kláštor Džvari dominujúcemu okoliu. Krajina nádherne rastie do výšky a pohľad na hory dokreslí tyrkysové jazero Ananuri s ruinou rovnomennej pevnosti na jej brehu. Jeho staré hradby a kláštor sa od prvého dňa ako ho postavili leskne na vodnej hladine.

Ananuri
Kláštor Ananuri na vojenskej ceste

 

Pasanuri
Kaukazská krajina neďaleko Pasanuri

Očarenie z Kaukazu

Len pár kilometrov na západ utekajú hranice Južného Osetska, ktoré sa pred pár rokmi krvavým konfliktom zapísalo do povedomia ľudí. Ani dnes vraj nie je najbezpečnejšie objaviť sa tam. Za kopcom sa objaví prenikavo zelená pastvina plná pasúcich sa kráv. Scenéria ako vystrihnutá zo švajčiarskych Alp, len s tým rozdielom, že tu tvoria kulisu kaukazské trojtisícovky. Niektoré sa nepasú len na tráve, ale s kľudným svedomím priamo na ceste. Kde nepomáha ani trúbenie, tam musí šofér vystúpiť a trochu ich popohnať, aby sa vôbec dalo prejsť. Blízke kopce sú pokryté trávou akoby ich obtiahli zeleným kobercom a vzdialenejšie štíty zdobí snehová prikrývka. Údolia naplno roztvorili svoju papuľu a nedočkavo čakajú či niektoré z áut na rozbitej ceste príde tak blízko krajnice, že by ho mohli zožrať. Aj nad našou maršrutkou niekoľko kráť naprázdno cvaknú zubami. Mám pocit, akoby si šofér vychutnával jazdu čo najbližšie ku krajnici, ale na jeho obranu treba podotknúť, že to zvládol bravúrne. Vojenská cesta ja plná akejsi zvláštnej romantiky. Koniec koncov, išiel ňou aj kapitán Maxim Maximič z Lermontovho Hrdinu našich čias. Aj on miloval Kaukaz.

Kazbeg
Kaukazské hory a výhľady z Vojenskej cesty

 

Kazbeg
Prichádzajúca jeseň krásne zasneží vrcholky hôr

Mesto obklopené horami

Krajina rozprestierajúca sa pod kaukazským štítmi disponuje krásou, ktorá len ťažko hľadá slová. Krásna a drsná zároveň. Dva protiklady, ale tu sú na správnom mieste. V malých mestečkách či dedinkách čas zastavil pred 50 rokmi a nebyť rozhlasu, televízie či internetu, zostal by bez pohnutia stáť a nikomu by to neprekážalo. Spokojne si tu žijú so svojimi problémami, radosťami, stádami, lúkami, riekami aj štítmi. Mesto známe ako Kazbegi leží až za priesmykom Džvari ležiacim vo výške 2379 metrov. Džvari znamená kríž. Kazbegi si našlo svoje miesto na svete v malebnom údolí rieky Tergi. Tá sa z ničoho nič objaví v horách Kaukazu a trvá vyše 600 kilometrov, kým jej voda splynie s vlnami Kaspického mora. Patrí k najväčším kaukazským riekam a dala život mnohým dedinám v nepokojných severokaukazských republikách. Maršrutka pozvoľna zabrzdí na ošumelom námestí v strede mesta a zoznámime sa s Vasiľom. Neďaleko odtiaľto má so ženou dom, kam ubytujú za lacný peniaz turistov. „Určite sa Vám tu bude páčiť“ privíta nás a jedným okom žmurkne na okolité hory. Hoci je dnes zaužívaný názov Kazbegi, v posledných rokoch sa mesto čoraz častejšie spomína ako Stepantsminda. „V preklade sa volá svätý Štefan“ pomôže nám zorientovať sa Vasiľova žena Chatuna. Kedysi dávno na tomto mieste totiž žil ortodoxný mních Štefan, ktorý tu postavil prvý kláštor. „Mne sa nový názov páči, ale mnohí ľudia aj tak budú navždy volať naše mesto Kazbegi“ dodá Chatuna. Má pravdu, málokto z prvého počutia pomenuje mesto novým názvom.

