Verona. Rómeo a Júlia – nesmrteľná legenda lásky
Verona ležiaca na severe Talianska nepatrí k najväčším mestám krajiny, ale ak hovoríme o popularite, tam sa nachádza na najvyšších priečkach. Vďačí za to svojej legende o Rómeovi a Júlii, ktorých príbeh sa spája s ulicami Verony. Desaťtisíce návštevníkov sem každoročne prúdi, aby sa nadýchli lásky Shakespearovho príbehu a prežili tu svoje nezabudnuteľné momenty.
Pod balkónom slávnej Júlie
Turistická mapa severného Talianska je plná skvostov a na pol ceste medzi módnym Milánom a romantickými Benátkami, len pár kilometrov od alpského jazera Lago di Garda vyrástlo na rieke Adiža mesto zvané Verona. Zamilovaným párom sa pri jej mene rozbúcha srdce a na tvári sa odrazí jemný úsmev. Presne sem totiž britský dramatik Shakespeare zasadil dej svojho azda najznámejšieho diela. „Ach Rómeo, Rómeo! Prečo si Rómeo?“ volala Júlia z balkóna na svojho milovaného a v duchu si túto vetu zopakuje tisíce návštevníkov Verony. Nikomu pri pohľade na Júliin kamenný balkón vyčnievajúci zo starej fasády paláca nenapadne, že by príbeh najznámejších milencov sveta nebol pravdivý. Kroky každého návštevníka Verony smerujú dláždenými ulicami až k nenápadnému prechodu, ktorý ústi na malom, útulnom nádvorí priamo pod balkónom. Kedysi tu boli nalepené snáď milióny papierikov so zaľúbenými odkazmi, ale dnes zostali len tie nastriekané na stenu. Radnica sa rozhodla, že ich dá dole a prechod k slávnej pamiatke vyčistí. Nádvorie je vstupnou bránou do domu odkiaľ vybieha Júliin balkón. Aristokratický dom vlastnila dlhé roky rodina dell Capello a jeho steny tu stoja už od 13.storočia. Niektorí dokonca poukazujú ma podobnosť mien Capello a Kapulet, priezvisko aké nosila Júlia, a hovoria, že príbeh musel byť skutočný. Starú fasádu domu pomaličky pohlcuje zeleň, ale najznámejšiemu balkónu sveta sa zatiaľ vyhýba Sprievodcovia rozprávajú skupinkám úryvky príbehu a každého presvedčia, že tu kedysi Júlia skutočne stála. Ide im o veľa, Verona bez lásky by už nebola tou Veronou akú poznáme dnes. Dnu je múzeum s nádhernými freskami, dobovým nábytkom, obrazmi, keramikou a vrcholom návštevy je samotný balkón. Raz za čas sa na ňom objaví postava ženy hľadiaca dolu k davu ľudí. Námestie je celý deň preplnené, no podvečer sa akoby zázrakom vyprázdni a nechá vyniknúť Júliinu sochu. Jej prsia sú vyleštené tisíckami dotykov a miestni radi zavtipkujú, že prinášajú šťastie. Nechýbajú ani obchodíky so suvenírmi, kde dostať všetko s tematikou srdca, lásky a milencov. Najmä na sv.Valentína tu je poriadny nápor. Zaujímavo pôsobí malá schránka Posta di Giuletta kam hádžu ľudia svoje tajné priania či sny zvečnené na papier.
Tradície a skutočnosť
Kto sa vydá vo Verone po stopách Shakespearovho príbehu, natrafí aj na takzvanú Júliinu hrobku. Kamenný sarkofág leží v kláštore bratov kapucínov z 13.storočia. Komu patrí je otázne, ale tradícia hrobke nepovie inak než Tomba dei Giulietta. Turisti sem prúdia menej ako k balkónu, ale aj tak sa ich tu potuluje pomerne veľa. V skutočnosti toto miesto upravili až v roku 1937, pretože riaditeľ veronského múzea nechcel sklamať turistov, ktorí si ho vysnívali. V bazilike San Zeno Maggiore pomenovanej podľa lokálneho svätca Zena, ktorý zomrel roku 380, sa mala pre zmenu konať svadba Rómea a Júlie. Obrad mal prebehnúť v jej krypte, avšak dnes tu nebadať žiadne stopy. Bazilika však zostáva v Shakespearovskom itinerári, ktoré dokonca niektoré miestne cestovné kancelárie pre svojich záujemcov ponúkajú. Aj takúto moc môžu mať príbehy. Dokážu meniť realitu. Tradícia Rómea a Júlie je vo Verone zakorenená veľmi silno aj medzi ľuďmi. Väčšina domácich verí, že ich príbeh sa odohral tu. „Každý vie, že láska vznikla v Taliansku“ hovorí predavač suvenírov Massimo a kto si Taliansko zamiloval, uverí jeho slovám. Názorov, že ide o skutočný príbeh je viac, predsa len nie každý sa s ním vie stotožniť. „Rómeo a Júlia? Je to len príbeh, nie skutočný, ale mesto z neho ťaží obrovské peniaze“ myslí si Andrea, šéf malého hostela. Tak či onak, Verona vie ako narábať so svojim kultúrnym dedičstvom.
