07/05/2018

Gruzínske Tbilisi. Najkrajšie mesto Kaukazu

Gruzínske Tbilisi je nielen miliónová metropola rozprestierajúca sa na svahoch, ktoré sa na severe krajiny začnú dvíhať do kaukazských štítov, ale predovšetkým mesto, v ktorom sa mieša gruzínska pohostinnosť, náboženstvo, historické kostoly zasadené do ošarpaných ulíc, trhoviská a na všetko dohliada tichá rieka Mtkvari staršia ako mesto samotné.

Na Námestí slobody

Nech už človek prichádza do Tbilisi z ktorejkoľvek svetovej strany vždy ho krajina v ktorej leží hlavné mesto očarí. Rozutekalo sa do okolitých kopcov a ešte roky potrvá kým ich mesto všetky pohltí. Medzi korunami stromov sa dvíhajú vysoké stavby a zašpicatené veže kostolov. Moderne vyzerajúce ulice mesta sa zbiehajú k Námestiu slobody, alebo ako Gruzínci vravia k Tavisuplebis Moedani. V dobe sovietskeho impéria mu nik nepovedal inak než Leninovo námestie a dokonca tu v roku 1990 strhli poslednú Leninovu sochu v krajine. Jeho miesto zaujala zlatá socha sv.Juraja. Lesknú sa na ňom slnečné lúče a socha patrí medzi najobľúbenejšie pamätníky hlavného mesta. Svätý Juraj ako patrón Gruzínska sedí na zlatom koni a jeho ostrá kopija sa pomaly, ale isto ponára do pootvorenej papule draka. Priestor pred dvojfarebnou budovou radnice zaplnili ľudia aj autá. Len s ťažkosťami prechádzame na druhú stranu cesty, kde sa medzi domami ukrýva ulička Lesilidris vedúca do najstaršej časti Tbilisi. Čím sme bližšie, tým sa okolo nás objavuje viac a viac malých, útulných kaviarničiek, podnikov, reštaurácii a barov. Obrázky tradičných gruzínskych jedál sú natoľko lákavé, že sa dajú chuťové poháriky do pozoru. Každá kaviareň starého mesta má svoju vlastnú dušu a každá pritiahne niečím iným. Jedna z nich je ponorená v tieni malých stromov, druhá je naplnená rytmickou hudbou a podnik hneď vedľa je rušný vďaka mladým umelcom, ktorí v ňom našli útočisko.

Posvätné ticho kláštorov

Nad strechami domov sa dvíha niekoľko kostolných veží. Na lavičkách pred katedrálou Sioni posedávajú ľudia snažiaci sa uniknúť letnej páľave. Prvá katedrála sa na tomto mieste objavila už na prelome 6. a 7.storočia, ale odvtedy sa rozpadla na prach a znovu povstala toľko krát, že to už nikto nevie spočítať. Fasáda je stará niekoľko storočí, ale aj tak pôsobí akoby na nej ešte len zaschla farba. Dôležitou je však preto, lebo vo svojich útrobách uchováva kríž svätej Nino, ktorá priniesla kresťanstvo do krajiny. V rohoch kostola sa rozhoreli sviečky a hlúčik ľudí bez slova postáva a nasáva podmanivú atmosféru miesta. Prejdeme len pár krokov, pár metrov a na rohu ulice sa v bujnej záhrade skrýva kostol Džvaris Mama. Mních oblečený v prenikavo čiernej sutane sedí vonku na čerstvom vzduchu a čas trávi v rozhovore s okoloidúcim. Hotová idyla kaukazských hôr, avšak sme stále v srdci starého mesta. Vstup do kostola zatarasili mohutné dvere, ale aj keď nemôžu ísť domáci dnu, nezabudnú sa zastaviť, pokloniť a tri krát za sebou sa prežehnať.

