Sýria. Fotky a spomienky na krásny Orient

Desať rokov? Práve teraz v roku 2021 uplynulo desať rokov odkedy som sa posledný krát túlal touto orientálnou kráskou. Nikdy by ma v apríli 2011, kedy som kráčal naposledy Damaskom nenapadlo, že sa s touto krajinou rozdelíme na jednu celú dekádu. Nebola to moja voľba, ani voľba Sýrie. Rozhodol o tom hlúpy konflikt, ten najkrvavejší v 21.storočí. Raz sa vrátime a nie je to len fráza. Je to niečo, čo musíme spraviť. Na počesť týchto 10 rokov sme si pre vás pripravili 60 fotografií, ktoré sme v Sýrii nafotili medzi rokmi 2007 – 2011 počas našich siedmych návštev tejto krásnej krajiny. Sýria očarí aj vás!

Prvé stretnutie

Sýria mala všetko. Bola príťažlivá, mala orientálne čaro, miešala sa v nej tolerancia, milí ľudia, vznikala tu história a v žilách jej prúdila divoká, no zaujímavá súčasnosť. Sýria bola v mojich cestovateľských začiatkoch snom do ktorého som chcel skočiť rovnými nohami a kde som chcel snívať otvorenými očami. Musel som tú krajinu vidieť, nevedel som prečo, ale musel, inak to nešlo. Po prvý krát sme sa stretli v lete v roku 2007. Mal som 22 rokov a boli to prvé cesty do Orientu, ktorý sa mi napokon tak hlboko zaryl do tela, že som sa ho nestriasol ani teraz po rokoch. Prvý krát som videl Damask, túlal sa Aleppom, stál v prachu Palmýri a sledoval drevené kolesá na rieke Orontes či výhľad na krajinu z križiackej pevnosti Crac des Chevaliers. Niekoľko dní v Sýrii ma utvrdili v láske pre tieto končiny.

Návrat po roku

Nebolo ťažké si domyslieť, že o rok sa vrátim znovu. Tento krát len ja a môj brat, dva batohy a niekoľko týždňov na ceste z Káhiry do Istanbulu, kde sme Sýriu povýšili na krajinu, kde chceme byť najdlhšie. Objavovali sme zákutia Damasku, kresťanskú Maalulu, prečesali sme pobrežie s Tartúsom aj Latakiou, vybrali sa na ostrov Arwad, pohľadali ruiny Ugaritu, kde mala vzniknúť abeceda. Trávili sme čas v Hame, jedli raňajky vo včeľom úli v Sarouj u domácej rodinky, fotili ruiny starej Apameii či ruiny Mŕtvych miest roztrúsených po krajine. V Palmýre sme ochutnávali beduínsky mansaf, kúpali sa v malom skrytom bazéne len pár metrov od starovekého mesta a prečesávali hrobky, chrámy či kamene zakliate stáročiami. Zažili sme našu prvú púštnu búrku a uvideli po prvý krát Eufrat v Deir ez-Zor. Krátko na to sme sedeli v Dura Europos s výhľadom na rieku, kráčali púšťou s rozsypanými nábojnicami, stopovali mikrobusy a sedeli na kolenách starej Beduínky, kde sa nedalo ani pohnúť. Dostali sme sa do unikátneho paláca v Mari, do jedného z ikonických miest kolísky civilizácie a boli sme nadšení. Prešli sme cez Raqqu do Aleppa a strácali sa v jeho bazárových uličkách, smiali sa s ľuďmi, fajčili vodné fajky v zastrčených čajovniach a milovali sme tento svet.

Posledná návšteva

O rok som sa vrátil znovu a neskôr znovu a znovu až prišiel apríl 2011. Siedma návšteva Sýrie, no táto bola trochu iná. Vo vzduchu bolo napätie. Také to zvláštne neopísateľné, kedy sa možno niečo stane a možno ani nie. Niečo tam bolo, no nikto nevedel čo. Koniec koncov arabský svet sa menil. Domino s nádychom arabskej jari padalo od decembra 2010 z tuniského mesta Sidi Bouzid a akosi sa niet zastaviť. V marci, mesiac pred mojou návštevou sa už odohrávajú prvé protesty v Sýrii. Naučím sa arabské slovíčko „Al-Thawra“ /v preklade: Revolúcia/, ktoré mi opakujú chlapci v Resafe, starší muž na brehu Asadovho jazera, ale aj niekoľko ľudí v Damasku v čajovni kam som tak rád chodieval. Neveril som tomu, že sa revolúcia môže preklopiť do vojny. Jednoducho mi to hlava nebrala a nedokázal som si to predstaviť, že títo ľudia s ktorými som v Sýrii prežil týždne by sa odrazu ocitli v krvavej špirále násilia. Žiaľ ja som nebol ten, kto o tom rozhodne a Sýria sa utopila v krvi.

