21/02/2018

Iránsky Perzepolis. Výstavný klenot Perzie

Dnešný Irán v sebe ukrýva bohaté dedičstvo mocnej Perzskej ríše. Nájdeme tu viacero odkazov na časy dávno minulé, až zabudnuté a ak sa chceme vydať v ich stopách skôr či neskôr skončíme v Perzepolise. Kedysi jedno z najvýznamnejších miest sveta dnes ticho stojí v zvlnenej krajine neďaleko Širázu a prostredníctvom kameňov, reliéfov a ruín rozpráva svoje príbehy.

Perzepolis alebo Tacht-e Džamšíd

My v Európe poznáme toto miesto ako nesmrteľný Perzepolis, hoci Iránci mu nepovedia inak ako Tacht-e Džamšíd čo v preklade znamená Džamšídov trón. Podľa legiend, ktoré sú zapísané aj vo Ferdúsiho knihe Šáhnáme., tento významný kráľ kedysi sídlil presne na mieste dnešného Perzepolisu a jeho meno sa dokonca v iránskej mytológii spája s objavom vína. V staroveku mu hovorili aj Parsa, no keď prišli Gréci, tak ho západný svet prekrstil na Perzepolis, teda „perzské mesto“ alebo „mesto Peržanov“.

Legendárne miesto

Podľa značiek sa Perzepolis približuje a ja sa už neviem dočkať, kedy sa stretneme zoči voči. Pred nami vyrástol pahorok a z neho vytŕča niekoľko stĺpov a kamenná brána. Už len samotná poloha je majestátna. Staroveké mesto je učupené pod Horou milosrdenstva a je tak dokonalo chránené zo svojho tyla. Pred ním sa krajina rozlieva do širokej roviny, ktorá až o niekoľko kilometrov narazí na kamenný masív, kde zhodou okolností stojí Naqs-e Rostam, kráľovská nekropola perzských kráľov. Stopy starovekého sveta sa tu roztrúsené po celej krajine.

Brána národov

Stúpam hore po nízkych schodoch. Kráča sa po nich zvláštne, pretože majú len niekoľko centimetrov, no stavitelia počítali s tým, že po nich budú hore do mesta vstupovať ľudia odetí v dlhých, ceremoniálnych šatách a nemôžu robiť vysoké kroky. Na ich konci sa noha zaborí do tisícročného prachu. Kráčali po ňom perzskí králi, ale aj samotný Alexander Veľký, ktorý napokon neslávne zniesol mesto zo svetla sveta. Prvé čo oči uvidia je monumentálna Brána Národov (známa aj ako Xerxésova brána). Dve okrídlené sochy dodnes sledujú tichým pohľadom každého kto prichádza do mesta. Na stenách brány je vyrytých niekoľko mien starých návštevníkov, pričom niektoré nápisy sú dokonca ešte z 19.storočia. V myšlienkach si predstavujem aké to asi mohlo byť nevídané dobrodružstvo merať cestu do divokého Iránu v tomto období a ako jeden z prvých Európanov sa prechádzať prachom starovekého Perzepolisu.

Na nádvorí medzi históriou

Za bránou sa rozkladá široké nádvorie paláca. Celé okolie je posiate zvyškami stavieb, stĺpov či prekrásne zdobených hlavíc v podobe koní, gryfov alebo iných mýtických bytostí. Týmto malým palácom musel prísť každý, kto sem zavítal. Miesto na ktorom bude stáť samotný Perzepolis vybral ešte za svojho života kráľ Kýros Veľký, ale so stavbou palácov začal až jeho nasledovník Dáreios, kráľ ktorý okrem iného poslal perzskú armádu do pamätnej bitky pri Maratóne. Je ťažké si predstaviť všetku tú starovekú krásu, ktorou Perzepolis v čase svojho rozkvetu dýchal. Každoročne sem prichádzali ľudia zo všetkých kútov sveta, ktorému dominovala Perzia vzdať hold kráľovi a priniesť mu dary. Zaujímavé na meste je aj fakt, že tu nie je žiaden chrám, ale len samé paláce alebo reprezentatívne miestnosti. Mohlo by sa dokonca zdať, že sa Perzepolis zrodil na oslavu „božského“ kráľa.