Stopy Rimanov
Verona patrí medzi veľmi staré mestá, avšak jej zrod ostáva zahalený v tajomnom rúšku histórie. Rimania si ho však skoro podmanili a tak sa stalo bodom na mape rozrastajúceho sa impéria. V roku 89 pr.Kr dostalo mesto titul colonia a o štyridsať rokov neskôr povýšilo na municipium, teda mesto ktorého obyvatelia dostali rímske občianstvo. Rímska orlica strážila mesto dlhých 450 rokov až kým v roku 403 neprišiel Alarich I., kráľ Vizigótov a nezačal sa rozpad ríše. Stopy Rimanov, ktoré tu po sebe zanechali badať aj dodnes. Najkrajším príkladom ich neprekonateľnej architektúry je obrovská Aréna, ponášajúca sa na Koloseum. Stojí na námestí Piazza Bra, ktoré lemujú desiatky farebných domčekov. Vyzerajú ako modely vystrihnuté z knihy o Taliansku. Vystupujúce balkóny do ulice, ozdobené okenice a ošumelý výraz s nádychom starobylosti. Pod strieškami sa skrývajú malé reštaurácie a kaviarne čakajúce na ľudí., kde čašníci rozlievajú miestne víno do pohárov z veľkých karáf. Amfiteáter z 1.storočia pôsobí ako magnet. Tu dávali Rimania svojim ľuďom panem et circenses, teda „chlieb a hry“ a v čase najväčšej slávy sa dnu zmestilo až 30 000 návštevníkov. So svojimi 140 metrami po dĺžke a 110 metrami šírky je amfiteáter automatickou dominantou celého námestia. V doby kedy stavba vznikala išlo o ambiciózny projekt, pretože sa Aréna stala treťou najväčšou v celom rímskom svete. Pred ňu sa dostalo len rímske Koloseum a amfiteáter v kampánskom meste Kapua. Ľudia do nej prúdia aj dnes, hoci sa z jej oválu neozýva škrekot divých zvierat či hlboké výdychy gladiátorov. Nebyť zemetrasenia v 12.storočí, celá Aréna by bola ešte väčšia. Roztrasená zem so sebou vzala viacero kamenných oblúkov a len niekoľko z nich zostalo stáť, aby dali človeku lepšiu predstavu o tom ako kedysi vyzerala. Veronský amfiteáter každoročne hostí slávne hudobné festivaly a do posledného miesta vypredané divadelné predstavenia. Kulisy k Verdiho opere Aida sú porozhadzované v tmavých chodbách, ktorými kedysi kráčali nebojácni gladiátori.
