Hallstatt. Rozprávka Rakúska

Rakúsko ako nás najbližší sused je veľmi často cieľom príjemných výletov. Ak chcete zažiť rozprávku, čaká na vás Hallstatt, azda najmalebnejšie rakúske mestečko. Leží z Bratislavy len necelých 370 kilometrov a tak sľubuje krásny víkendový výlet.

Rakúsky Hallstatt sa stal ikonou celej krajiny a turisticky príťažlivým magnetom, ktorý dokáže privolať ľudí aj z opačného konca sveta. Horné Rakúsko je zvlnené, plné pahorkov aj kopcov, ktoré prechádzajú do štítov. Tu v okolí pohoria Dachstein v kraji preslávenom ťažbou soli zvanom Salzkammergut vyrástlo na okraji jazera mesto ako zo sna. Ešte v 19.storočí sa do mestečka dalo dostať romanticky len horskou cestičkou prepletajúcou sa pomedzi pahorky, alebo drevenou loďkou s prievozníkom. Dnes sem už vedú cesty, sú tu pripravené parkoviská, no našťastie v historickom centre stále obmedzujú dopravu a tak si môže potulky uličkami starého mesta človek vychutnať dosýta. Auto zaparkujeme na zbernom parkovisku na okraji mesta, aby sme si ho mohli čo najlepšie prejsť po vlastných. Takmer na hranici mesta si každý všimne zaujímavý pahorok ku ktorému vedie zubačková lanovka. Práve odtiaľto pochádza povesť mesta, kde sa sypala soľ. Soľné bane patria aj dnes k najväčším ťahákom regiónu a tá nad Hallstattom patrí k najznámejším a najzaujímavejším. Nie nadarmo sa o nej hovorí ako o najstaršej soľnej bani celého sveta! V horách sa skrývajú kilometre vyhĺbených tunelov a odborní sprievodcovia rozpovedajú desiatky príbehov týkajúcich sa „bieleho zlata“. Ani ten, kto sa rozhodne zostať v meste nebude o príjemné miesta a zážitky ukrátený.

Čím bližšie sme k mestu, tým viac krásnych domov sa objavuje naokolo. Z hôr sa derie k jazeru riečka nad ktorou stoja fasády pastelových farieb. Veľký park láka svojou pohodou a a panorámou mesta. Hallstatt má zopár takýchto miest, kde sa predvádza pred zrakmi návštevníkov a práve park je jedným z nich. Plaví sa tu niekoľko labutí, kŕdeľ kačíc a za ten čas pribudlo aj zopár drevených lodí. Niektoré už vozia turistov sem a tam, no iné stále kotvia v domoch položených na vode. Strieda sa tu angličtina s nemčinou, japončina s ruštinou a človek má pocit, že sa tu stretol celý svet. Každý chce vidieť na vlastné oči, či je Hallstatt skutočný. Panoráma Hallstattu je odtiaľto prekrásna. Nad jazerom sa dvíha špicatá zvonica evanjelického kostola Christuskirche a hneď vedľa hranatá zvonica kostola sv.Márie. Pod nimi sa rozlievajú ulice plné domov a scénu uzatvárajú zelené pahorky pokryté stromami. Hlavná ulica sa čoraz väčšmi zarezáva do srdca mesta a tak sa naokolo vynárajú obchodíky, výklady, stoly s naukladaným tovarom, suvenírmi a samozrejme tu nechýbajú ani penzióny, hotely či reštaurácie. Malebnosť nie je cítiť len pri pohľade z diaľky, ale dýcha tu snáď na každom kroku. Do ulíc vytŕčajú balkóny s rozkvitnutými kvetmi, fasády domov zdobia drevené trámy a sem tam sa po dome tiahne brečtan. Zobudiť sa v takomto domčeku, odhrnúť záves a vypiť si svoj ranný čaj na balkóne s výhľadom na kopce zastreté hmlou nad Hallstattským jazerom je niečo, čo si človek vie veľmi dobre predstaviť.

Nad malým námestím sa ozýva zurčanie vody a o pár desiatok metrov vyššie v kopcoch sa objaví neveľký, no hlasný vodopád. Budova historického múzea sľubuje cestovanie v čase, pretože hoci je Hallstatt malý vzrastom, v dejinách je zapísaný obrovskými písmenami a dokonca jedna epocha v dobe železnej už bude navždy niesť meno hallstattskej kultúry. Tá tu prekvitala medzi 800-400 pr.Kr. Rakúšania vedia ako prilákať ľudí, no najmä deti, takže pre ne nebude návšteva múzea len nudnou prechádzkou v nič nehovoriacej histórii. Až za múzeom začína skutočný svet starých hallstattských uličiek končiacich v srdci mesta v podobe námestia. Stará pošta s opadanou omietkou vrhá do ulice tieň a každý ďalší dom v rade má inú farbu. Pripomínajú tak pastelovú paletu vďaka ktorej ožije všetko naokolo. Ulička sa nápadne zužuje a v jej tesnom priezore sa dokonale vyrysuje úzka zvonica evanjelického kostola Christuskirche. To ona z diaľky dokresľuje panorámu Hallstattu a patrí k najfotogenickejším stavbám mesta. Malé, pitoreskné námestie ukryté medzi domami je skutočnou oázou pokoja. V jeho strede stojí kamenná studňa a naokolo sa rozostúpili domy ako z katalógov, len s tým rozdielom, že nie sú umelé, ale skutočné a domáci v nich žijú. Tých tu človek na prvý pohľad veľmi nestretne, žije ich tu menej než tisícka a turisti sa s nimi dokonale premiešali. Čo je horšie, je ich tu už niekoľko násobne viac, než domácich. Najmä Číňania si Hallstatt zamilovali. Ľudia sa na námestí zastavia, sadnú na lavičku, do tieňa alebo do niektorého z podnikov, oddýchnu si pri vychladenom nápoji, chutnom jedle a idú ďalej. Len príznačný pokoj tu zostáva od rána do večera, no raz za čas ho vyruší vyzváňanie zvona.

Neďaleko prístavu s drevenými loďami ponúkajúcimi exkurzie po Hallstattskom jazere sa z ulice dvíhajú nenápadné schody strácajúce sa za rohom. Na ich konci sa objaví niekoľko starých aj nových náhrobkov ležiacich v tieni majestátneho kostola  Panny Márie. Stál tu už v 12.storočí, no barokovú pečať získal až neskôr. Preslávila ho nielen mohutná, hranatá zvonica či poloha na kopci nad mestom, ale aj neskorogotický oltár zo 16.storočia. Ani ten však neláka návštevníkov tak ako slávna kostnica. Temný turizmus ako sa návštevy podobných miest označujú si našiel miesto aj v Hallstatte a za nenápadným vchodom človek vstúpi do miestnosti plnej starých lebiek. Sú tu desiatky ľudí, no aj napriek tomu je tu ticho, ktorým žijú podobné miesta. Hallstatt ešte aj tu drží originalitu v tom, že na lebky namaľovali obrázky, kvetinky či mená rodín a dátumy. Nazad v uličkách sa človek môže rozhodnúť či sa vráti do starého mesta, alebo vyjde na vyhliadku odkiaľ uvidí azda ten najznámejší pohľad na rakúsky Hallstatt aký existuje. Skutočne vyzerá ako z rozprávky. Dlho tu stojíme, vychutnávame si panorámu mesta a človek sa pristihne pri myšlienke, že by si ho najradšej so sebou vzal domov.