Uplynulo desať rokov a svet sa zmenil. Nie len ten sýrsky, pretože ten sa miestami rozpadol na prach a už nikdy nebude taký ako predtým. Desať rokov, no spomienky na Sýriu nevybledli a preto sme dali dokopy 60 fotiek z tejto krásnej krajiny. Ak ste v nej boli zaspomínajte si a ak nie, pozrite sa na to akou bola Sýria unikátnou krajinou. Niektoré z týchto fotiek sú dnes mimoriadne vzácne, pretože miesta, ktoré som prešiel už neexistujú, pamiatky, ktoré som videl už nestoja a kto vie čo sa stalo s ľuďmi. Tak rád by som bol, aby to boli obyčajné fotky, tak obyčajné, že si ich dnes spraví hocikto, ale ten čas sa žiaľ vrátiť nedá. Vyberte sa s nami do Sýrie.

Spomienky na orientálny Damask

Damask má krásnu, starobylú dušu akú by sme na Blízkom Východe našli snáď len v uličkách starého Jeruzalemu, Aleppa či libanonského Tripolisu. Človek ju cíti a vníma každým krokom, ktorý spraví za hradbami, kde sa odrazu rozleje obrovský arabský súk. Nezaplní len hlavnú ulicu, no pohltí aj bočné uličky a dosiaľ som sa ho nikdy neprejedol. Niekedy som ho preletel a uhýbal sa hradbe ľudských tiel, inokedy som tu trávil hodiny. Prechádzal sa hore dole, zastavil sa na zmrzline, nechal si naliať chutnú malinovku od chlapíka, ktorý na chrbte nosí veľkú kanvicu a sníval svoj sen o Oriente v ktorom som sa ocitol. Dnes mi ostávajú jedine spomienky, ktoré z času na čas vyberám v hlave a nechám sa nimi unášať. Raz to je chuť a vôňa černicového džúsu pod ruinami Jupiterovho chrámu na samom konci súku al-Hammidiyeh. Inokedy sú to rozpálené dlaždice priestranného nádvoria Umajjovskej mešity, fontány paláca Azem, ticho v kostolíku sv.Ananiáša,  mäkký koberec v hrobke udatného kurdského bojovníka Salah-ad-Dína, ktorý nemal strach ani pred križiakmi, alebo to je vôňa vodných fajok z útulnej kaviarničky Núfara, kde som si niekoľko krát prišiel vypočuť staré, arabské rozprávky z úst Abu Shadiho, majstra svojho remesla, vďaka ktorému žili príbehy dávno minulé. Niekedy sa mi vynorí tvár Ahmada, ktorý ma vždy pozdravil a pozval na cukríky plnené pistáciami a ja som si u neho vždy nejaké kúpil aj na domov, aby som mal po ruke maličký kúsok Sýrie vždy keď mi príde za ňou smutno. Často krát sa spomienky zatúlajú do postranných uličiek s náboženskými suvenírmi a cukrovinkami, ktoré ma doviedli k malej šiítskej svätyni Sajda Rukája. Hodiny som v nej sedával, čítal si, prehodil zopár perzských slovíčok s iránskymi pútnikmi a tešil som sa z toho, že všetko naokolo mi pripomína Irán. Miloval som čajovne starého mesta, najmä jednu ktorej meno som zabudol, no trafil by som k nej aj poslepiačky, pretože stojí neďaleko Núfary na rohu Umajjovskej mešity. Tam som zapĺňal zošity riadkami, keď som chcel aby to čo vidím pretrvalo aj po rokoch, keď budem sedieť doma a vďaka nim sa mi podarí cestovať v čase a vrátiť sa sem. Funguje to, naozaj to dokážu. Bavilo ma kráčať uličkami a ochutnávať šawarmu, hľadať ten najlepší falafel, malé pizzové koláčiky, tie najlepšie džúsy, pistácie či iné oriešky. Bola to hra a Damask v nej pôsobil ako obrovská hracia plocha plná známych aj neznámych vecí, ktoré však priťahovali ako magnet. Môj Damask bol spočiatku taký ako u ostatných. O pamiatkach, ktoré som chcel vidieť a za ktorými som išiel. Neskôr sa to zmenilo, pamiatky som poznal a priťahoval ma pre svoje ulice, kamene, staré domy, vytŕčajúce balkóny, obchodíky s orieškami, cukríkmi, korením, priťahoval ma aj pre ľudí, ktorí tu žili ako v starodávnom mravenisku. Dokázal som prísť do starého mesta ráno, kedy ešte niektorí predavači odťahovali rolety na svojich obchodoch a vracal som sa hlboko v noci po tom ako v Damasku život oddychoval. Ani raz som nemal zlý pocit, pocit ohrozenia. Kde sú dnes všetci tí ľudia, ktorých som tu stretával? Zostali vo svojich domoch? Človek sa tým myšlienkam neubráni. Len ho to zožiera a želá si, aby nad Damaskom opäť vládol kľud a pokoj, ktorý si zaslúži.

