Phnom Penh. Perla Orientu a krása Kambodže
O kambodžskom hlavnom meste Phnom Penh kedysi kolovali chýry, že patrí k najkrajším mestám juhovýchodnej Ázie. Ospevovali ho ako „Perlu Orientu“ a miešala sa v ňom exotika kráľovského paláca, chrámov, trhovísk aj Mekongu. Ako vyzerá Phnom Penh dnes v 21.storočí a čo si v tomto mieste pozrieť?
Bývalá perla Orientu
Phnom Penh je síce hlavné mesto Kambodže, no tým, že má krajina ikonický Angkor, ktorý dokáže prilákať davy z celého sveta, mnohí mu nevenujú pozornosť. Je to škoda, pretože toto mesto vám ukáže úplne iný pohľad na Kambodžu. Zmieta sa v nádychu moderného sveta vyskladaného z výškových, sklobetónových budov, kde sú luxusné apartmány či kancelárie, ale aj v tradícii špicatých, chrámových vežičiek a rušných trhovísk vedľa ktorých žijú ľudia v polorozpadnutých domoch. Phnom Penh je bohatý aj chudobný a často to všetko stretnete na jednej jedinej ulici.
Občas nemáte pocit, že Phnom Penh je historickým miestom a hoci sa takmer všetko podstatné dialo na západe krajiny, kde bilo srdce Kmérskej ríše, po jej páde sa na toto miesto usmiala šťastena a v 15.storočí sa premenilo na hlavné mesto celej oblasti. Pád slávneho Angkoru dal krídla Phnom Penhu a ten si ich už nenechal vziať. Veľa však nechýbalo a možno by sme o meste nikdy nepočuli. Susedné oblasti akými bol Siam či Vietnam si totiž na sútok riek Tonle Sap a Mekong brúsili zuby a ľudia na chvíľu musia utiecť. V 18.storočí sa Phnom Penh postavil na nohy, nevediac, že sa pomaličky, ale isto blíži do doby, kedy bude žiť svoj zlatý vek.
Príchod francúzskeho kolonializmu katapultoval Phnom Penh na jedno z hlavných centier francúzskej Indočíny a mesto každý poznal pod lichotivou prezývkou „perla Orientu“. Ani jeho sláva netrvala večne, pretože sa francúzsky svet v Ázii začal v polovici 20.storočia rozkladať ako domček z karát až sa rozpadol. Kambodža sa ocitla vo víre autogenocídy, ktorú rozpútal Pol Pot a Phnom Penh sa stal prekážkou a hanbou roľníckeho a farmárskeho zmýšľania. Dnes už len málo odkazov pripomenie hroznú dobu, pretože Phnom Penh sa ju snažil prekryť, premaľovať žiarivou farbou moderného sveta, ktorý sa premiešal s chaosom juhovýchodnej Ázie.
Pahorok pani Penh
Ak predsa len chcete kráčať po stopách histórie, musíte sa vybrať k pahorku na ktorom sa vyníma Wat Phnom. Leží pár stoviek metrov od rieky Tonle Sap a podľa legendy tu v 14.storočí žila stará pani Penh. Jedného dňa mala na brehu rieky objaviť kmeň stromu a v jeho dutine si všimla štyri bronzové a jednu mramorovú sošku Budhu. Onedlho sa rozhodli na pahorku postaviť chrám, aby tieto vzácne relikvie mali svoj domov. Práve tento chrám sa podľa tradície mal stať akýmsi bodom nula a tu vznikol Phnom Penh, teda „Pahorok pani Penh“.
Palacinky s kokosom
Už stačí len zdolať niekoľko schodov a máte pred očami chrámový komplex. Vonku ostalo niekoľko párov topánok, znamenie, že tu nebudete sami, no aj tak tu panuje krásne ticho a pokoj. Chrám má snehobielu farbu, no ako je v týchto končinách dobrým zvykom, vlhkosť ju pomaličky premaľuje na odtiene šedej. Kto by čakal, že najstaršie miesto Phnom Penhu bude kričať monumentalitou, ostal by sklamaný. Je to maličké miesto a ak by ste o ňom nič nevedeli, nikdy by vás nenapadlo, že ste tam, kde sa začali písať dejiny hlavného mesta. Je skvelé tu byť a vnímať detaily. V korunách stromov odpočívajú netopiere a občas môžete zahliadnuť aj krásneho zobákorožca. Na neveľkom námestí, ktoré vedie k schodom si rozložilo niekoľko predavačov svoje malé stánky s drobnosťami. Ochutnať tu viete zaujímavé palacinky s kokosom aj cukrovou trstinou, ale spravia vám tu na počkanie aj kávu so sladeným mliekom, kam vám lopatkou z kýbľa prihodia niekoľko kociek ľadu.
