Marakéš. Orientálne srdce Maroka

Marakéš je pojem pod ktorým si množstvo ľudí predstaví Maroko. Je to mesto, ktoré každého vtiahne do svojej neopakovateľnej atmosféry. Táto „červená perla“ je označovaná ako brána k juhu a je hlavným strediskom Berberov v krajine. Práve tu sa v centre mesta nachádza známe námestie mŕtvych Jamma-el-Fna ponúkajúce nezabudnuteľné každodenné divadlo, ktoré mení sny o arabskom Oriente na skutočnosť.

 

Pri najvyššej mešite

Poloha mesta pôsobí viac než vznešene. Na horizonte sa v rannom opare prebúdzajú kopce Vysokého Atlasu, ktoré si ešte na jar držia snehobielu pokrývku. Pomaly sa blížime k mešite Koutoubia. Jej takmer sedemdesiat metrov vysoký minaret sa dvíha do výšky, aby ju bolo vidieť z rôznych kútov mesta. Cesta k mešite vedie cez pekný park plný zelene. V nefungujúcej fontáne je trochu vody pričom sa na hladine zrkadlí vrchol minaretu. Všade naokolo je plno datľových paliem, pretože podľa legendy mesto založili obyvatelia z púšte, ktorí jedli veľmi často datle a kôstky z nich vypľúvali na zem. Po čase z nich v celom meste vyrástli  palmy a vtisli mestu pečať datľového kráľovstva, ktoré si užíva do dnešných dní. Vedľa kamenného minaretu stoja základy budovy, ktorá mala byť pristavaná, ale nakoniec sa z plánu upustilo. Typickým znakom mešity sú tri gule na vrchole minaretu. Najväčšiu z nich postavila manželka vezíra Jakuba al-Mansoura potom, čo sa previnila a počas Ramadánu zjedla tri bobule hrozna. Musela odovzdať všetky svoje šperky, aby z nich mohli pristaviť neodmysliteľnú súčasť dnešnej mešity. Námestie pred mešitou patrí ľuďom. Obsadili miesta v tieni a sediac priamo na chodníku v hlúčikoch medzi sebou diskutujú alebo niektorí z nich predávajú drobnosti. Ulice arabských miest sú vždy miestom, kde sa odohráva život a ani Marakéš nemôže byť žiadnou výnimkou.

Po stopách panovníkov

Pomaly sa presúvame do židovskej štvrti „mellah“. V Maroku žije stále početná židovská komunita, ktorá sa sem ukryla pred obávanou španielskou inkvizíciou a vo viacerých mestách majú svoje vlastné štvrte. Tie sa vyznačujú starými drevenými fasádami domov a balkónmi vyčnievajúcimi do ulice. Domy majú aj okná v kontraste so starými arabskými domami, ktoré ich mali miniatúrne, alebo žiadne. Na okraji štvrte stojí palác Palais el-Bahía. V 19.storočí ho postavil veľkovezír Ba Ahmed pre svoju obľúbenú ženu Bahiu, ktorá mu ako prvá porodila syna. Vnútro je posiate záhradami plnými stromov, voňavých, pestrofarebných kvetov a zovšadiaľ sa vynárajú prúdy striekajúcej vody. Nie som jediný komu niektoré miestnosti pripomínajú perlu andalúzskej architektúry v podobe Alhambry. Palác tvorí veľké množstvo miestností až sa jeho rozloha zastavila na čísle ôsmich hektárov. Jeho krásu dotvárajú niekedy až neuveriteľné architektonické detaily. Arabskí majstri môžu byť právom hrdí na svoju precíznu prácu. Po stenách sa objavujú ozdobné arabské nápisy písané zlatou farbou, kaligrafia miniatúrne kvetinkové ornamenty, kruhy, polkruhy a geometrické útvary od výmyslu sveta. Neďaleko odtiaľto ležia tiché ruiny niekdajšieho paláca El Badi. Patril medzi najväčšie a najdokolanejšie v celom Maroku, no dnes ho pretne len niekoľko turistov. Ukrýva sa na konci zaprášenej ulice, kde pripravujú tadžíny aj brochette a tak krásne vonia. Stredom nádvoria prechádzajú záhrady a to, čo kedysi vítalo vzácnych hostí sa dnes premenilo na kamenné ruiny, hoci mimoriadne pôsobivé. Veď odtiaľto ovládala dynastia Saadovcov v 16.storočí obchod s otrokmi, zlatom, soľou a cukrom vďaka ktorému zbohatli. Vo vedľajšej štvrti sa ukrývajú ich pôsobivé mauzólea. Boli tak dokonalé ukryté, že keby ste tu boli pred sto rokmi, nikdy by ste o nich nepočuli. Práve tu vidno bohatstvo dynastie. Okázalé hrobky vypĺňa cararský mramor, cédrové drevo a tie najdokonalejšie detaily.

Medina stratená v čase

Z tejto oázy pokoja vchádzame do Mediny, ktorý je jej pravým opakom. Odrazu je všetko naokolo úplné iné akoby sa zmenil celý svet. Na zemi je špina, všade je veľké množstvo ľudí a vo vzduchu sa miešajú vône so zápachmi. Možno to znie zvláštne, ale je to nesmierne príťažlivé miesto. Presne takto som si vždy pri čítaní rôznych cestopisov vybavoval Marakéš. Ľudia posedávajú na prútených stoličkách a sledujú dianie naokolo. Tí, ktorí nečinne neposedávajú sú skrytí v prítmí svojich obchodíkov a pracujú. Či už sa jedná o kováčov, rytcov alebo obuvníkov, každému sa pod rukami mení surový materiál na krásny hotový výrobok. Pracujú ako ich to učili ich otcovia. Stredovekú atmosféru narúšajú motorky, ktoré sa raz za čas preženú uličkou tak úzkou, že dvaja ľudia majú problém sa obísť. Veľmi zaujímavo pôsobia slnečné lúče snažiace sa prebiť do tmavých miest mediny cez deravú plátenú strechu. Lúče osvetľujú len úzky pásik uličky. V blízkej lekárni počúvam výklad o koreninách, čajoch, olejčekoch a krémoch. Najtypickejším marockým korením je Ras-el-Hanout. Ide o zmes 35 rôznych korenín, ktoré sa používajú takmer do všetkých domácich jedál. Tým najznámejším marockým jedlom je nepochybne tadžín, dusené mäso so zeleninou varené v hlinených nádobách pripomínajúcich pyramídu. Niekoľko hodín sa pripravuje na žeravých uhlíkoch a jedlo aj vďaka koreninám presiakne orientálnymi chuťami, ktorým nikto nebude vedieť odolať.

Námestie plné života

Uličkami sa dostávame priamo do srdca Marakéšu. Toto pulzujúce miesto, tak dôležité pre život, nesie meno Jamma-el-Fna. Prischla mu prezývka „námestie mŕtvych“, pretože kedysi tu prebiehali verejné popravy. Naokolo sú rôzne budovy, suveníry, kaviarne, banka či reštaurácie. V pozadí sa dvíha niekoľko minaretov. Behám po námestí a len sledujem život, ktorý tu prebieha. Stojí to zato. Pod slnečníkom sa krčia ženy maľujúce henou ozdobné ornamenty na telo, ľudia hrajúci na hudobné nástroje, píšťalky, krotitelia hadov, bubeníci. Všade sa ozýva krik, ktorý sa mieša s hovoreným slovom. Neuveriteľné. Fascinujúce. Vbehli sme sa do bočnej uličky, ale ťahá ma to stále naspäť na námestie a tak sa tu dlho nezdržiavame. Na okraji námestia je niekoľko stánkov s pomarančovým džúsom. Stačí prísť k stánku a už predavač nalieva osviežujúci džús do poháru. Vo vedľajšom stánku si kupujem za dve hrste irackých datlí. Zahryzujem si ďatle a kráčam po námestí. Spravil som však veľkú chybu. Dostal som sa dosť blízko ku krotiteľom hadov. Hneď ma odchytávajú, že mi ukážu ako ich krotia a nech im zato zaplatím. To uhádli. Ani som sa nespamätal a už mam okolo krku skoro dvojmetrového hada. Dávam ho preč, no akosi sa mi nedarí. Samozrejme za to, že ho mám si pýtajú aspoň niekoľko dirhamov. Ponúkam ich datľami. Hneď sa na ne vrhli a chcú sa mi zavďačiť, tak chalan berie druhého hada a už už mi ho omotáva okolo krku. Teraz už viem, že sa treba takýmto stánkom vyhýbať aspoň niekoľko metrov a všetko sledovať z diaľky. Z kaviarničky na rohu námestie je na celé divadlo nádherný pohľad. Z poháru sa dvíha vôňa čerstvej mäty, ktorá nesmie chýbať v žiadnom čaji a sledujem krotiteľov hadov so svojou novou obeťou.

Večer na Jamma-el-Fna

Námestie sa s príchodom noci zmení na nepoznanie. Je o mnoho príťažlivejšie a fascinujúcejšie ako cez deň. Do stredu námestia sa nahrnuli predavači so stánkami s jedlom. Dvíha sa odtiaľto oblak belasého dymu, ktorý pôsobí nádherne keď na neho dopadnú čiastočky svetla. Z každej strany sa ozýva hlasitá hudba. Pribudli nielen stánky, ale aj ľudia. Pri konci námestia posedávajú na zemi lekárnici, pripomínajúci divokých šamanov. Predávajú veľmi zaujímavé veci potrebné pre vykonávanie rôznych tradičných rituálov ako vypchaté jašterice, korytnačie panciere, malé sušené zvieracie hlavy, všemožné prášky a bylinky. Pred vstupom do mediny nás odchytávajú dve berberské ženy. Maľujú henou a silou mocou mi chcú niečo namaľovať na ruku. Človek má pocit, že sa okolo neho neustále niečo deje. Tu chlapík ponúka tradičné bubny, tam zase ďalší predáva oblečenie a starý dedko sa snaží predať pár obnosených topánok. Bočné uličky plné sladkostí nás vyhodili opäť na námestie. V kruhu postávajú ľudia a sledujú vyprávača príbehov. Je to zaujímavé počúvať, aj keď človek nerozumie. Starý muž oblečený v čiernom kaftane rozhadzuje rukami a mení intonáciu hlasu, ktorá každého do príbehu vtiahne. Vedľa neho vydáva partia bubeníkov pravidelné rýchle rytmy a miešajú ich s príťažlivým spevom. Svoje miesto si tu našla aj partia hudobníkov z púšte. Oblečení v dlhých bielych hábitoch sprevádzajú tancom tupé údery kovových nástrojov. Skôr či neskôr dostane návštevník pri pohľade na toľké dobroty hlad. Na rozpálenom grile sa pripravujú rôzne klobásky, mäsá na špajdli, ryby, zeleninové šaláty a mnoho iného. Dokonca aj ceny vyzerajú veľmi prijateľne, čo je k vzhľadom na turistickú obľúbenosť tohto miesta viac než zázrak. Pár metrov ďalej stoja stánky so slimákmi. Ak je niečo pre Jamma el-Fnu typické, sú to práve oni. Nikdy som ich neochutnal a tak ani chvíľu neváhame. Celá atmosféra vyzerá strašne lákavo. Dymiace stánky, plné nádoby varených slimákov, množstvo ľudí a neprestávajúca hudba. Na dne malej misky leží azda dvadsať malých slimákov, ktoré pomocou špáradla vyberáme von. Chutia celkom dobre, no lákavejšia ako kulinársky zážitok je atmosféra naokolo. Kruh ľudí vydáva rôzne zaujímavé zvuky a ozýva sa skandovanie. Prebiť sa hradbou tiel trvá nejakú tú chvíľku, no keď sa to konečne podarí dozvieme sa čo sa tu deje. V strede kruhu sa bijú dvaja asi 12-ročný chlapci so starými boxerskými rukavicami. Chlapík vyberá stávky od okolostojacich a obaja z nich sa snažia vyhrať. Trošku drsné divadlo, ale určite nie ojedinelé. Život tu na nočnom námestí pulzuje dlho do noci a nikomu sa nechce odchádzať. Kaviarne sú plné, stánky s jedlom nestíhajú grilovať pod náporom objednávok a predavači pomarančového džúsu hlasným volaním každého lákajú na osviežujúci nápoj. Aj keby sa tu človek neprechádzal, len niekde stál cítil by ako sa svet naokolo mení a ostal by fascinovaný koľko toho môže zažiť na jednom „obyčajnom“ námestí. Aj minaret mešity Koutoubia svieti pekne do noci a pod ňou posedávajú ľudia. Mám pocit, že niektorí sú tí istí, ktorých som zazrel ráno. Byť v Marakéši stojí za to. Každá hodina, každá minúta…

fb