Ulanbátar. Mongolská metropola plná zážitkov

Viete si predstaviť ako vyzerá mongolský Ulanbátar? Jeho exotické meno v sebe nesie fantastickú mozaiku plnú prekvapení. Miliónová metropola žije ráno budhistickými modlitbami v kláštoroch, v centre sa obchoduje, trhoviská sú plné ľudí a v uliciach sa miešajú tradície, sovietske stopy a nádych moderného mesta s architektúrou za akú by sa nehanbili ani krajiny Perzského zálivu. Ulanbátar sa nedá predstaviť, treba ho zažiť!

Vlakom do Ulanbátaru

Najčarovnejší príchod do mongolského Ulanbátaru nie je lietadlom cez medzinárodné letisko, ale vlakom na trase medzi ruskou Sibírou a čínskym Pekingom. Vtedy človek vidí ako sa krajina pozvoľna mení a najmä si dokáže vychutnať nekonečnosť za oknami. Ráno pár kilometrov pred Ulanbátarom vidno ako všetko ožíva. Pozemky s rodinnými domami zdobia aj tradičné jurty a ako ukáže čas, nie je to ničím neobvyklým ani v samotnom meste. Mongoli patria totiž ku kultúram, ktoré patria medzi najsilnejšie nomádske etniká sveta a v krajine to je skutočne cítiť. Aj toto je ďalšie „pre“, ak rozmýšľate nad návštevou Mongolska. Prenikavo zelená krajina ťahá oči a jediné čo kontrastuje so zvlnenými pahorkami je údolie vyplnené obrovským mestom. „Tam kde trčia komíny, tam leží Ulanbátar“ ukáže usmievavá mongolská sprievodkyňa vo vlaku, ktorá po anglicky vie len pár slov, no všetko zvláda bravúrne po rusky. Ulanbátar akoby nemal konca kraja. Stovky, tisíce domov zaplnili údolie rieky Tuul a tie chudobnejšie štvrte sa na periférii škriabu do zelených pahorkov, kde na seba naráža mongolská step a národný park Bogd Khan.

Prvý dojem

Ulanbátar je na prvý pohľad a pocit skutočne obrovské mesto hoci v ňom žije cca 1,5 milióna obyvateľov. Vlaková stanica pripomína tie ruské nielen výzorom, ale aj atmosférou. Akonáhle vlak zabrzdí, ľudia sa začnú objavovať na peróne a v jednom kuse prekladajú veľké kufre, batožiny, balíky a všetko možné od výmyslu sveta. Chaos neutíchne ani pred stanicou, pretože svoju pozornosť si tu pýta tucet taxikárov, šoférov maršrutiek, žien s tabuľkami od ubytovania a niekoľko kšeftárov. Prvý dojem? Čisté ulice, moderný nádych mesta, usmievaví ľudia a dobrý pocit. Ulanbátar na prvý dojem spraví viac, než niektoré európske metropoly. Je cítiť, že mesto je plné kontrastov. Vozový park premieľajúci sa ulicami tvoria staré Lady, poobíjané ruské autá, ale aj novinky z Japonska či Južnej Kórei. Kontrastmi nasiakli aj ulice. Staré sovietske paneláky z ktorých opadáva farba striedajú sklobetónové budovy s kanceláriami. Malé stánky s jedlom do ruky zase mnohí menia za luxusné reštaurácie s talianskym či indickým jedlom a keby človek netušil v akej krajine sa ocitol, azda by nikdy netipoval práve Mongolsko.