Aleppo aké už nikto nikdy nezažije

Aleppo na severe Sýrie azda najviac zasiahli vojnové problémy krajiny. Kedysi patrilo Aleppo ku klenotom nielen sýrskej, ale aj svetovej histórie, no za posledné roky sa zmenilo príliš veľa. Rástli nad ním minarety mešít, starobylá Citadela, v jeho uliciach tĺklo srdce nádherného arabského trhu, staré drevené domy vytŕčali do ulíc, kostoly zdobili arménsku štvrť a čaj s mätou tu chutil s miestnymi koláčmi či kebabom tak skvelo. Za posledné roky sa severosýrske Aleppo skloňovalo viac ako by sa malo. Nie že by si Aleppo nezaslúžilo, aby sa o ňom hovorilo, pretože sa považuje za jedno z najstarších miest sveta, kadiaľ kráčala takmer celá história Blízkeho Východu, avšak správy, ktoré prichádzali z Aleppa nie sú o význame mesta, ale o jeho skaze. Za posledné dva roky si toho vytrpelo azda najviac zo všetkých sýrskych miest. Pamätám si akoby to bolo dnes, keď som si v uzbeckom Taškente pustil správy a dozvedel som sa, že historický souk, teda arabský trh, vyhorel. Neveril som. Nechcelo sa mi veriť, pretože také niečo si človek nevie predstaviť. Najmä ak na tom trhu strávil nejeden deň pri nákupoch, rozhovoroch, prechádzkach, fotení, posedávaní a nasávaní atmosféry. Človek berie tieto správy akosi osobnejšie. Ďalšou ranou bola správa o zničení veľkej Umajjovskej mešity. Ani tej som spočiatku neveril, až kým som hľadal fotografie z ktorých sa mračilo rumovisko a šedé, beztvaré steny s popadanými kameňmi. Veď som v nej sedel, kráčal jeho rozpáleným aj zapršaným nádvorím a teraz z nej nezostalo obrazne povedané nič. Áno, mešitu aj trh zrekonštruujú, vdýchnu im život, ale nikdy to už nebude to Aleppo, aké ľudia poznali. Zimomriavky prišli aj pri prezeraní fotiek. Ten moment, keď si človek uvedomí, že fotky, ktoré má sú svojim spôsobom unikátne. Nie vďaka ich kvalite čí umeleckému dojmu, ale pre to čo znázorňujú.