Kazbegi
Kaukazské kopce pri priesmyku Džvari

 

Kazbegi
Reliéf v sovietskom pamätníku Džvari

Ľadová hora

Kazbegi alebo ak chceme Stepantsminda leží vo výške 1750 metrov a jeho ulicami sa preháňa čistý, horský vzduch bez zbytočných výfukových plynov. Zo všetkých strán ho obkolesujú vysoké štíty, pričom najvyšší z nich Kazbeg po ktorom zdedilo mesto meno presahuje 5000 metrov. Patrí k najvyšším gruzínskym štítom a domáci sú na neho patrične hrdí. Veľa krát sa stane, že svoju krásu zahalí do šedivých oblakov, hmly alebo sa jednoducho stane neviditeľným, ale dnes svieti na horizonte akoby sa predvádzal. Celoročne je pokrytý snehovou prikrývkou pre ktorú ho Gruzínci volajú Mkinvartservi, čiže „ľadovec“ alebo „ľadová hora“.

Kazbegi
Gruzínci volajú Kazbek Mkinvartservi, teda “Ľadová hora”

Tam, kde žije Prométeus

Podľa starej gruzínskej povesti, ktorá sa časom premiešala s gréckym príbehom o Prométeovi bol priamo na Kazbeku prikovaný hrdina Amirani. Bojoval proti postavám gruzínskej mytológie a dokonca sa opovážil postaviť najvyššiemu Bohovi Ghertimu za čo ho potrestal. Aj on mal byť ako bájny Prométeus prikovaný ku skale a každým dňom si na jeho pečeni pochutnávali orly, aby mu cez noc opäť narástla. Hoci si Gruzínci nesú príbeh o udatnom Amiranovi vo svojej mysli, možno by sme našli takých čo odprisahajú, že sa počas slnečného dňa zalesknú na hore ťažké reťaze, alebo je počuť trepot orlích krídel zlietajúcich sa nad uväzneným hrdinom. Hory mali vždy mnoho príbehov, ktoré si mohli ľudia počas dlhých večeroch rozprávať a tak ich hrdinom nedali nikdy pocítiť zabudnutie. Niektoré príbehy sa netýkajú len Prométea či Amirana, ale zablúdia do jaskyne, ktorá sa má nachádzať vo výške 4000 metrov. Od nepamäti ju prezývajú Betlehem a počas stáročí sa stala miestom kam sa utiahli pustovníci, aby sa ponorili do vlastného ticha. Legendy hovoria, že práve do tejto jaskyne ukryli vzácny stan proroka Abraháma či dokonca jasličky, v ktorých sa v Betleheme narodil Ježiš Kristus. Svet okolo hôr neprestáva byť zahalený rúškom príbehov.

Kazbegi
Krásna hora Kazbegi dotvára dokonalú kaukazskú panorámu

Ikona celého Gruzínska

Nielen zasnežená špička Kazbeku je dominantou okolia, pretože vo výške 2200 metrov stojí na kopci kláštor Tsminda Sameba. Kláštor podobného názvu sa objavuje takmer v každom meste, pretože predstavuje Svätú trojicu. Viacerí turisti nasadnú v meste do džípov a za pár minút ich roztrasená cesta vynesie priamo ku kláštoru, pobudnú tam niekoľko minút a vrátia sa naspäť. Je to veľká škoda, pretože vyšliapať lesnými cestičkami priamo z Kazbegi je skvelý zážitok a celý výstup trvá s viacerými prestávkami menej ako dve hodiny. Priamo z námestia vidno ako jeho nádherná silueta so zvonicou robí vzdialený kopec dokonalým. Práve tento pohľad patrí k najfotogenickejším pohľadom celého Gruzínska. Je tak silný, že len kvôli nemu by sa sem oplatilo merať cestu z Tbilisi. Keby aj človek nevidel nič iné, stále by to malo zmysel. Práve tu vidno ako je Kazbegi obklopené horami. Sú naozaj všade kam oko dovidí.