Kláštor, ktorý prežil

Jedným z najzaujímavejších miest dnešného Ulanbátaru patrí kláštorný komplex Gandantegchinlen z 18.storočia. Kvôli jeho krkolomnému názvu mu domáci zjednodušene hovoria Gandan a stačí ho uvidieť z diaľky a človek vie, že stojí zoči voči ikonickej pamiatke celého mesta. Práve tu cítiť ako sa v Ulanbátare prelínajú svety. Ten tradičný, budhistický so sovietskym a tiež s tým súčasným a moderným. Všetko tvorí kúsok skladačky, ktorá do seba zapadá. Cítiť tu ťarchu minulosti, snahu žiť ako budhisti, no aj sen o kapitalizme, ktorý by ľuďom priniesol vidnu lepšieho života. Pôsobí impozantne a to aj preto, že Gandan netvorí len jedna stavba, ale niekoľko kláštorov. Ulanbátar si zažil svoje drsné stalinovské roky a pre mnohých budhistov je rok 1937 dodnes vnímaný ako katastrofa, pretože sa spustili pogromy na kláštory, chrámy a mníchov. „Sovieti zničili takmer všetky kláštory, ktoré stáli v Ulanbátare“ hovorí. „Len tohto sa báli, pretože im miestni narozprávali, že budú prekliati“ povie mi Nogay. Nikde sa o kliatbe nehovorí, no faktom zostáva to, že Gandan skutočne stojí, zatiaľ čo mnohé iné kláštory v meste sa rozpadli na prach. Ani Nogay si nepamätá najzúrivejšie časy náboženského prenasledovania, no pozná tieto príbehy z rozprávania starých rodičov. „Nič im nebolo sväté, vyhadzovali mníchov, mnohí zmizli a nikdy sme o nich nepočuli, nebrali ohľad ani na sochy Budhov, posvätné texty, na nič. Takýto režim nemal šancu prežiť“ dodá. Sovietsky režim sa tu držal niekoľko desiatok rokov až kým sa v roku 1990 nezrútil ako domček z karát.

Ranná modlitba

Ráno je tu pomerne rušno, pretože o deviatej začínajú spoločné modlitby mníchov. Pútnici zapaľujú pri veľkej urne vonné tyčinky a ich dym si rukami vháňajú do tváre. Na námestí sa zhromaždia mnísi. Mladí aj starší, odetí v bordových rúchach s výraznými modrými rukávmi a niektorí z nich majú na hlave aj čiapku. O deviatej sa ozve prenikavý zvuk, ktorý dvojica mníchov vytvorí pomocou fúkania do veľkých mušlí. Mnísi sa zdvihnú a idú sa dnu do chrámu modliť. Atmosféra budhizmu sa rozlieva celým priestorom a odrazu máte pocit, že ste v Tibete, odkiaľ do Mongolska táto filozofia prišla. V najväčšom chráme zažijete prekvapenie. Vojdete dnu, oči si rýchlo zvyknú na prítmie a vtom zistíte, že celému priestoru dominuje obrovská socha Avalókitéšvara, teda budhistická bódhisatva predstavujúca súcit a lásku k živým bytostiam. Socha má podobu človeka so zopnutými rukami na prsiach a zlatou korunou na hlave. Poloha ju však nerobí unikátnou, ale fakt, že obsahuje 2286 drahokamov, je oblepená zlatými lístkami a meria takmer 27 metrov čo z nej robí najväčšiu sochu sveta umiestnenú v interiéri. Kto by to bol do Mongolska povedal? Vo vnútri počuť škrípanie modlitebných valčekov aké nájdeme v Nepále či Tibete. Ľudia kráčajú v smere hodinových ručičiek a všade naokolo sú malé postavičky Budhov. Pár metrov odtiaľto sa za múrmi ukrýva druhý komplex, no stále je to ten istý Gandan. Je tu živšie a mnohí prichádzajú k veľkej urne zapáliť vonné tyčinky. Muž podíde bližšie a sivý dym vznášajúci sa zo stoviek tyčiniek naberie do dlaní a pustí si ho do tváre. „Je to očistný rituál“ ozrejmí Nogay. Dvere kláštora sa odrazu otvoria a dnu vyjde dvojica chlapcov, mníchov. Jeden sa stratí v prítmí vedľajšej svätyne a druhý čistí veľkú kanvicu na čaj. Prenikavo bordové rúch kontrastujú s modrou šerpou omotanou okolo rukávov aj oranžovou šerpou previazanou okolo pása. Už samotné rúcho má v sebe duchovný a upokojujúci efekt.