Tbilisi a pevnosť Narikala

Nad starým mestom sa týči majestátna kamenná pevnosť Narikala. Už dlhé stáročia osviežuje svojou prítomnosťou panorámu starého Tbilisi, okolo ktorého postupne vyrástli nové štvrte. Z výšky kopca na ktorý ju jej stavitelia ešte v 4.storočí zasadili mlčky sleduje všetko čo sa v jeho uličkách mihne. Pod pevnosťou sem tam zacítiť síru, pretože tu ležia slávne gruzínske kúpele Abanotubani, ktoré poznal aj Puškin či Dumas. Strmé stúpanie vedie cez kamenné ulice, kde pred svojimi domami vonku oddychujú ľudia. „Odkiaľ ste?“ ozve sa typická otázka, tento krát od staršieho muža strúhajúceho drevo. „Slovensko? Ja som bol v Prahe“ hrdo odpovedá. „Pekné mesto“ dodá a úsmevom sa lúči. Nie je neobvyklé stretnúť starších Gruzíncov, ktorí sa dostali do bývalého Československa a majú na neho len tie najlepšie spomienky. Narikala v sebe nesie rukopis mocných národov, pretože jej prvé kamene začali na seba klásť Peržania a o štyristo rokov neskôr z nej Arabi chceli spraviť nedobytnú pevnosť. Emirát Tbilisi vydržal na mape sveta len dve sto rokov až sa napokon stratil. Na úpätí pevnosti stojí minaret aj dnes, hoci z historického hľadiska je dieťaťom. Mešitu postavili v roku 1895 a výnimočným je aj preto, že prežil náboženské besnenie v 30.rokoch.

S vínom a mečom

Za múrmi pevnosti sa krčí malý kostolík sv.Mikuláša, ale každý kto sem príde sa ponáhľa priamo k hradbám. Odtiaľ je totiž na Tbilisi priam rozprávkový pohľad. Všetky tie kostoly, kupole, kríže, strechy domov a rieka Mtkvari s ostrým kamenným útesom sa pomaličky, ale isto vrývajú do pamäte. Ak by sa niekto ocitol v Tbilisi a musel si vybrať len jedno jediné miesto, nech neváha a vyšplhá sa na pevnosť. Panoráma z hradieb je nádherná. Dnešná pevnosť je viac menej v ruinách, no nebyť nešťastnej udalosti z polovice 19.storočia kedy vybuchol sklad ruskej munície, bola by diamantom hlavného mesta. Nad mestom nestojí len pevnosť, ale aj obrovská hliníková socha Kartlis Deda. Táto „matka Gruzínska“ ako ju volajú domáci je vysoká až 20 metrov. V pravej ruke zviera meč a ľavej misku s vínom. Takí sú aj Gruzínci. Tých čo prichádzajú v dobrom vedia pohostiť aj poslednou kvapkou vína, no tých, ktorí prichádzajú v zlom čaká ostrie meča.

Pri soche kráľa

Vysoko nad riekou Mtkvari, na okraji strmého kamenného útesu stojí kostolík Metechi. Nepatrí k najväčším ani najkrajším, ale svojou polohou rozhodne k najfotogenickejším. Jazdec na konci so zdvihnutou rukou v tesnej blízkosti svätostánku je kráľ Vachtang Gorgasali. Je to miesto presiaknuté históriou. Keď kráľ Vachtang v 5.storočí rozhodol, že bude Tbilisi hlavým mestom postavil si priamo tu svoj palác. Kráľovná Tamara tu dokonca mala svadbu. Druhý breh spája so starým mestom most Metechi. Ním sa kedysi dostávali dobyvatelia do mesta a bol svedkom nejednej významnej udalosti. Pozorujeme rieku ako bez slova preteká mestom a mizne v útesoch. Aj za nimi stoja domčeky, hoci sa skôr podobajú na polorozpadnuté chatrče. „Barová ulička“ je plná oddychujúcich ľudí. Stretávajú sa tu domáci s turistami a ako náhle na stole pristane pohár či fľaša gruzínskeho vína, miznú všetky rozdiely.