Smutná nevesta púšte

Nevesta púšte. Rímsky zázrak. Sýrska Palmýra. Niet slov, ktoré by vystihli jej podmanivú krásu, ktorá si získala srdce nejedného dobrodruha. Celý svet so zatajeným dychom sledoval či prežije alebo sa premení na beztvaré rumovisko chladných kameňov. Spočiatku sa jej konflikt akosi vyhýbal, no keď nabral na obrátkach, temno, ktoré povstalo z piesku dvoch krajín sa odrazu rozlieva nehostinnou krajinou ako rozvodnená rieka. Svojou prívalovou vlnou zla Palmýru zatopila. Existuje veľa rozprávok o dávno stratených mestách, kde sa sypal piesok a vládli mu múdri králi či dokonca kráľovné. Mnoho z nich vzišlo z predstáv starých rozprávačov príbehov sediacich v čajovniach a baviacich divákov svojim umením. V orientálnej Sýrii uprostred zlatistej púšte vedľa vždyzelenej oázy takéto mesto skutočne leží! Staroveké ruiny vyrastajú z piesku a svojou atmosférou zabudnutého mesta priťahuje ľudí už od nepamäti. Už pred rokmi, keď som sa prvý krát ocitol v Sýrii a vystúpil z autobusu neďaleko ruín starovekého mesta som cítil, že sa mi plní sen pred očami. Keď som do piesku vtláčal svoje prvé kroky, to som ešte netušil, že sa sem niekoľko krát vrátim a budem sa tešiť z toho ako sa nad mojou hlavou týčia vysokánske stĺpy ozdobené hlavicami, ktoré tu prežili takmer dve tisícročia. Pri potulkách tureckou Kapadokiou však prišla správa o tom, že armáda so zlovestnou čiernou vlajkou pohltila okolie starovekého mesta. Netrvalo dlho a vlajka sa rozprestrela nad miestom, odkiaľ kedysi vládla mocná Zenobia. Tok myšlienok sa zrýchlil a odrazu sa hlava zaplnila krásnymi momentmi, ktoré som v púštnej neveste prežil. Myšlienky prichádzali tak rýchlo, že ako náhle sa začala jedna z nich rozvíjať, prišla druhá a chcela ju prebiť, pretože si myslela že je dôležitejšia. Všetky sú dnes dôležité, pretože sú unikátne. Od momentu kedy sa môj pot prvý krát zmiešal s pieskom až po ten moment, kedy si človek uvedomí ako toto miesto miluje. Nikto nevedel čo sa s Palmýrou stane. Pridá sa k Hatre či Nimrúdu alebo sa stane zázrak a jej povestná kolonáda bude tešiť ľudí aj o desať rokov? Bolí to, čítať si o meste, v ktorom človek strávil dlhé večery pri čaji či beduínskom mansafe, kde sedel v prachu ulice a čítal si knihy o dejinách, kde sa potuloval dlhé hodiny a dni v ruinách a nevedieť čo s tým mestom bude. Hnevá to, keď človek vidí ľahostajnosť sveta, nie kvôli ruinám, nie kvôli pamiatkam, ktoré prečkali večnosť, aby nám ukázali fascinujúci svet aký tu pulzoval, hnevá to kvôli tým ľuďom, ktorí tu žili svoje životy a už jednoducho nemôžu. Tam, kde sa predával čaj, sušené datle a fajčila vodná fajka sa zastavil život a ulicami kráčal tieň smrti. Už to miesto nikdy nebude také ako predtým. Bude mať stigmu miesta, kde anjel smrti rozprestrel krídla a bral aj tam kde nemusel. Palmýra. Každý kto v nej bol si spomenie na horúčavu poletujúcu nad mestom. Či bolo ráno, obed alebo večer, takmer vždy tu bolo teplo, teplejšie než kdekoľvek inde v krajine. Koľko krát som kráčal pieskom a nadával na horúčavu, koľko krát sa mi nechcelo šliapať hore na kopec k pevnosti a preklínal som, že leží tak vysoko, koľko krát mi už liezlo na nervy neustále odpovedať milým ľuďom to odkiaľ som a či sa mi tu páči? Čo by som teraz dal za to, aby som si vyšliapal hore k pevnosti a sledoval západ slnka nad ruinami? Čo by som teraz dal za to, aby som sa potil pri kráčaní pomedzi stĺpy a mohol si sadnúť s každým Beduínom, ktorý by ma oslovil na pohár čaju, Často si neuvedomujeme silu okamihu v ktorom sme sa ocitli, pretože ako sedíme na kamennom múriku pri starovekom chráme, nepadá na nás pominuteľnosť času. Práve naopak, keď na nás vrhá tieň tisícročný stĺp, je to skôr o pocite nesmrteľnosti. Ten sa vznáša nad krajinou ako bublina, no stačí máličko a praskne. Aj Palmýra čakala na svoj osud. Čakala tu v piesku a prachu už stáročia a určite ani jej stavitelia neverili, že by sa dožila 21.storočia. Dožila sa, aby musela vidieť zahalené postavy blížiace sa k jej vznešeným ruinám po ktorých ostával len oblak prachu. Zo starovekého mesta sa ukrajovalo a stavby mizli pred očami. Obrovský Baalov chrám už nikto nikdy neuvidí, Hadriánov oblúk spadol do prachu zeme a z pohrebnej veži Elahbela ostali len kamene rozmetané po okolí. Palmýra však prežila a ten deň, kedy opäť bude tešiť ľudí príde.

Najviac času sme venovali práve tomuto trojlístku miest a ukázali sme vám momentky z Damasku, Aleppa či Palmýri, ale Sýria má toho samozrejme viac. Prešli sme ju od tureckých po jordánske hranice, od irackých hraníc až po Stredozemné more a tak si ešte vychutnajte zábery z menej známych, no rovnako mimoriadne pútavých miest, ktoré v sebe Sýria ukrýva.

Takáto bola naša Sýria. Krásna krajina plná krásnych spomienok. Veríme, že sa do nej vrátime a že aj vy budete mať šancu vidieť ako táto blízkovýchodná krajina vyzerá. Išli by ste na výlet do Sýrie?

ZAUJALI VÁS TIETO KONČINY? PREČÍTAJTE SI AJ NAŠE ĎALŠIE ČLÁNKY

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa