06/06/2018

Libanonský Bejrút. Fénix z krajiny cédrov

Libanonský Bejrút nebol nikdy obyčajným mestom. Poznali ho Feničania, Rimania, Arabi, prechádzali nim Križiaci, no najviac si toho vytrpel v posledných desaťročiach. Ničivá občianska vojna, lokálne potýčky, vojna z Izraelom a aby toho nebolo málo, sýrsky konflikt sa sem tam prelieva za hranice Libanonu. Bejrút sa však nevzdáva a pripomína mýtického vtáka fénixa, ktorý už toľko krát povstal z prachu.

S Bejrútom sa už poznáme niekoľko rokov. Pamätám si ako sme sa prvý krát stretli, keď nás naša doprava zo sýrskeho Damasku vyhodila na periférii Bejrútu a okolo nás sa objavilo zvláštne mesto s ešte zvláštnejšími štvrťami. Vymotali sme sa a ocitli sa v jeho centre. Odrazu nás začal Bejrút baviť. A tak sme sa stretli ešte niekoľko krát a vždy sme ho mali radšej a radšej. Jeho atmosféru, chuť po živote, jeho príbeh, aj jeho smútok a históriu. Bejrút je mozaika zaujímavých kúskov, ktoré vám toto miesto neukáže naraz, ale bude ich pomaličky jeden za druhým odkrývať.

Na Námestí Martýrov

Bejrút známy zo starých pohľadníc a fotografií vybledol a stratil sa. Niekdajší Paríž Východu bol obľúbeným výletným miestom v 60. či 70.rokoch 20.storočia, avšak dnešná mladšia generácia si na svoje slávne mesto už takmer nespomína. Živý Bejrút plný obchodov, hotelov či reštaurácii sa v roku 1975 premenil na mesto tieňov, kde sa odrazu každý bál každého. Dlhých 15 rokov sužovala Libanon a Bejrút občianska vojna, ktorá po sebe zanechala spúšť, tisíce mŕtvych a zväčšila náboženské priepasti medzi jednotlivými sektami. Jazvy občianskej vojny dráždia pohľad aj po dlhých rokoch a hoci sa Bejrútčania postavili na nohy, vdýchli svojmu mestu nový život, niektoré miesta ponechali tak, aby sa nezabudlo. Na mieste, kde dnes stojí ukážková mešita Al-Amín prechádzala počas občianskej vojny povestná Zelená línia oddeľujúca znepriatelené strany. Kedysi tu pulzovalo známe námestie kam zavítal každý návštevník, no teraz tu stojí opustené miesto s príznačným miestom Námestie Martýrov. Socha martýrov prevŕtaná guľkami hľadí na mesto z vysokého podstavca a pod ním sedí dvojica vojakov. Tí z bejrútskych ulíc stále nezmizli a hliadkujú takmer na každom významnejšom mieste či na križovatkách. V krajine, kde je oficiálne uznaných 18 náboženských sekt totiž stačí máličko. Iskra a konflikt je na svete.

Zelená línia

Zelenú líniu nevidieť, no nie je ťažké si ju predstaviť. Vysoký panelák je dostrieľaný a čím vyššie stúpa k nebu, tým viac dier v ňom je. Výškové budovy, ktoré zdobili Bejrút sa počas vojny stali miestami odkiaľ pálili snajperi a preto si toho vytrpeli pomerne veľa. Dnes sa pod rozpadávajúcou budovou hrajú mladí chlapci. V rukách zvierajú plastový model samopalu a hrajú sa na vojnu. Treba len dúfať, že makety nevymenia za skutočné zbrane. „Toto malo byť obchodné centrum s kinom“ ukáže rodená Bejrútčanka na kamenné torzo niečoho, čo kedysi pripomínalo budovu. Stojí tu ako pamätník, no mnohí domáci by sa ho najradšej zbavili. Mnohí nechcú, aby vojnu pripomínalo toľko budov, pričom druhí jedným dychom dodajú, že sa na ňu nesmie zabudnúť. Aj po takmer tridsiatich rokoch od jej ukončenia dokáže vyvolať vášne. Dnes je v meste pokoj. Časy, kedy sa unášalo a bombové útoky patrili k denným udalostiam už našťastie odzvonilo.