Sto stĺpov v paláci

Len pár krokov odtiaľto stojí Stostĺpová sieň, alebo ako sa zvykne prezývať aj „Palác stovky stĺpov“. Musela vyzerať fascinujúco, ale dnes tu nájdeme len nepatrné torza stĺpov vymedzujúce jej plochu. Bola dlhá 75 metrov a práve ona slúžila ako prijímacia sieň aj trónna sála. Spočiatku slúžila ako miesto stretnutia vojenských veliteľov a predstaviteľov ríš prichádzajúcich za kráľom a neskôr ju premenili na výstavnú sieň impéria. Niektoré kamene, čo zostali z pôvodných stavieb zdobia reliéfy a typické perzské postavičky s kučeravými vlasmi v charakteristickom postoji. Niekde sa objaví aj staré perzské, klinové písmo, ale tie najkrajšie kusy sú samozrejme chránené v múzeu. Je krásne sledovať domácich ako sa túlajú pomedzi zaprášené ruiny mesta. Z roka na rok je tu viacero turistov, ale domáci sa nenechajú zahanbiť a radi si sem prídu oddýchnuť. „Veď v našich žilách koluje perzská krv“ hovoril mi raz priateľ v Širáze. Aj to vysvetľuje prečo majú Iránci tak radi svoje historické miesta či hrobky básnikov.

Hárem alebo múzeum?

Menšie múzeum patriace k areálu vedci zrekonštruovali presne tak ako mal vyzerať legendami opradený hárem. To sa o ňom aspoň tvrdí, hoci vedci si skôr myslia, že išlo o miestnosť v ktorej prebývali tí, ktorí prinášali panovníkovi dary. Javí sa ako moderná budova, ale ak si všimneme detaily ocitneme sa aspoň na chvíľku v Perzskej ríši za vlády kráľa Artaxerxésa II. Hovorí sa o ňom, že so svojim mnohopočetným háremom splodil až 115 synov. Údaje o dcérach sa ani len nezachovali. Celkovo je dnes v múzeu 22 menších izieb. Teraz tu svoje útočisko našli poklady, ktoré objavili v ruinách mesta.

Najkrajšie reliéfy Perzie

V susedstve stoja hneď tri paláce. Palác, ktorý nechal postaviť Dáreois I. sa stal zo všetkých najslávnejší a stal sa akýmsi symbolom celého Perzepolisu. Je známy ako Apadana a vstúpil do podvedomia ľudí vďaka neskutočne krásnym reliéfom, ktorými je jeho schodisko doslova potiahnuté. Aj jeho hlavné schodisko je presýtené majstrovskými reliéfmi. Sú všade kam zablúdim pohľadom. Len si tak sadám na špinavé schody a detailne si prezerám scénu za scénou. Je to naozaj skutočné, alebo sa mi to len zdá? Približujem sa na toľko, že sa končeky mojich prstov dotýkajú ostrých čŕt starých bojovníkov, schádzajú po kopiji až k ich nohách a pomaly sa odťahujú späť ku mne. Reliéfy zobrazujú ľudí zo „všetkých“ kútov sveta ako prinášajú dary na kráľovský dvor. Babylončania, Arméni so svojimi koňmi, Gréci, Egypťania, Lýdovia, Frýgovia či Afgánci s Balúčmi. Všetci tu kráčajú smerom k palácu s darmi na rukách. Každý národ vedie za ruku Peržan a národy od seba oddeľujú cédrové stromy. Len kvôli týmto reliéfom by sa oplatilo prísť do Perzepolisu. Sú nádherné, prečkali tu stáročia, prežili niekoľko ríš, náboženstiev a dodnes tešia stovky či tisíce ľudí. Neviem od nich odtrhnúť oči a popravde, ani ich nechcem odtrhnúť, hoci viem, že mnohé z týchto tvárí si budem pamätať.