Námestie dvoch velikánov

Kým kláštor Ganden je dušou Ulanbátaru, tak jeho srdce bije na modernom a rozľahlom námestí na ktoré dohliada svojimi nehybnými očami slávny dobyvateľ Džingischán. Má v sebe niekoľko známych budov či monumentov a preto tu pokojne strávite aj hodinu či dve sledovaním života. Je tu spleť dvoch posledných storočí, no nič tu nepôsobí ako päsť na oko. Práve naopak, všetko žije v symbióze a ukazuje ako sa Ulanbátar vyvíjal. Ľavá aj pravá strana námestia patrí sovietskym budovám od kongresového centra, cez operu, banku či burzu. Architekti sa na nich vyhrali s neoklasicistickým štýlom, striedali farby a fasády zdobia zapustené stĺpy. Začiatok a koniec námestia pre zmenu zdobia najmodernejšie budovy hlavného mesta. Najznámejšou je obrovitánsky mongolský parlament. Do roku 2005 bol obyčajným palácom aké vznikali v priestore medzi Bukurešťou, Minskom či Moskvou, ale mesto sa rozhodlo pre radikálnu prestavbu. Strhli mauzóleum pre Süchbaatara postavené po vzore Lenina z Červeného námestia a palác postavili tak, že dnes človek len uznanlivo kývne hlavou. Moderné črty, ostré hrany, zlaté pásy, sklá, miešanie modrej, zlatej a sivej farby a napokon aj monumentálna socha sediaceho Džingischána, ktorého stráži štvorica jeho generálov. Tu skutočne bije mongolské srdce 21.storočia a aj mnohé európske metropoly by vedeli Ulanbátaru závidieť ako sa pustil do skrášlenia svojich priestorov. Z opačnej strany uzatvára námestie najvyššia budova Mongolska, 105-metrov vysoký mrakodrap Blue Sky Tower. Vďaka svojej architektúre pripomína toto kongresové centrum s luxusným hotelom natiahnutú plachtu na lodi. Pod sochou revolucionára Süchbaatara na koni sa stretávajú domáci aj turisti. Tých je tu menej, lebo Mongolsko ešte stále nie je poznačené masovým turizmom. Mladí prišli na bicykloch, iní zvierajú skateboardy, staršia generácia si sem s vnúčatami prišla spraviť niekoľko fotiek a dokonca sa tu prechádzajú aj muži a ženy odetí do tradičných mongolských, farebných šiat a oslavujú. Nikde žiadna smietka, len upravené kvety a park posiaty stromami.

PREČÍTAJTE SI: ZA OBROVSKOU SOCHOU DŽINGISCHÁNA

Za životom ulice

Za zástavbou moderných budov sa medzi sklobetónom krčí krásny kláštorný komplex Choijin Lama. Začiatkom 20.storočia tu dokonca žil aj brat panovníka Bogd Chána, ktorý sa medzi ľuďmi tešil obľube a povesti veštca. Nikoho tu niet. Akoby ľudia neverili, že len pár metrov od výškových budov sa môže ukrývať takýto poklad. Pod modernými sklobetónovými budovami by si našiel svoju sochu aj Marco Polo. Aj jeho osudy sú prepletené s mongolskými dejinami. Hľadí do diaľky na miesta, kde sa medzi zástavbou tlačí drevený dom. Svojim výzorom a ošumelosťou vôbec nezapadá do tejto štvrte nových hotelov a kancelárii. Má však svoj význam, pretože za svojimi polorozpadnutými stenami dokumentuje zločiny, ktoré tu napáchal Sovietsky zväz. Jeho založenie má na svedomí udalosť ohľadom popravy ministra Gendena, ktorý neposlúchol Stalinov rozkaz v roku 1937. Nájdete tu však mená 20 000 duší, ktoré červený režim zmietol z tohto sveta a Mongoli sa rozhodli nezabudnúť. Hlavná ulica sa odtiaľto rozbehne ďalej a zarezáva sa hlbšie a hlbšie až príde na námestie pred veľkým obchodným domom. Oproti nemu stojí ďalšia z ulanbátarských pikošiek. Akoby ich malo hlavné mesto roztrúsené na každom kroku. Z námestia rastie monument a kto sa pozrie bližšie, ten na ňom rozpozná slávnu štvoricu hudobníkov z britského Liverpoolu. „Beatles námestie“ patrí k bizarným miestam, pretože ho tu skutočne nikto nečaká. Kedysi si však práve tu stretávali mladí ľudia a vymieňali si platne s hudbou a tak tu tradícia zostala. Naokolo sa rozbehlo niekoľko podnikov s jedlom, ale mnohí sa nechajú zlákať obchodným domom, ktorý smelo hlási, že v sebe ukrýva najväčšiu predajňu mongolských suvenírov. Nie je to len lacný reklamný trik, ale skutočne je celé jedno poschodie vyhradené pre suveníry od výmyslu sveta a tak sa tu povaľujú kožené výrobky, mongolské tričká, čižmy, kabáty, čiapky, nomádske doplnky, výrobky z kostí, dreva, magnetky, pohľadnice či vlajky so symbolom sojamba.

