Vietnamské Hue. Tajomstvá cisárskeho mesta

Ázijský Vietnam sa nám často spája s vojnovými hrôzami, no krajina v sebe ukrýva veľké množstvo vzácnych, historických perál, ktoré vystihujú jej bohatstvo. Medzi najvýznamnejšie mestá patrí Hue, zakázané mesto cisárov s obrovským palácom, chrámami, pagodami a Parfémovou riekou posiatou loďkami.

Hue na brehu Parfémovej rieky

Vietnamské mesto Hue vyrástlo na brehu Parfémovej rieky a svoje najkrajšie roky prežilo v 18. a najmä v 19.storočí, kedy sa stalo cisárskym mestom vládnucej dynastie Nguyen. Význam mesta neupadol ani v storočí dvadsiatom, pretože až do roku 1945 bolo Hue hlavným mestom Vietnamu, kedy ho vystriedal Hanoj. Poloha mesta je veľmi zaujímavá a leží takmer v srdci celého Vietnamu. Keď v krajine zúril bratovražedný boj medzi Južným Vietnam so Saigonom a Severným Vietnamom s Hanojom, Hue bolo presne v strede a aj dnes leží neďaleko slávnej demilitarizovanej zóny. Dnešné mesto je krásnou spleťou východoázijského chaosu, ktorý dotvárajú staré pamätníky vietnamskej histórie. Podobne ako čínsky Peking, aj Hue má svoje Zakázané mesto. Ani jeho zákutiami sa svojho času nesmel prejsť bežný smrteľník, no dnes sa našťastie všetko zmenilo a pre každého sú otvorené starobylé brány. Mestom pomaličky preteká Parfémová rieka je ňou rozdelená na novú a starú časť, pričom oba brehy svojou silou držia neďaleko od seba dlhé mosty. Rieka nie je žiadnym rekordérom. Meria len 30 kilometrov, no vždy na jeseň, kedy sa do vody dostávajú kvety z okolitých dedín, stromov, sadov či kríkov sa celou riekou vinie nádherná vôňa. Preto ju poznáme ako Parfémovú rieku, no Vietnamci jej povedia Huong.

Za kamennými hradbami

Neďaleko rieky sa z rovinatej krajiny vynárajú obrovské, mohutné kamenné hradby s čiernym nádychom obkolesené priekopou. Chránili celý areál a merali úctyhodných 2,5 kilometra. Za nimi sa ukrýva Zakázané mesto cisárov. Málokto si dokáže predstaviť koľko stavieb, chrámov či brán tu nájde a tak fantázia pracuje na plno. V parku sedí niekoľko domácich pod stromami, čítajú noviny, jedia z misiek paličkami slížovú polievku a kto neoddychuje, tak šliape do pedálov bicykla či pridáva plyn na motorke. Stačí pár krokov cez tmavú bránu a za ňou sa odrazu rozleje nádherný svet vietnamských rozprávok. Príťažlivý svet začal budovať Nguyen Phuc Anh, ktorý v roku 1802 prevzal kontrolu nad Vietnamom a vyhlásil sa za cisára menom Gia Long. O niekoľko dlhých mesiacov si miesto neďaleko rieky zvolil za svoju rezidenciu a začal s výstavbou obrovského areálu na ktorom pracovalo tisíce ľudí a postavili stovky budov.

