Hoi An. Vietnamskou rozprávkou

Vietnam zosobňuje juhovýchodnú Áziu svojimi ľuďmi, mestami, ryžovými políčkami, trhoviskami či nádhernou, orientálnou architektúrou Ďalekého Východu. V jeho centrálnej časti leží neveľké mesto menom Hoi An, ktoré sa dá najlepšie vystihnúť slovíčkom „vietnamská rozprávka“. Nie nadarmo sa o ňom hovorí ako o jednom z najkrajších miest celej ázijskej oblasti.

 

Povesť najväčšieho prístavu

Vietnamský Hoi An nemá tak slávne meno ako Hanoj, Saigon či cisárske Hue, no jeho povesť sa k Vám pri potulkách Vietnamom dostane veľmi rýchlo. Domáci ho milujú a zahraniční turisti, zdá sa ešte viac. Málokto si vie predstaviť jeho atmosféru, kým do mesta skutočne nezavíta. Jeho poloha v centrálnej časti krajiny z neho robí celkom dobrý bod k návšteve a z čoraz obľúbenejšieho strediska na brehu mora menom Da Nang sem cesta autom či autobusom trvá len niečo cez pol hodiny. Nikoho by na prvý pohľad nenapadlo, že Hoi An v sebe ukrýva viac než 120 000 ľudí, pretože mesto pôsobí až príliš pokojným dojmom. Jeho srdce rozlievajúce sa na brehu rieky Thu Bon je skutočným pokladom, kde sa dá bez problémov cestovať v čase. Meno Hoi An znamená v preklade „príjemné miesto stretnutí“ a nikde to neplatí viac, než v úzkych a farebných uličkách starého mesta. V starom centre pôsobí odrazu Hoi An ako malý labyrint prepletený len z niekoľkých ulíc, no tak zaujímavých, že sa nimi človek dokáže túlať dokola, bez toho aby ho to omrzelo. Kedysi tu pulzoval nesmierne dôležitý prístav, no dnešné mesto je niekoľko kilometrov od morského pobrežia. Rieka tu stále zabezpečuje dopravu, najmä však drevených lodí voziacich návštevníkov, no kedysi na tomto mieste svietilo na historických mapách mesto zvané Faifo. To založili Portugalci vďaka moreplavcovi menom Antonia de Faria, ktorý sa tu ocitol v roku 1534 a etabloval tu portugalskú, obchodnú kolóniu. Samozrejme pred Portugalcami tu panoval čulý ruch a Hoi An, v 1.storočí známy ešte ako Lam Am Pho, patril mocnej Čamskej ríši a v celom priestore juhovýchodnej Ázie by sme nenašli významnejší prístav. Dnes sa na tieto historické udalosti spomína už len s nostalgiou, no duša Hoi Anu sa nerozsypala ako zrnká piesku, ba naopak, nadýchla sa, dostala krídla a preto sa Hoi An premenil na rozprávku, kde ožívajú legendy a staré príbehy.

 

 

Most, ktorý sa stal ikonou

Najslávnejšou ikonou vietnamského Hoi Anu sa stal Japonský most spájajúci kedysi dve oddelené štvrte. Spočiatku je viac než nenápadný a človek by ho ľahko z niektorých uhlov prehliadol, no ako náhle sa ocitne na brehu rieky a má na most panoramatický pohľad, podlomia sa mu kolená. V 16.storočí mali obchodnícke národy Hoi An rozdelené na svoje štvrte a práve malý kanál oddeľoval od seba čínske mesto od japonského. Preto sa v roku 1590 rozhodli Japonci postaviť krytý most, aby obe obchodnícke štvrte prepojili. Most tu vo svojej kráse stojí dodnes a je unikátnym dielom, pretože sa hovorí, že je to jediný most svojho druhu, ktorý dokonca vo svojich útrobách skrýva malú, budhistickú svätyňu. Kto vstupuje na most toho si premerajú sošky psa či opice, ktoré most strážia. Podľa jednej povesti začali stavať Japonci most v roku psa a skončili v roku opice a preto im priradili takúto dôležitú funkciu.  Maličká svätyňa je plná čiernobielych fotiek historického Hoi Anu a naplnila ju aj ťažká vôňa vonných tyčiniek horiacich pri oltáriku. Vietnamci ich zapaľujú vždy a všade a preto človek aj so zatvorenými očami vie, že sa priblížil k chrámu. Na jeho konci sa rozbehne hlavná ulica strácajúca sa v diaľke. Je dôležitou tepnou, kde prebieha život a hoci to znie ako klišé, aj ona pripomína rozprávku, pretože nad ulicou levitujú stovky lampiónov. Večer všetky rozsvietia a Hoi An sa ponorí do farebných svetielok. Ženy ozdobené zašpicateným, typickým vietnamským klobúkom sedia v tieni ulice a priamo na zemi predávajú drobnosti či si postavili na uhlíky kanvice a varia čaj a varia ryžové slíže s polievkami. Mnohé drobné ženy sa ulicami premávajú s ťažkými nákladmi na pleciach. Pripomínajú obrovské váhy a oba košíky na koncoch drevenej palice sú plne naložené ovocím. Košík plný exotiky, pretože sa tu stretli chutné, sladučké mangá, papája, banány, chlpaté rambutany či najcharakteristickejšie ovocie Vietnamu menom dračie ovocie. To má divoké ružové sfarbenie a po prekrojení má buď snehobiele alebo bordové až fialové vnútro so sladkou dužinou ozdobenou maličkými semiačkami. Zdá sa, že košíky sú ľahké, ale ako náhle si skúsite prehodiť celý náklad cez plece, podlomia sa kolená z predstavy kráčania celého dňa v horúčave naprieč Hoi Anom.