Apadana a nesmrteľní vojaci

Na opačnej strane schodiska stojí v zástupe vojsko nesmrteľných ochrancov perzského kráľa. Slávny pluk „Desaťtisíc“, ktorých široko ďaleko poznali ako nesmrteľných, pretože ako náhle jeden z vojakov prišiel o život, nahradil ho ďalší a tak si držali svoj stály počet desiatich tisícov. Stoja tu, hľadiac na schody, čakajúc na svoju príležitosť položiť život za perzského kráľa. Aj tieto reliéfy sú krásne podobne ako reliéfy s národmi. Alegóriu jari a znovuzrodenia života predstavujú známe obrázky leva útočiaceho na antilopu. Niektoré z reliéfov nechal vytesať Dáreiov syn Xerxés. Dáreios sa však hotovým palácom nikdy neprešiel, pretože ho smrť zastihla skôr, než ho stihli dostavať. Začal ho stavať okolo roku 515 pr.Kr a trvalo dlhých 30 rokov, kým ho mohli panovníci používať. Kráľ si vtedy nechal zavolať najlepších remeselníkov celej ríše a tak za ich pomoci vyrástol architektonický skvost popretkávaný libanonským cédrovým či dubovým drevom, kvalitným kameňom, zelenou omietkou, aby mal palác nádych drahokamu a zakončili to nesmrteľnými reliéfmi. Neprekonateľní Peržania.

Perzskí králi a Alexander Veľký

Medzi posledné miesta, ktorými sa ešte dá prejsť sú ruiny Dáreiovho a Xerxésovho súkromného paláca. Menším z dvojice je palác zvaný Tačara, čo znamená v starej perzštine „zimný palác“. Leží v tesnej blízkosti Apadany akoby boli kedysi na sebe nalepené. Ani tu nechýbajú reliéfy a celý palác sedí na kamennej podložke. Dnu sa už vstúpiť žiaľ nedá a hoci je malý svojim priestorom, ako celkom pôsobí zaujímavo. Jeden z vnútorných stĺpov dokonca nesie aj meno slávneho maďarského cestovateľa Ármina Vámbéryho, ktorý sa tu v druhej polovici 19.storočia zastavil. Xerxésov palác zvaný Hadíš je najzničenejšou pamiatkou celého Perzepolisu. Nie je to náhoda. Práve tu medzi kamennými stĺpmi sa totiž objavil zničujúci oheň počas návštevy Alexandra Veľkého. Podľa mnohých sa mal Peržanom pomstiť za Atény a preto si vybral palác panovníka Xerxésa. On bol predsa zodpovedný za grécku potupu a vypálenie Akropoly. Kde inde by mal začať plameň spaľujúci Perziu ak nie tu? Je to však len jeden z pohľadov, iný hovorí o tom, že išlo o náhodu, hračku dejín. Tak či onak, Perzepolis v ten osudný deň v roku 330 pr.Kr. padol a jedna epizóda dejín sa skončila. Dnes z paláca rastie niekoľko múrov, kamenných trámov aj reliéfov, no nezostal tu kameň na kameni. Jeho obraz sa však vypálil do nesmrteľných dejín.

Hrobky nad mestom

Najslávnejší perzskí králi našli svoj večný odpočinok v neďalekých hrobkách Naqs-e Rostam, ale aj tu nad mestom sa týčia skalnaté bralá do ktorých vytesali dve hrobky. Okolo haly Tridsiatich dvoch stĺpov pozvoľna stúpam k prvej, bližšej hrobke Artaxerxsesa II, ktorý zomrel v roku 356 pr.Kr. Samotnú hrobovú komoru stráži niekoľko postáv strážcov a aj po toľkých rokoch pôsobia živo. Svoje operené krídla rozprestrel na reliéfe aj zoroastriánsky Faravahar. Práve starobylé zoroastriánske náboženstvo pozdvihol Dáreios I. na piedestál. Skupinky zoroastriánov žijú dodnes v Iráne, ich centrom je starobylý Yazd a vo svojich chrámoch uctievajú posvätný oheň. Za kráľovskou pokladnicou sa vyšliapaná cestička opäť kľukatí smerom nahor, tento krát k hrobke kráľa Artaxerxesa III. Zdá sa mi, akoby bola ešte vyššie než prvá, ale za to čo ma čaká hore to stojí. Práve odtiaľto je na Perzepolis najkrajší panoramatický pohľad. Až teraz keď sedím opretý o hrobku v tieni skál a vidím čo sa rozprestiera predo mnou mi začína dochádzať, kde to vlastne som.