Kríže aj polmesiace

Námestie Martýrov zdobí moderná mešita Al-Amín, ktorú nechal postaviť bývalý libanonský premiér Rafík Haríri. Je nová, hoci na nej uplatnili prvky tradičnej architektúry a nad jej obrovskou kupolou stoja štyri štíhle minarety pieskovej farby. Dnu to stále dýcha novotou a všetko je nablýskané. Len niekoľko mužov sedí na kobercoch alebo sa modlí smerom k Mekke, no inak je tu úplné ticho. Je však krásna, zosobňuje predstavy modernej islamskej architektúry, hoci nezabúda na tradície. Bejrút je ako skladačka náboženstiev a ľudí, ktorá sa medzi sebou tak preplietla, že už je nemožné ju rozmotať. Centrum dnes prebieha najmä moslimskými štvrťami, zatiaľ čo známe kresťanské štvrte sa ukrývali o pár metrov vedľa za Zelenou líniou. „Vtedy sme k línii nechodili vôbec. Hovorilo sa, že kto by k nej prišiel, nevrátil by sa“ opisuje Mohammed časy, kedy po sebe ľudia strieľali. Kresťanské štvrte, akou je napríklad známa Ašráfija, sú tiché a rozlieva sa nimi pokoj, hoci stopy po guľkách sú na niektorých budovách stále viditeľné. Mešita Al-Amín vyrástla do výšky a tak sa susedný kostol Maronitov rozhodol, že mu bude konkurovať. „Postavili vysokú zvonicu, aby neboli len moslimské minarety dominantou mesta“ dozvieme sa. Teraz tu stojí obrovská zvonica a takmer vo vedľajších dverách je vstup na nádvorie mešity. Kríže a polmesiace ruka v ruke.

Hrobka pri mešite

Mešitu Al-Amín otvoril Saad Haríri, tiež bývalý premiér krajiny a syn Rafika Haríriho. Práve ten stál na čele ľudí, ktorí chceli postaviť Bejrút opäť na nohy. Obnovili veľkú časť centra, domov, ulíc, pod ich plánmi sa sny stávali skutočnosťou. Patril k najobľúbenejším politikom celej krajiny, no pre niekoho bol tŕňom v oku. V roku 2005 na deň sv. Valentína vychádzal z hotela sv. Juraja, keď sa ozval mohutný výbuch. Dnes leží pochovaný v tesnej blízkosti mešity v provizórnom stane. Ľudia mu prichádzajú vzdať úctu, denne sa mu pri hrob kladú čerstvé kvetiny a za rohom odpočívajú jeho telesní strážcovia, ktorí prišli o život spoločne s ním. Dodnes sa presne nevie kto stál za atentátom, no podozrenie padlo takmer na každú skupinu od Sýrie až po šiítsky Hizballáh. Jedno je však isté. Protisýrske nálady otriasli celým Bejrútom natoľko, až vyústili do Cédrovej revolúcie, vďaka ktorej v roku 2005 opustili sýrske jednotky Libanon.

Šťastné mesto

V centre dnešného Bejrútu stojí hodinová veža na známom námestí Nemjeh. Keby sme sa na neho pozreli z výšky, vyzeralo by ako slnko s niekoľkými slnečnými lúčmi rozbiehajúcimi sa do okolia. K námestiu patrí aj malý ortodoxný kostol sv.Juraja, ktorý je patrónom celého Bejrútu. Vnútro je vyplnené podmanivým tichom a len sem tam sa ozvú ľudské kroky. Väčšina fresiek na stenách je zrekonštruovaná, ale nájde sa aj pár pôvodných. Tie majú v sebe obrovské diery po guľkách a miestami naháňajú strach. Pri kostole sú vykopávky rímskeho mesta. Vtedy sa volal Bejrút „Šťastné mesto“ a jeho knižnica mohla súperiť s rovnakými inštitúciami v Alexandrii či samotnom Ríme. Malý minaret mešity Al-Omari sa na seba snaží upozorniť, ale pomedzi vysoké budovy sa mu to príliš nedarí. Dnešná mešita má za sebou veľmi pohnuté osudy. Na začiatku bola kostolom, prišli však moslimovia a kríž vymenili za polmesiac, netrvalo dlho a križiacke ťaženia do Svätej zeme so sebou priniesli premenu na pevnosť či kostol a po ich odchode sa pristaval znovu minaret. Dnes je jednou z najstarších mešít celého mesta.