Život námestia
Ulice vybiehajúce od arény sa stretávajú v samotnom srdci mesta, ktoré vo Verone tlčie na námestí Piazza delle Erbe. Takmer splýva s vedľa stojacim námestím Piazza dei Signori so svojimi starými budovami. Obe susediace námestia sú plné prechádzajúcich sa ľudí. Stánky praskajú pod náporom suvenírov a fotoaparáty turistov sa nezastavia. Každé ráno tu ožíva trh, avšak nie s ovocím alebo zeleninou, za to s rôznymi zaujímavosťami od obrazov, cez porcelán až po oblečenie či občerstvenie. Námestie delle Erbe je staré ako Verona a preto dospelo spolu s ňou. Vyzerá tak ako si ho pamätá Goethe či Stendhal, ktorý sa sem zatúlali na svojich cestách. Obklopujú ho staré budovy, banka, dom obchodníkov, nad námestím sa dvíhajú vysoké veže a atmosféru umocňuje starý umelec prenášajúci na plátno život námestia. Najstarším monumentom je fontána so sochou Madonny. Tá sama o sebe je rímskym originálom z roku 380 a keby nebola tu, určite by mala významné miesto v múzeu. Ak by natiahla svoju snehobielu mramorovú ruku, jej prsty by smerovali k nádherným stredovekým freskám a rodovým erbom namaľovaným na fasádach domu. Na námestie vrhá tieň 84-metrov vysoká veža Torre dei Lamberti z 15.storočia. Stála tu už o štyri storočia skôr, avšak blesk, ktorý do nej udrel ju zničil. Oplatí sa vyliezť až hore. Dnes už netreba šliapať desiatky schodov, ale stačí nasadnúť do výťahu a o pár sekúnd ste hore. Krajší výhľad aký sa naskytne priamo z veže, by sme vo Verone márne hľadali. Je celá hodina a to znamená, že mohutný bronzový zvon poriadne zakričí, aby sa jeho hlas rozlieval nad strechami domov. Panoráma Verony je prekrásna. Všetky strechy zdobia hnedé škridlice a sem tam domy ustúpili, aby sa vytvorili námestia alebo kostoly. Nad strechami sa vypínajú menšie i väčšie kostolné veže, kupoly a v diaľke sa objaví aj elipsovitý tvar rímskej Arény. Takto z hora vidno v akej zvlnenej krajine je Verona zasadená. Typické pahorky Veneta sa rozbiehajú sem a tam až končia na horizonte. S nocou námestie ožíva a čašníci nestíhajú roznášať voňavú pizzu a cestoviny v okolitých podnikoch. Život tu pulzuje od rána do noci.
Na brehu rieky
Pár stoviek metrov od srdca mesta sa z neveľkého námestia dvíha Katedrála Santa Maria Matricolare, familiárne prezývaná aj Dóm. Na Dóme upúta na prvý pohľad jeho strohosť a jednoduchosť, no pri druhom, bližšom pohľade človek zistí, že to nie je pravda. Vstupná brána je precízne ozdobená kamennými stĺpmi, sochami svätcov, hviezdičkami, geometrickými útvarmi, ale aj veľkými sochami mýtických bytostí z ružovkastého mramoru. Románsky portál patrí medzi najkrajšie svojho druhu z 12.storočia v severnej Itálii. Hlavnú scénu nad portálom vypĺňa obrázok Troch mudrcov z východu nesúcich zlato, myrhu a kadidlo do Betlehemu a anjel, ktorý sa zjavil pastierom. Za zvonicou katedrály sa úzke uličky strácajú a opäť vynárajú až na nábreží rieky Adiža. Len kúsok od rieky kedysi postavil kráľ Teodorich chrám a dnes na jeho mieste vyrástol dominikánsky kostol svätej Anastázie odkiaľ sú to dve, tri ulice ku gotickým hrobkám aristokratickej rodiny Scaligerov. Vládli Verone na prelome 13.a 14.storočia a ich hrobky patria k umeleckým skvostom. Nábrežie Adižy je pokojné, plné stromov a ticha. Kamenný most Ponte di Pietra si pamätá éru Rimanov, no nehovorí, len mlčky spája oba brehy. Sem si chodia zabehať ľudia, poprechádzať sa popri rieke, sadnúť si a hľadieť na veronské veže alebo si užiť západ slnka. Odtiaľto je podľa miestnych ten najkrajší. Aj druhý breh je posiaty stopami minulosti a azda najväčšmi vynikne svah do ktorého Rimania vybudovali divadlo. Rimania robili svoje divadlá prevažne na rovine, Gréci boli špecialisti na využívanie prírodných daností krajiny, ale sem tam aj Rimania spravili výnimku. Z takmer 2000 rokov starého divadla zostali najmä ruiny, no aj tie dajú dobrú predstavu o jeho veľkosti. Priamo tu oproti nemu sa Adiža stáča a obteká okolo malého výbežku mesta. Jeho breh lemujú farebné domy, jeden vedľa druhého a nesmie chýbať ani kostol. Tých je v talianskych mestách vždy viac než dosť. Kupola kostolíka San Giorgio sa odráža na vodnej hladine a slnko ešte posledný krát osvetľuje vrcholky stavieb pred tým, než zmizne. Verona je romantickým miestom, aj keby sa v nej neodohrával najslávnejší príbeh lásky by romantickým bola.