Kráľovský palác
Najkrajšia a najznámejšia pamiatka celého hlavného mesta leží len niekoľko krokov od sútoku riek Tonle Sap a Mekong. Z portrétov hľadí kráľ menom Norodom Sihamoni, ktorý zasadol na kambodžský trón v roku 2004 po tom ako sa jeho otec Norodom Sihanouk vzdal v jeho prospech. Veril, že Kambodža potrebuje mladého panovníka, ktorý lepšie chápe 21.storočie a tá nová krv kolovala v žilách jeho syna. Kráľ Sihamoni je pre našinca mimoriadne zaujímavá postavička. Študoval totiž v Prahe, venoval sa umeniu, tancu, baletu a dodnes je to jediný monarcha na svete, ktorý hovorí po česky. Práve tu totiž nájdete majestátny Kráľovský palác. Začali ho stavať medzi rokmi 1866 – 1870, no o štyridsať rokov ho celý prestavali do dnešnej podoby.
Ak je v Phnom Penhu miesto, ktoré pripomína rozprávku, je ním práve kráľovský areál. Očarí vás z diaľky, dostane z tesnej blízkosti. Kráľovský palác je nádhernou spleťou thajskej, teda siamskej a kmérskej architektúry, a tak nad hlavou vyrástli pozlátené vežičky, farebné strechy a trblietavé ozdoby ťahajúce oči. Priestoru dominuje Trónna sála, kde prebiehajú oficiálne korunovácie, ceremónie a zavíta sem nejedna diplomatická návšteva. Stavby dotvára nádherná, detailná výzdoba. Stretnete tu sochy hadov, ktoré predstavujú nágov z mytologických príbehov, na stĺpoch sedia garudovia, strážia tu levy a všetko tvorí nádherný súzvuk reality a legiend. Vedľa Trónnej sály leží budova samotného paláca. Ak je vlajka nad nim, znamená to, že je kráľ doma. Kamkoľvek sa pozriete, pohľadom zavadíte o krásu okolitých budov. Akoby tu všetko malo svoje miesto, každý centimeter areálu je dokonale naprojektovaný a spolu vytvára symfóniu. Hneď za miestom, kde kedysi zvykli tancovať bájne Apsary začína prechod od svetskej časti paláca k náboženskému areálu.
Strieborná pagoda
Z prítmia brány sa vynorí Strieborná pagoda vedľa ktorej vyrástli ďalšie menšie pagody uchovávajúce popol niekoľkých kambodžských kráľov. Pagoda je dokonalou oázou ticha v ostrom kontraste s ukričanými trhoviskami hlavného mesta. Jej meno pripomína to, že je posiata striebornými dlaždicami a hoci väčšinu z nich návštevník nemá šancu vidieť, stále ho dokáže opantať jeho krása. Dnu nájdete sochy Budhov, niekoľko vitrín so vzácnymi artefaktmi a zároveň je pagoda miestom, kde Kméri uchovávajú najposvätnejšiu sochu celej Kambodže. Je ňou „smaragdový“ Budha vyrobený z krištáľu a Phnom Penh je hrdý na to, že tento klenot stráži ako oko v hlave. Pred odchodom ešte nahliadnite do galérii po obvode nádvoria, kde na stenách ožívajú mytologické scény z Reamkeru, kmérskej verzie indickej Rámajany. Ak budete mať šťastie, stretnete aj hudobníkov a tak vás budú z rozprávky vyprevádzať ťahavé tóny kmérskej hudby.