Život sa vracia do ulíc

Budovu parlamentu a poslaneckých kancelárii strážia vojaci s nebezpečne vyzerajúcimi samopalmi a kto sa chce prechádzať týmito ulicami musí pri vstupe ukázať batoh. Hlavná široká ulica je plná luxusných reštaurácii a butikov. Ľudia posedávajú pod provizórnymi prístreškami a spokojne si vychutnávajú vodnú fajku. Tie sú neodmysliteľnou súčasťou blízkovýchodného života, ale fajky aké majú tu v Bejrúte majú len málokde. Treba si predstaviť ananás alebo melón, do nich zapichnutú hadičku a vodná fajka je na svete. Toto miesto je najčarovnejšie, keď sa slnko ukladá na spánok a tma sa rozprestrie nad mestom. Celá ulica žiari svetlami, hlasom ľudí, z reproduktorov sa ozývajú ťahavé tóny arabskej hudby, rozvoniavajú špeciality libanonskej kuchyne a námestím sa promenádujú mladé dievčatá. O Libanonkách sa hovorí, že sú najkrajšími na celom Blízkom Východe. Tu nie je problém stretnúť dievča v minisukni alebo oblečené do najmodernejších šiat. Mladí sa v noci ponáhľajú do klubov a Bejrút zaspáva až niekedy nad ránom.

Bejrút a jeho Hamra

Hoci Bejrút poznačili roky utopené v nezmyselných konfliktoch, o jeho obyvateľoch sa hovorí, že milujú život. Naučili sa ho užívať plnými dúškami, pretože ako sami vravia, nikdy nevedia, kedy sa veci zvrtnú a na Bejrút opäť dopadnú bomby. To ako Libanončania žijú vidno krásne v štvrti zvanej Hamra. Kedysi bola kresťanskou ulicou, avšak počas občianskej vojny sa kresťania presťahovali a dnes je viac menej moslimskou. Aj napriek tomu sem ľudia prichádzajú do podnikov, klubov, reštaurácii či luxusných butikov, ktoré sa snažia nadviazať na bejrútsku povesť niekdajšieho Paríža. Nad hlavami svietia neónové nápisy, v baroch sa nalieva libanonské pivo Almaza a všetci so zatajeným dychom sledujú Ligu Majstrov. Nájdete tu aj niekoľko podnikov so skvelou libanonskou či svetovou kuchyňou. Libanonci jedia veľa a tak niet divu, že si k jedlu objednajú niekoľko mezze, malých mištičiek s predjedlami a až potom na stole pristane čerstvý, voňavý kebab s teplými chlebovými plackami. Čo by ste povedali na víno? Žiaden problém aj to si Libanon vyrába svoje a vínarstvo Ksara je dnes preslávným pojmom.

Holubičie skaly

Kúsok odtiaľto sa popri pobreží vlní niekoľko kilometrová promenáda Corniche. Patrí k najživším častiam Bejrútu od skorého rána ožíva vďaka bežcom, korčuliarom, predavačom čaju či mladým, ktorí si prídu posedieť na vyhliadku k slávnym Holubičím skalám. Libanon leží na Blízkom Východe, ale svojim spôsobom života akoby kľučkoval medzi Európou a Arábiou. Z každého si dokáže vziať to, čo z neho spraví krajšie miestom a preto sa teší obrovskej popularite. Sem tam sa ulicou preženie staré auto ako vystrihnuté z amerických filmov a dokonca za hlasného trúbenia a potlesku okolostojacich prechádza v kabriolete nevesta v krásnych bielych šatách so svojim ženíchom. Tu na týchto miestach človeka ani nenapadne, že niekedy krajinu sužovala vojna. „Vojna život nedokáže poraziť“ povie Sadiq, mladý študent z prestížnej Americkej Univerzity v Bejrúte, ktorá patrí k najvychytenejším na celom Blízkom Východe. A tak to má byť! A prečo sa Bejrút často prirovnáva k bájnemu fénixovi? Aj on vstával z popola a Bejrútu sa to už v jeho histórii podarilo celkom 7 krát! Treba dúfať, že aj posledný.