Kazbegi
Kláštor Tsminda Sameba so zasneženým Kazbegom patrí k ikonám krajiny

Pod sochou Kazbegiho

Námestie je domovom sochy Alexandra Kazbegiho, významného gruzínskeho spisovateľa, pochádzajúceho priamo odtiaľto. Je dokonca vnukom gruzínskeho panovníka Čopikašviliho, ktorý vládol kráľovstvu okolitých hôr. Jeho príbeh kaukazského banditu menom Koba s vlastnosťami Robina Hooda inšpiroval dokonca samotného Stalina, natoľko, že jeho meno používal ako svoj vlastný revolučný pseudonym. Tabuľa vedľa ukazuje smer do severoosetského Vladikavkazu ležiaceho za hranicou s poetickým názvom Čertov most. Stačí 30 možno 40 kilometrov a človek by sa ocitol v tomto zaujímavom, no miestami stále divokom meste. Z jednej strany Južné Osetsko, na severe Severné Osetsko a ani lákavé Čečensko nie je veľmi vzdialené. Každý názov pre mňa znamená nové dobrodružstvo či sen, ktorý sa raz naplní. Pár krokov od námestia sa medzi stromami ukrýva neveľký kostol s malou kamennou zvonicou. Niekoľko chlapov zaujalo miesta na lavičke pod padajúcimi konármi a zhovárajú sa. Aj napriek ich prítomnosti však odtiaľto vyžaruje akási aura opustenosti a prázdnoty.

Kazbegi
Socha Kazbegiho na hlavnom námestí v centre mestečka

 

Kazbegi
Stačí pár kilometrov a ste na hranici s Ruskom smer Vladikavkaz

 

Kazbegi
Kostol v centre mestečka Kazbegi

Zabudnutý čas pod Kazbekom

Za riekou Tergi sa cesta stáča do dedinky Gergeti. Nedávne dažde premenili rieku na dravú riavu valiacu sa údolím zlovestne sfarbenú do tmavých odtieňov. Pred pár dňami by sme namiesto nej našli pokojnú riečku, ticho si raziacu cestu kaukazskou idylkou. Gergeti je akoby vystrihnuté z dokumentov o kaukazskom živote z minulého storočia. Dediniek akou je táto by sme v horách našli celé desiatky, ak nie stovky. Roztrúsili ich po rovinách medzi štítmi a vždy dokazujú chuť a vôľu človeka prežiť aj v drsných a tvrdých podmienkach. Na prvý pohľad sa zdá, že Gergeti už má svoj čas spočítaný. Mladého človeka tu nikde nestretneme. Všetci ktorí mohli opustili dedinu a išli za prácou či vidinou lepšieho života do Tbilisi, či iného väčšieho mesta. Väčšinou starší ľudia sa pomaličky s nostalgiou v tvári prechádzajú zaprášenými ulicami a nespevnenými cestami, posadia sa pri dome na stoličku, niekedy sami, inokedy s priateľmi a zhovárajú sa. Sedieť s nimi, počúvať a rozumieť, ich príbehy by určite vydali na nejednu knihu. Za polorozpadnutým domom sa na dvore krčí starenka a kŕmi sliepky. Neďaleko sa ozývajú kravy, štekot psa a až sem dolieha zúrivý hlas rieky. Životy miestnych museli byť ťažké, ale okolie akoby namaľované na maliarskom plátne im ho snáď dokázalo skrášliť.

Gergeti
Dedinka Gergeti v ktorej sa zastavil čas

 

Gergeti
Rieka Tergi patrí k najdôležitejším v oblasti

 

Gergeti
Dedinka Gergeti po ceste ku kláštoru na kopci

Kaukazským lesom

Prejdete dve lúky a jeden les“ takto rozprávkovo znie rada miestneho starčeka sediaceho takmer pri poslednom doma na konci dedinky. Každým ďalším krokom sa zmenšujú strechy Kazbegi. Lesná cestička je poriadne strmá, ale našťastie sa nikam neponáhľame. Na výlet ku kláštoru si vyšlo aj niekoľko miestnych. Zaľúbený pár sa pomaly túla pomedzi kmene stromov a niekoľko početná rodina si hore nesie piknikový košík. Sem tam sedí ľudská postava na kameni alebo padnutom strome a oddychuje kým sa vyberie vyššie. Atmosféru kazia len džípy, ktoré vždy keď prejdú v diaľke rozvíria prach a chvíľku trvá kým opäť sadne na zem. Túlať sa lesom v kaukazských horách je veľmi príjemná činnosť. V lese sa spomedzi listov dvíhajú hríby, ale nemáme ich kam dať, tak ich len hľadáme a počítame. V našom pomyselnom košíku by ich skončilo cez dvadsať. Lúky pod horami sú plné kvetov, vysokých bodliakov, ale aj vôní, farieb a najmä nezabudnuteľných výhľadov. Stačí si ľahnúť do trávy a pod nohami sa otvorí celé údolie s mestom, ktoré sa odtiaľto premenilo len na väčší fľak. Odrazu sa spoza kopca vynorí kláštor a telom prebehne jemné vzrušenie, že ho má na dosah ruky. Na druhej strane krajinu rozrýva akýsi kaňon, ktorý žiari prenikavo zelenou farbou. Vyzerá ako z rozprávky a okrem sýtozelenej farby stojí na vrchole jedného kopca kamenná zrúcanina. Keby to bola rozprávka, presne na tomto mieste by bývali draci či iné bytosti a strážili by celé okolie.