U posledného kráľa

Južná časť Ulanbátaru láka svojich návštevníkov na unikátne miesto. Zimný palác posledného mongolského kráľa. Dávno pred tým, než sa v 20.storočií nad krajinou rozprestrela červená vlajka ozdobená hviezdou tu totiž pulzovalo kráľovstvo, alebo ak chceme aj chanát, pretože mnohých panovníkov zdobil titul chán. Dnes sa kráľovský palác krčí medzi modernou zástavbou mesta. Na periférii už vidno ako za mestom vystreľujú zvlnené kopce potiahnuté zeleným, trávnatým kobercom a kde tu sa objaví aj jurta. Vstúpime do komplexu paláca a nie je tu ani živej duše. Najkrajšou a najdominantnejšou častou zimného paláca je monumentálna vstupná brána. Už roky sa ňou nevstupuje, ale vidno na nej ako si na nej dali záležať a naplnili ju ornamentmi. Krásne, vkusne, bez zbytočnej gýčovosti. Tu si človek uvedomí, že celý palác je v dokonalej symetrii a jedna priamka vedúca popod bránu pretína komplex a delí ho na dve rovnaké polovice. Palác so šiestimi budhistickými chrámami postavili medzi rokmi 1893-1903, no posledný panovník Bogd Khan si ho veľmi neužil, pretože v roku 1924 zomiera. Už ako malého chlapca, ktorý sa narodil v Tibete, ho vďaka znameniam spoznali ako novú reinkarnáciu Bogd Gegena a tak bol jeho osud predurčený k trónu. História to zariadila tak, že sa stal napokon posledným panovníkom Mongolska. Budhistické chrámy patriace palácu stoja vedľa seba a dnes ich naplnili krásne, tradičné výrobky z dielne mongolských či tibetských umelcov. Veľké thangky, drevené sochy, rúcha či sošky Budhov. Palác samotný prekvapí svojou fasádou. Postavili ho v koncepcii modernej architektúry a tak vôbec nie je rozprávkový ako budhistické chrámy, ale skôr pripomína ruský aristokratický dom. Za jeho múrmi žil Bogd Khan svoj kráľovský život a budoval tu svoju zbierku preparovaných zvierat. „Najbizarnejšou časťou paláca je výstava zvierat z celého sveta. Panovník ich zbieral a vždy keď mal nejakú štátnu návštevu, diplomati či predstavitelia krajín mu doniesli vypreparované zviera“ hovorí miestna sprievodkyňa palácom. Trónna sála je zaujímavá, tiež obytné či reprezentatívne sály, ale žiadne iné izby nespravia tak zvláštny až bizarný dojem ako práve kráľova zbierka. Desiatky až stovky preparátov hľadí do prázdna a každému kto sa tu objaví padne sánka. Práve oni totiž robili panovníkovi radosť v posledných ťažkých rokoch, kedy ho komunisti ohovárali, očierňovali, zvrhli až napokon posledný krát vydýchol. Komunistický režim vyhlásil, že nenašli už žiadnu ďalšiu reinkarnáciu a tak sa monarchia ruší, ale pravdou zostáva, že v Tibete tomu bolo inak. Kto vie, možno sa ešte dejiny preklopia a pokračovatelia Bogd Khana sa na scéne objavia.