V zakázanom meste

Prvý nádych ukrytého mesta sprevádza nadšenie a prekvapenie z toho, aký je priestor na okolo obrovský. Za jednoduchou bránou ozdobenou čínskymi znakmi sa na konci ulice vyrysuje prvá palácová stavba. Turistov tu nie je veľa a prevládajú tu návštevníci z okolitých krajín a Číny, ktorej je miestna architektúra v Hue veľmi blízka. Okolité okrasné jazierka sú plné rýb. Stačí im hodiť kúsok jedla a takmer vyskakujú nad hladinu. Musia ich tu byť stovky. Palác Thai Hoa má prezývku „Palác harmónie“ a skutočne ju tu je cítiť. Aj ten má na svedomí cisár Gia Long, hoci až jeho syn ho o tridsať rokov dotiahol do dnešnej podoby. Od éry cisárov sa takmer vôbec nezmenil. Podlhovasté, zašpicatené striešky zdoba kamenní draci, symbol ochrany a pred palácmi kvitnú záhony farebných kvetov. Ticho sa strieda so žblnkajúcou vodou a z čínskych keramických nádob vyrastajú umelecké bonsaje. Ázijský sen. Až osemdesiat nalakovaných stĺpov drží strechy a pod nimi sa objavia súkromné miestnosti. Väčšina z nich je krásne dekorovaná a steny pokrývajú farebné fresky. Na prvý pohľad sú jednoduché, no ich krása tkvie v jemných detailoch, ornamentoch, čínskej kaligrafii a geometrických vzoroch. V jednej z miestnosti stojí aj trón na ktorom mal sedávať samotný cisár. Jednotlivé oblasti Zakázaného mesta od seba oddeľujú múry s nádhernými bránami. Hue má vďaka ním prezývku „mesto brán“, pretože krajšie by sme už vo Vietname nenašli. Sú starobylé a majú v sebe nemú, kamennú vznešenosť doplnenú o ornamenty či drakov. Aké by to tu bolo krásne, nebyť vojny, ktorej hrôzy toto miesto takmer celé zhltlo.

Kadiaľ kráčali cisári

Vnútorný areál paláca vyplnili podlhovasté stavby a niekoľko menších altánkov, kde sa dalo príjemne oddychovať. Za starou bránou sa ozývajú tóny orientálnej hudby a skupinka Vietnamcov v tradičných odevoch tu hrá na dobové nástroje. Presne takúto hudbu mohli počúvať cisárske uši pred sto rokmi. V rámci kráľovského paláca človek objaví významný chrám. Aj k nemu vedie cesta popod kamennú bránu. Tá je však celá farebná, ozdobená mýtickými vtákmi, rybami či mincami. Najkrajšia brána celého Hue. Chrám The Mieu postavil v prvej polovici 19.storočia cisár Minh Mang a nejde v ňom len o budhistické rozjímanie, ale predovšetkým o uctenie si pamiatku rodokmeňu. Interiér je plný spomienok na predošlých panovníkov a vonku pred chrámom stojí deväť obrovských, vytepaných, bronzových urien. Patrili prvým deviatim cisárom dynastie Nguyen. Nádvorie strážia kamenné levy a sem tam sa ozve priestorom hlasný gong. Medzi najpríťažlivejšie miesta celého areálu patria malé drevené budovy v chrámovom komplexe, ktorá postavili priamo nad jazierka. Na ich hladine plávajú lekná a drevené steny budov sa v nich nádherne zrkadlia. Sú jednoducho zariadené, no vonia v nich jazmínový čaj. Typická vôňa Hue sa tak dostane hlboko do mysle a navždy sa bude spájať s cisárskym mestom.

S chuťou Bun Bo Hue

Nábrežie rieky je pomerne rušné a mnohí ho využívajú na prechádzky, no kto hľadá rušný život, ten sa musí stratiť v niektorej z uličiek starého mesta. Medzi najživšie štvrte patrí tá, ktorá vyrástla na sútoku riek Huong a Nhung. Podniky s jedlom voňajú až na ulicu a medzi najväčšie špeciality tu patrí tradičná polievka miestna polievka Bun Bo Hue. Silný hovädzí vývar tu dochutia citrónovu trávou, fermentovanou omáčkou z kreviet a čili. Pridajú sa bylinky, ryžové rezance a jedna z najlepších polievok sveta je na stole. Vietnamci zastavia, sadnú si, paličkami zjedia všetko husté, vypijú zvyšok a už opäť sedia na motorke a idú ďalej. Veľa ľudí však dáva prednosti jedla na ulici. Mnohí obchodníci tak len vyberú svoje hrnce, grily a priamo na ulici varia slíže, polievky, jarné rolky či vytláčajú ovocné šťavy. Sadneme si von na plastové stoličky a po vzore miestnych, držiac misku paličkami vyjedáme slíže a lyžicou polievku. Neuveriteľné dobre to chutí, ale to už vo Vietname nie je žiadnym prekvapením.

Život mesta

Hue, ako každé väčšie vietnamské mesto, je pekným príkladom chaosu na cestách a exotiky sršiacej z budov, chrámov a najmä ľudí. Tí sú veľmi priateľskí, usmievaví a pomerne často gestikulujú, tak že návštevník často netuší či sa hnevajú alebo nie. Cesty ovládajú zástupy motoriek a vždy keď na semafore naskočí zelená, tisíce motoriek sa rozlejú priestorom ako dravá rieka. Medzi nimi sa primiešali cyklisti s typickými zašpicatenými pokrývkami hlavy, tuk tuky či rikše a nechýbajú ani autá, mikrobusy, autobusy či dokonca obchodníci ťahajúci svoje vozíky s tovarom alebo pojazdnými reštauráciami. Sem tam sa v meste objaví menší chrám či oltár na ulici a niekto, kto pri ňom zapaľuje vonné tyčinky. Na niektorých budovách sa aj dodnes objavia vojnové heslá, pretože miestni nezabudli na smutný rok 1968, kedy sa o Hue bojovalo v rámci operácie Tet a krvavé mesiace si vyžiadali tisíce mŕtvych, pričom na strane Južného Vietnamu bojovali aj Američania a prišli tu o dve stovky vojakov. Tým však mnohí nevedia prísť na meno, pretože masívne bombardovali Zakázané mesto a väčšina jej pokladov je kvôli tomu nenávratne preč. Večer sa slávny most Truong Tien, ktorý v roku 1897 začala stavať spoločnosť Gustava Eiffela rozsvieti. Ruch ulice neutícha ani s príchodom tmy.

Tiché hrobky

Cisárska história je s Hue spätá viac, než by si ktokoľvek myslel. Nielen Zakázané mesto a Citadela dýcha touto epochou, ale aj na periférii mesta stoja roztrúsené cisárske nekropole v podobe jednotlivých hrobiek. Stačí len na ulici zastaviť motorkára alebo rikšiaka a o pár kilometrov sa z krajiny vynoria kamenné monumenty stavané pre večnosť. Najkrajšou spomedzi všetkých je hrobka Khai Dinh z roku 1925 a miešajú sa na nej orientálne ázijské predstavy s európskymi vplyvmi, pretože v tomto období sú už európske mocnosti pevne zakorenené v oblasti zvanej Indočína. Ostré schodisko vedie k hrobke samotnej a je odtiaľ nezabudnuteľný pohľad na celé okolie. Architektúra tu splýva s krajinou a všetko dostáva rozprávkový nádych. Druhá z hrobiek, kde je pochovaný cisár Tu Duc je úplne odlišná. Nie je monumentálna, no stojí priamo na brehu jazera a tak z diaľky pôsobí akoby tu stáli hrobky hneď dve. Je naplnená pokojom a tichom. Na okolitých stromoch rastú jackfruity a túla sa tu len niekoľko ľudí. Vedľa hrobky sa dvíha kamenná stél zaplnená písmom, teda skutkami cisára. Jeho telo však v hrobke nespočíva. Podľa cisárskych pravidiel ho pochovali na neznámom mieste a tí, ktorí boli pri tom, tých zabili aby nikdy nevyzradili tajomstvo.

Rozprávková pagoda

Na brehu Parfémovej rieky odpočíva niekoľko drevených lodí, ktorých telo má pripomínať draka. Čakajú na západ slnka, kedy sa krajina oblečie do nádherných farieb a ona na svojej palube privíta turistov, aby si vychutnali plavbu riekou. Na pahorku nad loďkami vyrástla najkrajšia pagoda celého Hue. So svojimi 21 metrami je pagoda Thien Mu najvyššou náboženskou stavbou celého Vietnamu. Jej sedem poschodí zasvätili Budhovi a jeho ľudským formám. Kým staré Hue vznikalo najmä začiatkom 19.storočia, pagodu tu postavili ešte v 17.storočí a pomenovali ju podľa ženy, ktorá tu sedávala a predpovedala stavbu pagody na mieste, odkiaľ sa budú môcť ľudia modliť za prosperitu krajiny. Sadnúť si tu na kamenný múrik. Nechať pagodu za sebou, hľadieť na slnko zapadajúce nad Parfémovou riekou a Vietnam sa skutočne pretvorí na orientálnu rozprávku plnú pokladov ako Hue.

Láka ťa VIETNAM? Prečítaj si aj náš ďalší článok z rozprávkového mesta HOI AN, ktoré z Hue leží len necelé tri hodiny cesty.