Reliéfy zdobiace hrobku panovníka Artaxerxersa II.

Splnený sen menom Perzepolis

Len tak si sedieť v prachu Perzepolisu. Hľadieť na mesto pod nohami. Plné stĺpov, kameňov, múrov, reliéfov či ruín. Celá pominuteľnosť Perzie sa váľa v prachu, ktorý rozfúkava vietor preháňajúci sa medzi ostrými kopcami. Je to však krásne. Perzepolis bol dlho snom, ktorý sa ozýval v hlave a keď sa niečo také podarí splniť, vždy to stojí za to.

PRAKTICKÉ INFORMÁCIE

AKO SA SEM DOSTAŤ?

Dnes leží Perzepolis cca 60 kilometrov severne od Širázu a buď ho navštívite prenajatým taxíkom (kedy viete stihnúť aj Naqs-e Rostam či Pasargady v jednom dni), alebo stavíte na lokálnu dopravu, pomalšiu, ale samozrejme lacnejšiu.
Ak ju chcete skúsiť, musíte v Širáze pohľadať terminál Karandish odkiaľ odchádzajú lokálne autobusy do mesta Marvdašt (cca 40 000 riálov) a odtiaľ si vziať taxík (cca 150 000 riálov) alebo počkať, kým sa nazbierajú ľudia do savarí, teda zdieľaného taxíku (cca 30 000 riálov). Skúste sa popýtať v Širáze aj na „Perzepolis savarí“ a ak vám to vyjde, pôjdete priamo odtiaľto zdieľaným taxíkom.

INFO

Dnu do Perzepolisu nesmiete vziať batohy, tak ich odovzdajte v úschovni batožiny (zdarma). Fotoaparát samozrejme nie je problém. Pred vstupom nájdete aj malé nádvorie plné obchodíkov, tak ak chcete knižku o Iránu či Perzepolise, tam ju nájdete, je tu aj WC, občerstvenie, čajovňa…

Otváracie hodiny: 8:00 – 17:30, v lete 18:00 – 19:00

Vstupné: 200 000 IRR (+ 200 000 IRR za múzeum vo vnútri Perzepolisu, návšteva je nepovinná)

Na prehliadku Perzepolisu si vyčleňte 2-3 hodiny podľa toho ako veľmi vás toto miesto zaujíma. Pozor na teplo, budete medzi kameňmi! Na konci areálu je miesto, kde predávajú nápoje, zmrzlinu, kávu, čaj či ovocné džúsy. Nájdete tu aj WC aj tieň, kde si viete oddýchnuť.

VEDELI STE, ŽE?

V roku 1971 sa na Perzepolis pozeral takmer celý svet, pretože práve na tomto mieste sa vtedajší panovník a posledný perzský šáh Mohammed Reza Pahlaví rozhodol usporiadať opulentnú oslavu 2500.výročia založenia slávnej Perzskej ríše. Sám sa videl ako pokračovateľ slávnych kráľov a preto si nemohol vybrať iné miesto. Pár desiatok metrov od ruín mesta postavili “stanové mestečko” s 50-timi luxusnými stanmi. Medzi pozvanými boli králi, kráľovné, princovia, princezné, prezidenti či premiéri desiatok krajín. Nechýbala tu československá delegácia na čele ktorej bol Ludvík Svoboda. Odhaduje sa, že šáhov “večierok” mohol stáť cca 200 miliónov dolárov. Ak sa pozorne pozriete do parku, ktorý stojí pri vstupe, tak medzi stromami uvidíte konštrukcie stanov. To je všetko, čo z tejto slávnej oslavy zostalo do dnešných dní.