Tam, kde sa stretávajú rieky
Je krásne si len tak sadnúť na breh rieky a sledovať ako do seba vráža Tonle Sap s legendárnym Mekongom. Aby toho nebolo málo, do riečnych reálií sa pripletie aj rieka Bassac. Hoci má Mekong povesť mimoriadne dôležitej rieky, bude to práve Tonle Sap, menšia z dvojice, ktorá prekvapí. Počas roka totiž mení svoj tok podľa obdobia dažďov a raz z jazera Tonle Sap vyteká, inokedy sa otočí a prináša do neho vodu. Práve tu na sútoku riek dnes stojí promenáda, azda najživšie miesto celého mesta. Ráno k nej prichádzajú ľudia na prechádzku či za rannou rozcvičkou, okolo obeda sa tu predáva jedlo a podvečer, kedy ustúpi vlhkosť a horúčava sa premení promenáda na miesto stretnutí.
Rodiny, priatelia, dvojice aj občasní turisti tu posedávajú, hľadia na rieku, ochutnávajú drobnosti zo stánkov, ktoré tu ešte pred hodinou nestáli a za chrbtom sa kríži Tonle Sap s Mekongom. Na trávniku sa v provizórnych griloch otáčajú kúsky mäsa, vedľa predávajú v drevených klietkach vtáky, ktoré na znak budhistickej tradície môžete vypustiť a darovať im slobodu a pod nohami sa vám pletie aj tucet predavačov nepotrebných drobností. Má to svoje čaro. Ocitnúť sa v Phnom Penhu je zmes zážitkov a vnemov. Len čo prídete, započúvate sa do trúbenia, uhýbate pred tuktukmi, pohlcuje vás chaos, zožiera tropické vlhko, učíte sa zjednávať, odmietať a ďakovať za služby, ktoré nechcete. Akoby sa každú minútu okolo vás niečo dialo. Ak je to vaša prvá návšteva týchto končinách, večer sa budete cítiť úplne vyžmýkaní.
Ranné trhovisko
Phnom Penh má svoje pamiatky, vežičky, rituály so zapálenými vonnými tyčinkami v pagodách aj výškové budovy, no tlkot srdca započujete na miestnych trhoviskách. Akoby malo toto miesto slabosť pre tržnice, a tak ich tu nájdete viacero. Každá väčšia štvrť mesta má aspoň jedno miesto prešpikované tovarom a žije od skorého rána do neskorej noci. Mnohé trhoviská ožívajú pred východom slnka a k najkrajším patrí oblasť kúsok od chrámového komplexu Wat Ounalom. Považuje sa za centrum kambodžského budhizmu a trhovisko je tak blízko, že občas k nemu doliehajú zvuky chrámu.
Všetko je tu akési surové, drsné, bez turistických príkras, nikde neponúkajú suveníry a napokon ani by nebolo komu. Ak sa sem skoro ráno vyberiete, budete tu len vy a domáci. Trhovisko sa rozlieva niekoľkými ulicami a jeho chrbtovou kosťou sú stánky nalepené jeden vedľa druhého. Na zemi sedia ľudia, porciujú kuracie mäso, predávajú žaby vo veľkých kýbľoch, krájajú zeleninu, ukladajú ju na seba a pracujú tu celé rodiny. Deti by mali byť zrejme v škole, no život v Kambodži je poznačený chudobou, a tak má práca často prednosť. Vmiešajte sa medzi ľudí a do uší sa vám dostáva zvolávanie v rytmickej a rýchlej kmérčine, ktorej síce nerozumiete ani slovo, ale jej exotika vám podlomí kolená.
Najväčšie trhovisko
Ani toto pouličné trhovisko však nie je najväčšie. Za ním musíte naskočiť do tuk tuku a nechať sa odviezť k budove s 26-metrov vysokou kupolou pripomínajúcou palác. Práve tá skrýva Centrálne trhovisko, ktoré je podľa mnohých najväčším trhoviskom celej juhovýchodnej Ázie. Začali ho stavať v roku 1934 na mieste, kde bola niekdajšia čínska štvrť. Najprv bolo treba vysušiť podmáčanú pôdu a o tri roky privítalo trhovisko svojich návštevníkov. Hlavným architektom bol Francúz Jean Desbois, ktorý na seba vzal viacero projektov. Ak by ste videli trhovisko z výšky, jeho pôdorys pripomína obrovitánsky kríž položený na zemi.
Vo vnútri sa pripravte na explóziu exotiky od vôní, smradov, pohľadov či tvárí. Máte pocit, že tu musíte nájsť všetko na čo si spomeniete. Plastové obrusy, topánky, šľapky, oblečenie, lotosové kvety, koreniny, čerstvé ovocie, neznámu zeleninu aj živé či zabité sliepky. Pár metrov od predavačov je miesto vyhradené pre pouličné jedlo a domov tu má niekoľko desiatok menších stánkov. Dajte si grilované ryby, kuracie kari, tradičný Lok Lak z hovädzieho mäsa, rezancové polievky, ale pokojne tu natrafíte aj na grilovaný hmyz či žabacie mäso. Kambodža na takýchto miestach chutí viac, než dobre.