Tsminda Sameba

Druhému brehu dominuje obrovský kostol Tsminda Sameba, pod ktorým sa o niekoľko výškových metrov nachádza moderne vyzerajúci prezidentský palác. Svojou architektúrou sa vôbec nehodí do prostredia Tbilisi. Ulice vedúce ku kostolu sú vyspádované smerom nahor. Jeho zlatá strecha, ktorej špička prekonala výšku 80tich metrov sa každým krokom zväčšuje až sa ocitneme v obrovskom areáli. Na samotné námestie treba vstúpiť cez malý kostol. Už na prvý pohľad vidno, že patrí medzi najmladšie chrámy v meste, hoci jej to na majestátnosti neuberá. Katedrálu sv.Trojice ako znie preklad Tsminda Sameba začali stavať len v roku 2004 a na niektorých miestach pracujú dodnes. Vnútrom sa tiahne ohromný prázdny priestor. Akoby kvôli toľkému miestu stratil atmosféru malého kostolíka, kde sa zíde skupinka ľudí a človek cíti medovú vôňu horiacich sviečok. Niekoľko sérii schodov sa zvažuje dolu k rieke a okolité parky sa stali útočiskom pre oddychujúcich ľudí.

Ruch Mardžanišvili

Hoci budú mnohí ľudia tvrdiť, že je naozajstným centrom mesta štvrť s názvom Rustaveli, akonáhle sa návštevník ocitne v uličkách Mardžanišvili zistí, kde je pravda. Hlavné cesty sa navzájom križujú a snažia sa vytvoriť labyrint do ktorého zasadili miestni obyvatelia svoj pulzujúci trh. Ak by nad uličkami rozprestreli plachtu, dostal by trh nádych orientálnych bazárov. Zo všetkých strán prúdia ľudia a zázrakom sa vždy rozpŕchnu, tak aby nevznikali zápchy. Bábušky posedávajú na stoličkách priamo na ulici pod konármi stromov a pred sebou ponúkajú všetko nepotrebné čo našli doma. „Nám to už neslúži, ale možno sa to ešte niekomu zíde“ vravia v ruštine, ktorú stále staršia generácia dokonale ovláda. Mladí sa jej tiež nevyhnú, hoci sú viac nacionalistickí a veria všetkému gruzínskemu. Blší trh sa rázom mení na stánky s ovocím a zeleninou. Kto nemá stánok, sadne si na zem, pred seba položí kartón a dúfa, že niekoľko kusov ovocia z vlastnej záhradky predá. Medzi predavačmi a chodníkom je zástavba, kde našli svoje miesto kamenné obchody, potraviny alebo malé predajne s teplým jedlom.

Čerstvé chačapuri

Vôňa z malej pekárne sa vznáša blízkym okolím. Práve vykladajú čerstvé chačapuri, gruzínsku špecialitu. Existuje ich niekoľko typov od drahých, veľkých v reštaurácii až po jednoduché v stánkoch na ulici. Nadýchané, chrumkavé lístkové cesto naplnili domácim slaným, tvarohovým syrom a nechali zapiecť. Znie to jednoducho? V tom je celé čaro, pretože prvým sústom si človek v Gruzínsku chačapuri zamiluje. Ošarpané domy pokračujú ďalej a vzali medzi seba aj pekne vyzdobený ruský kostolík. V parku vedľa neho sa zbiehajú dôchodcovia, ktorí si tu vždy majú čo povedať. Nič tu nie je nablýskané, nikto sa na nič nehrá a preto je Mardžanišvili štvrť, kde má každý možnosť nahliadnuť na dnešné gruzínske veľkomesto.