 

Hodváb a vôňa jazmínového čaju

História sa k Hoi Anu zachovala veľmi prívetivo. Niektoré mestá poničí, iné zničí nadobro a zabudne sa na ne, ale Hoi An síce v toku storočí prišiel o svoj významný prístav a postavenie, ho história ho zakonzervovala vo svojej pôvodnej podobe z pred 200 rokov. Ulice tak zdobia nádherné čínske klanové domy s dvomi poschodiami, ošarpané fasády ladené do žltej či červenej farby, ktoré si ešte pamätajú francúzsky koloniálny šarm niekdajšej Indočíny a viaceré domy sú prerobené na útulné kaviarničky, reštaurácie či domáce podniky, kde sa dá ukryť do tieňu stromov. Rozvešané lampióny vedú na koniec cesty, kde sa odrazu objaví zaujímavé miesto nasiaknuté históriou hodvábu. Hoi An sa totiž niekedy skloňuje aj ako miesto, kde mala končiť jedna z pokračovaní legendárnej Hodvábnej cesty. Tá tradičná síce končila v čínskom Xiane, no ďalšie cesty sa vlnili aj do Japonska, niektoré smer juh sem do Vietnamu a odtiaľ loďami trebárs aj na Borneo. Aj preto pozná Hoi An umenie hodvábu a človek ho tu uvidí na vlastné oči. V neveľkej miestnosti chovajú húsenice priadky morušovej a je fascinujúce koľko morušových listov za deň musia zožrať, aby rástli a mohli sa premeniť na vytúžený kokón z ktorého sa po dotyku z vriacou vodou začnú rozmotávať tenučké vlákna hodvábu. Navonok to vyzerá nesmierne jednoducho a predsa bol hodváb extrémne vzácny a obľúbený najmä medzi aristokraciou. Na konci prázdneho nádvoria sa otvorí svet budhistického chrámu s typickými, čínskymi strieškami. Tu vo Vietname prevláda skôr mahajánsky budhizmus, ktorý sa sem dostal z Číny. Aj preto majú chrámy podobu tých čínskych a mýtické bytosti aké by sme videli v Thajsku, tu nahradili draci. Niet tu ani živej duše a keď sa ozve odrazu tupý úder na gong, zaplaví celý priestor so sochami Budhov. Neďaleko sa dvíha z kuchyne omamná vôňa pripravovaného jedla. Rodina si tu otvorila maličký podnik, kde okrem iného vystavuje umelecké diela a obrazy. Národným nápojom Vietnamu je čaj a tak o chvíľku pristane na stole čaj s vôňou jazmínu a niekoľko pohárikov. Pri čaji sa dá krásne sledovať život ulice a obchodníci chodiaci neustále sem a tam. K čaju sa podávajú chutné, chrumkavé placky potreté cesnakom a obložené rajčinovou zmesou s orientálnymi koreninami. Niekedy stačí málo ku šťastiu.