Smrť má meno Pol Pot
Prechádzka centrálnou častou Phnom Penhu je plná dokonalých kulís. Tie sa menia každým krokom a ukazuje to, že duša mesta je stále akási nepokojná. Raz zažívate ruch ulice, inokedy vás pohltí ticho za ktorým rastú výškové budovy, no občas ešte stále natrafíte na tie krásne spomienky z doby, kedy bol Phnom Penh naozaj „perlou Orientu“. Koloniálne budovy sa vytrácajú, hoci niekoľko z nich odoláva času, tropickej vlhkosti a stále dýchajú 19.storočím, kedy Kambodža ešte ani len netušila koľko zla ju čaká.
Ak ho chcete spoznať, vyberte sa na miesto zvané S-21. Možno nie je pre každého, ale svet nesmie zatvoriť oči a musí si pripomínať to, že Kambodža spadla do temného víru príbehov, ktoré ju takmer zadusili. Kambodžania nosia na tvárach úsmevy, hoci by mohli 20.storočie plným právom preklínať. Francúzska Indočína. Prvá občianska vojna, druhá občianska vojna, partizáni Vietkongu, americké bombardovanie a napokon beštiálny režim Červených Kmérov, kde sa naplno rozvinuli pekelné predstavy muža, ktorý do histórie vošiel tými najtemnejšími písmenami. Mementom režimu Pol Pota, ktorý zmenil Kambodžu na peklo je niekdajšie väzenie Tuol Sleng s označením S-21.
S-21 alebo Tuol Sleng
Do roku 1975, kedy prevzali moc v krajine Červení Kméri bolo toto miesto obyčajnou školou, no tie režim nepotreboval a premenil ju na jedno z najhorších väzení hlavného mesta. Červení Kméri vyhnali z Phnom Penhu takmer všetkých ľudí. Oklamali ich tým, že sa Američania chystajú bombardovať mesto a treba sa na pár dní evakuovať. Nikto netušil, že sa už do svojho mesta zrejme nikdy nevráti, pretože ich najbližšie mesiace či roky pozabíjajú. Pol Pot nenávidel mesto, videl znovuzrodenie na vidieku v ťažkej fyzickej práci. Komplex tvorí viacero budov a na prvý pohľad tu vládne pokoj. Chladné betónové múry oddeľujúce bývalé cely a mučiarne sa museli zaprisahať, že nikdy neprehovoria lebo by sa pod ťarchou brutality zrútili, no napokon mlčanie prelomili, a tak tu dnes budete mať zimomriavky. Len tu prišlo o život cca 20 000 ľudí a to len preto, že mali okuliare, vedeli po anglicky, francúzsky, boli z mesta, nevedeli ako obrábať pôdu či nesúhlasili so zločinným režimom, ktorý vyznával symboly kosáka a kladiva. Celkovo počas štyroch rokov zabili Červení Kméri viac než milión a pol ľudí. Je iné o týchto veciach čítať a je iné byť tu a cítiť naokolo auru tohto miesta. Miestnosti, kde držali ľudí sú neosobné, prázdne, život pripomínajú len železné okovy či reťaze. Prázdnota, ticho a ten zvláštny pocit v bruchu. Hľadíte do očí desiatkam mužov či žien na čiernobielych portrétoch a nechápete čo sa tu stalo. Súčasťou areálu je aj park. Ten úžasný kontrast pokoja a teroru na niekoľkých metroch štvorcových. Vždy keď sa dá, prichádza sem aj útly muž menom Chum Mey. Je jeden z mála, ktorý dokázal toto peklo vo väzení prežiť. Usvedčoval vrahov na medzinárodných tribunáloch, napísal knihu a chodí sem preto, aby sa nezabudlo. Ak sa sem niekedy dostanete, môžete si byť istí, že nezabudnete. Phnom Penh je plný príbehov od tých najkrajších až po tie najsmutnejšie. Chum Mey sa usmieval, a ak sa dokáže usmievať na tento svet on, dokáže to každý.