Ulanbátar pod nohami

Najkrajší výhľad na hlavné mesto je z pahorku Zaisan na vrchole ktorého dodnes stojí slávny socialistický pomník. Cesta k nemu vedie cez mnohé upravené sídliska a napokon okolo rozľahlého Budhovho parku s obrovskou 23-metrov vysokou sochou Budhu. Z malého parkoviska už len niekoľko desiatok schodov a celý Ulanbátar máte pod nohami. Socialistický pomník má pripomínať rusko-mongolské priateľstvo, ale dnes mu nikto nevenuje špeciálnu pozornosť. Je skôr len kulisou s mozaikami udatných sovietskych vojakov porážajúcich Nemcov a zachraňujúcich pospolitý ľud. Ako náhle sa tu však človek ocitne, fascinuje ho výhľad a tak sa betónový pomník stráca do úzadia. Ulanbátar je obrovský. Rozlieva sa v zelených údoliach obklopený pahorkami. Pretína ho dravá rieka Tuul, ktorá je pre Mongolov posvätná tak, že ju volajú „Kráľovná“ a na periférii vidno aj továrne, ktoré bolo vidno aj z vlaku. Prekvapením je, že tu nevidno žiadne zaostalé sídliska, práve naopak. Všetky akoby boli nanovo postavané, moderné, bez starej patiny či okov socialistickej krajiny. Centrum mesta tvoria vysoké domy, no čím ďalej sa od centra pohľad prediera, tým sa znižuje zástavba až sa premení na maličké domčeky s farebnými plechovými strechami. Na opačnej strane, za pamätníkom sa Ulanbátar mení na raj. Zelené kopce, lesy, nízke domy, chaty a jurty. Je tu ticho, pokoj, kľud, presne tak ako to majú Mongoli radi. Ak by sa človek neobzrel za seba, myslel by si, že sa dostal na nejaké horské stredisko. V zime, keď tu občas napadne sneh tak skutočne pôsobí. Tu pri pohľade na mesto z výšky je cítiť ako majú Mongoli svoje nomádstvo stále v krvi. Jurta je pre nich základná jednotka a hoci mnohí ľudia najmä v meste majú svoje domy či byty, jurtu zo srdca jednoducho nevytlačia. „Mnohí bývame v bytoch, no ak by sme si mali vybrať čo nám je bližšie, je to jurta“ začne Džagun, ktorá sa už desať rokov živí sprevádzaním zahraničných turistov. „V jurte bývali naši predkovia, v jurte sa zrodilo to čo vystihuje Mongolsko, len sme sa prispôsobili modernej dobe“ povie. „Vieš ako trávime dovolenky? Ideme s rodinou na lúky, k lesom či do národných parkov a bývame tam v jurtách“ smeje sa. Vidno to aj tu v Ulanbátare. Niektoré domy majú za svojim plotom skutočne jurty. „V lete žijú v jurtách, pretože je tam lepšia klíma a v zime, keď je v UB chladno, sú v dome“ ozrejmí Džagun. Najkrajším príkladom splynutia nomádskeho a moderného spôsobu života je panelák s jurtou na streche. Takéto niečo nájdete len v Mongolsku!

Miska slaného čaju

Rušné trhovisko akoby nemalo začiatok ani koniec. Celú hlavnú ulicu zapratali predavači so svojimi stánkami a hoci má trhovisko aj svoju vlastnú budovu, tu na ulici je to zaujímavejšie a krajšie. Cítiť tu totiž pravý ázijský chaos premiešaný s mongolskými pohľadmi. Mongoli majú šikmejšie oči a často pomerne tvrdé črty tváre až sú na prvý pohľad veľmi príbuzní Kirgizom v strednej Ázii. Na trhovisku majú snáď všetko od oblečenia, topánok, svetrov, domácich potrieb cez drevené výrobky, košíky až po ovocie, zeleninu, syry, kumys či mlieko. Aj neďaleko odtiaľto stojí budhistický kláštor, no je v ňom ticho a len pár ľudí kráča dnu s pripravenými vonnými tyčinkami. Živšie je na hlavnej ceste. Každú chvíľku po nej prejde mikrobus, autobus, raz za čas sa zapchá pod ťarchou áut a po celej dĺžke ju lemujú obchodíky a podniky s jedlom. Obľúbená je tu kórejská, japonská či thajská kuchyňa, no sem tam sa nájde aj kúsok mongolskej chute. V reštaurácii, ktorá si dokonca v názve nechala aj svoje nomádske dedičstvo je príjemná, mäsová vôňa. Mäso je v mongolskej kuchyni surovinou číslo jedna. Zelenina je pre tradičného Mongola nutné zlo, pretože pri svojom spôsobe života sa k nej jednoducho nemali ako dostať. Kým by niekde na políčku vyrástla, už by boli dávno preč. Na privítanie pristane na stole miska tradičného mongolského čaju. Volajú ho suutei tsai a pre našinca je to niečo, na čo si treba zvyknúť. Čaj dochutia mliekom a soľou až vznikne nápoj plný energie. V niektorých oblastiach do neho pridávajú slané jačie maslo, ale tu v meste to nemusí byť pravidlom. Podobný čaj pili Mongoli už pred stáročiami a aj v dobových záznamoch z 13.storočia sa píše o tom, že nikdy nepreferovali čistú vodu a radšej mali mliečne výrobky. Ešte slávnejším nápojom je airag, fermentované kobylie mlieko. Ani ono nie je tým pravým orechovým pre naše chuťové poháriky, ale nebol by hriech neskúsiť ho?

