Nemrut Dag. Božské terasy plné sôch

Nenápadné mestečko Kahta ležiace na východe Turecka, by si pokojne žilo svojim pomalým, provinčným životom, keby sa v staroveku nerozhodol kráľ Antiochos I., že si neďaleko odtiaľ postaví večný pomník pre seba a nesmrteľných bohov. Stačí vyjsť za mesto a poklady starovekej či stredovekej doby sa začnú predvádzať sami od seba.

Kto raz v život uvidel niekde v knihe či dokumente obrázok obrovských kamenných hláv stojacich vysoko nad krajinou zatúžil sem ísť. Hovorí sa, že turecké oblasti východne od Ankary navštevuje o poznanie menej turistov ako západné či južné pobrežie a je to určite pravda. Pritom práve na východe človek zažije stretnutia s ľuďmi či krajinou o akej sa mu na západe ani nesníva. Cesta k vysnenému cieľu, na vrchol kopca Nemrut Dag je v Kahte už na dosah. Mohyla leží od mesta len necelých 40 kilometrov, ale bola by neodpustiteľná škoda, keby návštevník vynechal krásy okolia. Tie sú porozmiestňované tak, aby pri každej mohol pútnik zastaviť, pokochať sa a odkrajovať tak kilometre k svojmu cieľu.

Mohyla čierneho vtáka

Stačí vyjsť za mesto a v zvlnenej krajine, kde sa mieša sivá, žltá a zelená farba sa k nebu dvíha obrovská mohyla Karakuş. Domáci jej nepovedia inak ako „Mohyla čierneho vtáka“ pretože tesne pred ňou rozprestiera na stĺpe krídla kamenný vták. Podľa nápisov do jej útrob pochovali ženské príbuzné kráľa Mithriadesa II. Na vrchol vedie vyšliapaný chodníček, ale okrem neho tam nenájdeme nič. Krajinu naokolo pretína niekoľko kaňonov, ktoré sa ju znenazdajky snažia rozdeliť na menšie kúsky. Na horizonte sa dvíhajú vysoké kopce a dokonca je odtiaľto vidieť aj malý pyramídový vrcholok Nemrut Dag. Z tejto diaľky má len niekoľko centimetrov, ale on určite narastie.

Rímsky most cez rieku

Ponad ticho plávajúcu rieku Cendere položili Rimania svojho času most, aby si uľahčili jej prechod počas zimných a jarných mesiacov, kedy sa z okolitých hôr valí do dolín voda. Postavili ho tak citlivo až má človek pocit, že sem patril odjakživa a vytvorila ho z kameňov sama príroda. Dva stĺpy ospevujú slávu cisára Septimia Severa a pod mostom sa nerušene kúpe niekoľko chalanov. V tieni parkuje niekoľko áut a ich posádka vyložila deku a priamo pod starovekou klenbou na brehu rieky si spravili piknik.

Čierny čaj pod pevnosťou

Nad dedinkou Kocahisar sa na vysokom skalnatom brale vyníma starý hrad Eski Kahta. Neúprosný čas, ktorý od počiatku vekov beží bez zastavenia, ho premenil na pôsobivú kamennú ruinu. Zátarasy bránia, aby sa človek prešiel pomedzi jeho múry, ale aj kvôli pohľadu samotnému sa sem oplatí merať cestu. Dedinku tvorí len niekoľko malých domčekov a azda len jeden jediný minaret pre hŕstku miestnych obyvateľov. Pod stromami sa ukrýva malá čajovňa. Objednáme si čierny čaj, ktorí si každý počas tureckých potuliek zamiluje, ale jeho chuť je iná na akú sme zvyknutí. „Do čaju pridávam ručne natrhané bylinky z okolitých lúk“ hovorí sympatický majiteľ čajovne ešte predtým ako vyslovíme otázku ohľadom jeho chuti. „Vďaka nim má čaj jemnejšiu príchuť“ dodáva. Má pravdu, pretože bylinky sa zmiešajú s čiernym čajom a vytvoria nápoj tak lahodný, že neostane pri jednom poháriku.

Staroveká Arsameia

Za starou Kahtou udáva rieka smer a cestička, ktorá sa popri nej vinie smeruje k vysokému kopcu. Nikto by na jeho vrchole nehádal niekdajšie hlavné mesto kráľa Mithriada. Dnes je bránou do starovekej Arsameii vysoký reliéf s podobizňou kráľa ako si podáva ruky s božským Heraklom. Hneď vedľa je do skaly vyhĺbený niekoľko metrov dlhý tunel nad ktorým spočíva vytesaný nápis v gréčtine. Dá sa zísť niekoľko schodov, ale tie sa napokon premenia na strmé, neotesané skaly bez slnečného svetla. Na najvyššom bode kopca sú pohodené rozvaliny hlavného mesta. Nič z toho čo vidím pred sebou už nepripomína mesto, kde by niekedy mohol sídliť samotný kráľ. Len najstaršie kamene si pamätajú ako Arsameia kedysi mohla vyzerať. Nikdy sa však nenaučili reč neskorších ľudí a preto ostávajú nemo stáť bez toho, aby vydali svoje najtajnejšie svedectvá.