 

 

Medzi starými domami

Breh rieky Thu Bon je rovnako rušným miestom ako hlavná tepna Hoi Anu. Odpočíva tu niekoľko drevených lodí a niektoré z nich sa nechávajú unášať slabým prúdom ďalej do vnútrozemia. V strede rieky je dokonca natiahnutá obrovská rybárska sieť a občas tu miestni ukážu ako sa obsluhuje a teda ako sa v minulosti v Hoi Ane chytali ryby podľa overenej tradície. Babičky v špicatých klobúkoch lákajú okoloidúcich na vyhliadkovú jazdu riekou a konkurencia je tu pomerne vysoká, pretože sa neustále prekrikujú. Pod košatým stromom sa hrajú karty a popíja domáce pivo Saigon zatiaľ čo okolo prúdia cyklisti. Dve kolesá sa v posledných rokoch stali mimoriadne populárne pre spoznávanie miesta, ale peši a po vlastných je to ešte zaujímavejšie, pretože sa človek môže stratiť v malých, čarovných zákutiach. Hoi An v sebe ukrýva niekoľko starých, klanových domov, ktoré kedysi obývali čínski obchodníci a dnes vo viacerých z nich žijú ich potomkovia a ďalšie generácie. Medzi najznámejšie domy patrí Tan Ky. Interiér je vyplnený masívnym drevom a najprv si treba sadnúť do drevených kresiel vykladaných perleťou, vypiť si pohárik silného zeleného čaju a až potom Vás niekto z domácich vezme na krátku prehliadku. Súčasťou domu je aj malá záhradka s elementmi predstavujúcimi tradičné feng šuej. Po celom dome visia fotografie predkov a v izbách je len niekoľko kusov nábytku. Je tu pomerne šero, ale vždy keď potrebovali, vedeli sem dostať svetlo či už pomocou okien, dverí alebo sviečok. Schody vedúce na druhé poschodie škrípu a hýbu sa, ale vydržali už aj väčší nápor návštevníkov a tak vydržia aj teraz. Z malého balkónika je pohľad do ulice, no v interiéri panuje pokoj a ticho. Hore dokonca spí jeden z obyvateľov domu, ale nič a nikto ho nedokáže vyrušiť. Okraj starého mesta patrí tržnici kam sa zlieva akoby všetko chaos Hoi Anu. Trhovisko nie je len kryté ako by si človek predstavil, ale všetky okolité uličky sa premenia na trhovisko. Predáva sa na zemi, z bicykla, motorky, z rikše, z pultov či dokonca priamo z rúk a košíkov. Medzi trhovníkmi rozvoniavajú kvety, no najzaujímavejší tovar ponúka časť, kde sa predávajú ryby, dary mora či rôzne bylinky potrebné pre vietnamskú kuchyňu. Najexotickejšie pôsobí ovocie a okrem iných tu majú aj duriany. Sú tak smradľavé, že ich cítiť už z diaľky, no pre mnohých je to najlepšie ovocie sveta. Prezývajú ho dokonca ako kráľovské ovocie a má pôsobiť ako afrodiziakum. Vždy však rozpúta vášne. Buď ho nenávidíš alebo miluješ.

 

Čarovná noc nad mestom

Miestne klišé hovorí o tom, že kto nezažil Hoi An večer či v noci, ten akoby tu ani nebol. Podobných vyjadrení mohol človek za život už počuť tisíce, ale tú má táto veta obrovskú pravdu. Hoi An je nádherný cez deň, kedy slnko rozžiari pastelové fasády koloniálnych budov, no v momente ako sa slnko začne strácať, sa objavia prvé svetlá a netrvá dlho až sa nimi pokryje celé mesto. Teraz dostane prezývka „mesto lampiónov“ ten správny nádych, pretože hlavné ulice zdobia stovky farebných svetielok rozvešaných medzi stromami či domami. Japonský most sa zahalí do zlatistej farby a na vodnej hladine sa zrkadlovo znásobil. Večer sem prichádzajú mladé páry s romantickým plamienkom v očiach, ktorým rozpaľujú most a mnohí svadobčania si práve sem prídu spraviť svoje nesmrteľné fotografie. Pár krokov odtiaľto na kamennej promenáde pri rieke sedí na zemi niekoľko ľudí a predáva papierové košíčky so sviečkou, ktoré ľudia púšťajú na vodu. Scény dostávajú jemný nádych indického Váranásí, kde tiež večer plávajú po Gange obetiny, no tu v Hoi Ane je všetko pestrejšie a farebnejšie. Každá pamiatka, každá stará fasáda svieti až doslova žiari a vtedy sa stačí mestečkom len prechádzať. Nenaháňať sa, nič neriešiť ale len kráčať a nasávať rozprávkovú atmosféru. Prejsť sa mestom a vrátiť sa na promenádu, kde niekoľko podnikov vyložili von stoličky a tu už na návštevníka čaká večera pod lampiónmi. Miestnou špecialitou je hoianská ruža. Maličké ryžové taštičky naplnené krevetami, ktoré sa ozdobia opraženou a usušenou cibuľou. Komu sa máli, tomu pristanú na stole čerstvé jarné rolky. Nikde ich nedokážu spraviť tak dobre ako vo Vietname. Čarovná noc, príjemná spoločnosť, vynikajúce jedlo. Treba človeku niečo viac?