Po stopách dinosaurov

Mongolsko sa vďaka púšti Gobi spája aj s nálezmi dinosaurov. Máloktorá oblasť sveta je tak bohatou na dinosaurie kosti ako práve Mongolsko. Múzeum dinosaurov tak v hlavnom meste skutočne nesmie chýbať. Moderná budova s obrázkami pradávnych jašterov láka pozornosť už z diaľky. Na námestí posedáva niekoľko mladých študentov a ešte viac z nich zaplnilo neďalekú kaviarničku. Múzeum dinosaurov sa po vstupe stane akýmsi prázdnym. Jedna kostra dominuje veľkej hale, no ostatné nálezy sú limitované na vitríny, kde sa ukrývajú poklady v podobe dinosaurích vajec, kostier či iných zaujímavostí. Malé bistro na rohu predáva Buuz, tradičnú mongolskú pochúťku, ktorá predstavuje buchtičky z cesta naplnené zmesou mletého baranieho mäsa a cibuľky. Na mongolskom stole sa povaľuje aj niekoľko kostí. Jeden by si myslel, že sú súčasťou jedla, ale okolo sediaci našťastie zasiahnu. „Je to stolová hra, ktorú voláme konské preteky“ ozve sa. „Každá kosť má štyri strany. Táto predstavuje koňa, táto ťavu, vedľa kozu a z opačnej strany je to ovca“ ukazuje záhadu mongolské dievča. Skutočne má kostička z každej strany iný tvar. Už stačí len naukladať kosti do jedného radu, aby sa vedelo dokedy sa bude hrať, vziať štyri kostičky do dlaní, premiešať a hodiť na stôl. „Ak padne kôň, ideš o jedno políčko“ dozviem sa. O chvíľku je človek ponorený do mongolskej hry pri ktorej sa zabúda na čas. Dokonalé na dlhé, zimné, nomádske večery.

Vzácny mongolský spev

Blíži sa večer a mnohí domáci pre cudzincov odporúčajú navštíviť predstavenie tradičnej hudby, spevu a akrobacie. „Ak chcete najlepšie predstavenie pýtajte sa na Tumen Ekh“ znie rada nad zlato. Človek by to bez domácich nenašiel, predstavenie je totiž zašité v obyčajnom dome mimo hlavného centra. Miestnosť nie je veľká, pre niekoľko desiatok ľudí. Mongolskí muži vyjdú na pódium v tradičných krojoch a človek si ich hneď vie predstaviť ako jazdia na koňoch po nekonečných stepiach. Na svojich tradičných hudobných nástrojoch spustia smutné melódie, ktoré sa nesmierne hodia pri oheň, jurtu a pod milión hviezd. Telom prechádzajú zimomriavky a v tom sa ozve tradičný hrdelný spev, ktorý je dnes dokonca zapísaný do dedičstva UNESCO ako súčasť svetového dedičstva. Podobný spev poznajú ľudia aj v sibírskej Tuve či v Tibete, ale Mongoli ho preslávili. Chlap otvára ústa, no počuť že hlas je úplne iný a vystreľuje z hrdla. Spev sa nazýva choomej a spája v sebe prvky animizmu, šamanizmu a starých piesní o prírode, zvieratách či duchoch. Krásny zážitok. Akrobatka „bez kostí“, ktorá by sa bez problémov zauzlila a ešte aj prevliekla cez uzol je už len čerešničkou na torte.

INŠPIRUJTE SA NAŠIM ČLÁNKOM z MONGOLSKA