Kazbegi
Stúpame vyššie a krajina sa stáva krajšou

 

Kazbegi
Cestička sa stratí v lese a objaví sa pod kláštorom

 

Kazbegi
Kláštor Tsminda Sameba je na dosah

Kláštor na kopci

Kláštor Tsminda Sameba stojí na vŕšku ako maják na šírom mori. Niekoľko džípov odparkovaných pod ním je signálom, že na neho zaútočili turisti, ale netrvá dlho a stratia sa. Ostane tu len hŕstka ľudí, skupinka mníchov s dlhými bradami a chladný vánok letiaci zo zasnežených kopcov. Mnísi sa púšťajú do roboty a usilovne ako mravce neustále pobehujú hore a dole, aby doniesli materiál na opravu kláštora. Dnu do jeho posvätného areálu sa vchádza cez malú zvonicu za ktorou je nádvorie. Musí byť fantastické počuť tlkot zvona a ako sa jeho kovový hlas prebehne okolitými údoliami. Postavili ho už v 14.storočí a bez pochýb patrí k najznámejším v Gruzínsku. Tsminda Sameba predstavuje symbol krajiny, pretože hory a kríže v nej majú významné zastúpenie. Jeho výnimočnosť dokazuje aj fakt, že počas nepokojného 18.storočia sem veriaci ukryli niekoľko vzácnych relikvií z iných gruzínskych miest. Verili, že tu v lone prírody budú bližšie k Bohu a ten ich ochráni. Vo vnútri sa mihotajú plamene sviečok a ich tlmené svetlo jemne osvetľuje kamenné steny kláštora. Tie zdobia kamenné kríže, reliéfy či mnoho iných drobností.

Kazbegi
Krása kaukazskej prírody

 

Kazbegi
Zvonica kláštora Tsminda Sameba

 

Kazbegi
Oddych v kaukazskej prírode

 

Kazbegi
Ak pod Kazbegi vyjde počasie, je to najkrajšie miesto na svete

 

Kazbegi
Mestečko Kazbegi je medzi kaukazskými kopcami

 

Kazbegi
Krajina pod Kazbegom

Večera u Vasiľa

Domáci prichádzajú k studni a každý z nich si domov naberá fľašu plnú studenej vody. „Je pitná, dajte si“ nabáda nás Davit, ktorý sem prišiel s rodinou navštíviť kláštor a zapáliť niekoľko sviečok. Je poriadne ľadová, ale vynikajúca. Chutí tak, ako by ju človek pil priamo z krištáľovo čistej horskej bystriny uprostred hôr. Lovím v pamäti, ale nedokážem si spomenúť či som niekedy videl tak fotogenické miesto akým je kláštor v náručí Kazbegu. Stačí hodinka a človek sa ocitne naspäť dole v meste. Podvečer sa ľudia zídu v podnikoch odkiaľ sa ešte dlho po západe slnka ozývajú hlasy. Gruzínske džúsy zajedáme domácim údeným syrom. „Poďte si dať večeru“ osloví nás Vasiľ a z kuchyne už rozvoniava čochochpiri. Vyzerá ako polievka s cibuľou, vajcom a kúskami kurčaťa ku ktorej nesmie chýbať ani čerstvý chlieb. „Vodky popijete?“ a kým človek stihne odpovedať pohárik pristane na stole. Také je Gruzínsko. Malebné, nádherné, plné príjemných chvíľ a pohostinných ľudí.

Kazbegi
Krajina pod hmlou

 

Kazbegi
Ráno pod Kazbegom

 

Kazbegi
Na okraji mestečka Kazbegi

 

Kazbegi
Kaukazskými cestami necestami

Inšpiroval ťa článok a chceš ísť do Gruzínska? Tu nájdeš skvelé, lacné letenky!



2 thoughts on “Čarovná krajina pod gruzínskym Kazbekom”

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.