Rustaveli plné života

Rustaveli leží na protiľahlom brehu rieky Mtkvari, oproti Mardžanišvili. Dominuje jej neprehliadnuteľná vysoká veža a niekoľko menších kostolov. Veža by mohla byť palácom či významným sídlom, ale tu je z nej staré kino. Fontána preteká niekoľkými stupňami vyspádovaného námestia a zdá sa, že je miestom stretnutí. V neďalekom rýchlom občerstvení to bzučí ako v úle a lavičky na námestí slúžia každých desať minúť niekomu inému. Námestie Rustaveli zabrali pre seba mladí. Chlapci sa snažia zaujať miestne dievčatá, no tie sa tvária, že si ich nevšímajú. Gruzínske dievčatá a ženy majú v sebe neopísateľnú iskru. Čierne oči a husté tmavé vlasy dokonale ovládli ulice. Mladí tu hľadia do budúcnosti a ich najväčším snom je, aby sa Gruzínsko dostalo do Európskej Únie. Neželajú si to len mladí, ale aj staršia generácia. Kým v Arménsku sa zdá, že čas zastavil pred tridsiatimi rokmi, tu v Tbilisi, ale aj iných gruzínskych mestách sa snažia ísť dopredu. Dokazuje to nielen cieľavedomosť ľudí, ale aj európske vlajky vejúce vo vetre všade, kde to je len trochu možné. Na schodoch kina rozložili svoje stánky predajcovia starožitností. Koberce, kaukazské meče, rytím zdobené picie nádoby, mince, vojenské vyznamenania, ale aj nádherné drevené výrobky či knihy odolávajúce času. Je príjemne sa tu len tak bezcieľne túlať.

Kameň, ktorý sa narodil

Z Rustaveli vybieha aj hlavný bulvár Tbilisi, ktorý vedie priamo do srdca starého mesta. Stačí prejsť necelé dva kilometre a je to. Pozorujeme malé žobrajúce cigánky, ktoré najprv okoloidúcemu nastrčia ruku a keď to nepomôže, omotajú sa mu okolo nohy, aby sa nemohol pohnúť ďalej. Gruzínci sú z nich zúfalí, pretože proti dieťaťu nemajú šancu. Z hlavnej ulice vedú schody do neveľkého parku s kostolom Kašveti. Pokoj rozlievajúci jeho vnútrom naplno opantal aj jeho okolie. Každý Gruzínec, ktorý prejde okolo sa na chvíľočku zastaví, tri krát sa pomodlí a až po tomto rituále vstúpi dnu. Ženy si nezabudnú okolo vlasov omotať šatku, ktorú pre túto príležitosť nosia pohodenú v kabelke. Kedysi na tomto mieste prevádzkovali pohania svoje náboženstvo, ale od 6.storočia tu stojí kostol, ktorý založil David Garedža. Podľa jednej legendy ho obvinila mníška, že s ňou čaká dieťa. „Ak je to pravda porodíš dieťa, ak však klameš, porodíš kameň“ povedal jej Garedža. Ako to dopadlo sa dovtípime z dnešného názvu kostola. Kašveti totiž znamená „narodený kameň.“

V opustenom starom dome

Podvečer, keď na staré Tbilisi začne sadať tma, mesto ožíva. Je krásne sa mu na chvíľku stratiť a vydať sa do opustených uličiek, ktoré jemne stúpajú na pahorok a nechávajú za sebou všetky hlavné pamiatky. Tu predvedie Tbilisi svoju šarmantnú ošarpanosť starých domov. Fasády nahlodáva čas a nebyť akýchsi nepísaných zákonov, už by sa dávno rozpadli. Zisťujem, že som tu úplne sám. Nikde ani živej duše a všade naokolo je ticho. Obdivujem krásne domy z konca 19.storočia. Opadané omietky, drevené stĺpy, schodiská, farebné sklíčka vtlačené do okien. Páči sa mi tu. Atmosféra opustenosti ma priťahuje a tak som čoraz bližšie a bližšie. Krásny dom s pootvorenou bráničkou sa nedá len tak obísť. Vojdem opatrne dnu, nazriem za dvere a všade prázdnota. Odvážim sa vykročiť schodiskom zapadnutým prachom na druhé poschodie. Čakám či sa niekto objaví, ale som tu skutočne sám. Vŕzgajúca podlaha by ma prezradila. Zimomriavky. Tradičné gruzínske domy majú svoje čaro a nechce sa mi odísť. Viem, že musím, pozrieť sa na ďalšie, túlať sa a strácať sa v podvečernom šere Tbilisi.