Nemrut Dag na dosah

Špička Nemrut Dag stojí na svojom miesta a zdá sa, akoby nás svojou magickou silou priťahovala bližšie a bližšie. Stúpame do výšky nad 2000 metrov a krajina naokolo už nie je tak rozpálená ako tomu bolo v údoliach rozťahanými pomedzi skaliská. Pahorok na ktorom nechal kráľ Antiochos osadiť kamenné hlavy božstiev a seba samého je obrazne povedané na dosah ruky. Antiochos I. si vybral vrch Nemrut za miesto svojho posledného odpočinku. Vládol silnej Kommagenskej ríši necelých 30 rokov a do histórie sa zapísal ako silný vládca, ktorý sa snažil podporovať náboženstvo. V jeho ríši sa miesil grécky kult so starým perzským a dokonca medzi božský panteón pridal seba a svoju rodinu.

Božský trón

Na vrchol „božského trónu“ ako kráľ svoje dielo nazval treba vyšliapať ostrou cestičkou zvyšných 600 metrov. Aby nebol vrchol obyčajný, tak sa Antiochos rozhodol postaviť dve terasy, kam umiestnil piedestál a na neho posadil svojich bohov. Jedna smeruje na východ, kde zachytáva prvé slnečné lúče a druhá pre zmenu na západ, kde sa slnko s krajinou lúči. Posvätnou cestičkou kadiaľ kráčala každá procesia smerujúcu na vrchol sa dostaneme až k východnej terase. Je neporovnateľne lepšia zachovalá ako jej dvojička na protiľahlej strane. Prvý pohľad, keď sa sochy a ich popadané hlavy vynoria pred očami je skutočne neopísateľný. Tak dlho s človek teší ako sa pozrie sochám do očí a zrazu stojí pred nimi.

Pohľad do očí bohov

Len samotné hlavy merajú takmer 2 metre a to nehovorím o ich sediacich telách. Priamo naproti spočíva kamenná platňa strážená levom odkiaľ sa dá nerušene vychutnávať pohľad na antické sochy. Naokolo je len hŕstka turistov a tak dokonca počuť vietor a vtáky, ktoré sa tu sem tam zastavia. Jednotlivé božstvá prezentujú slnečného boha Apolóna, Fortunu alebo ak chceme grécku Tyché, najvyššieho boha Dia, ktorý sa v perzskom ponímaní ponáša na Ahura Mazdu a nesmie chýbať ani obľúbený Herakles známy predovšetkým svojimi odvážnymi činmi. Antiochos týchto bohov považoval za svojich predkov a preto sa posadil medzi nich. Jeho meno sa týmto stavebným dielom malo navždy zapísať do dejín nielen Kommagenskej ríše, no nielen tam, pretože od roku 1987 je zapísané aj v zozname UNESCO.

Divadlo sa môže začať

Západná terasa sa už pripravuje na každodenné divadlo. Práve sem dopadajú posledné slnečné lúče a preto vždy pritiahne skupinky turistov. Nielen zahraničných, ale predovšetkým domácich, ktorí svoje pamiatky milujú. Sochy božstiev sú porozhadzované na poničenej terase a kým východnú stranu zdobili aj ich telá, tu sa premenili na hŕby kamenia. Tu niekde sa mala ukrývať hrobka kráľa Antiocha, ale dosiaľ ju nikto neobjavil. Podľa archeológov mal hore stáť aj malý chrám, kde sa konali rôzne rituály. Lepšie miesto si vybrať nemohli, pretože keď sa pri západe slnka predrali dnu lúče, musela dostať scéna priam magický nádych.

Čarovný západ slnka

Dnes sa tu stretlo možno 30 ľudí a všetci spoločne sledujeme ako sa po krajine prechádza tieň, ktorý pomaličky pohlcuje sochy. Každý si obsadil nejaký kameň, vyštveral sa na neho a bez slova vníma čo sa naokolo deje. Posledné lúče tak nádherne rozžiaria kamenné hlavy, že fotoaparáty neprestávajú cvakať. Turecké či kurdské rodiny, kde majú ženy oblečené hrubé kabáty a cez vlasy previazanú šatku, európski aj ázijskí turisti, tých všetkých pritiahlo slnko sem na Nemrut Dag. Oplatí sa prísť aj na východ slnka, kedy sa ešte za tmy vylezie na kopec a na východnej terase sa čaká, kým sa objaví jeho prvý záblesk. Slnko zmizlo za oblaky a na tvári je cítiť chlad letnej noci. Niektorí si nalejú čas z termosky a ostávajú v myšlienkach na Nemrute a ostatní schádzajú kamennými cestičkami nadol pod horu. Škoda, že už sochy nestoja vo svojej plnej kráse ako pred dvomi tisíckami rokov.

Rozlúčka s horou

Nikto nevie ako prišli bohovia o hlavy, ale predpokladá sa, že by ich mohli ľudia zničiť pretože im pripomínali idoly, ktoré bolo zakázané uctievať. Aj ruiny majú niečo do seba a rozhodne ich treba vidieť na živo. Človek sa aj pri zostupe inštinktívne otáča, aby sa s nimi niekoľko krát rozlúčil. Netrvá dlho a okolie sa ponorí do tmy v ktorej sa Nemrut Dag stráca. Šofér reže zákruty pod ktorými zívajú niekoľko metrov hlboké doliny bez najmenšieho zaváhania. Išiel tadiaľto už toľko krát, že by to zvládol aj so zatvorenými očami. Našťastie to však neskúša práve teraz.

V Kahte je večer a mesto oproti pravému poludniu niekoľko násobne ožilo. Chlapi nám z čajovne doniesli stoličky, aby sme s nimi mohli sedieť priamo na ulici a pri čiernom čaji sa zhovárame. Keby nebolo Nemrutu, málokedy by mali možnosť stráviť večer pri čaji s cudzincami. Nielen oni, ale aj svet môže byť rád, že miesto akým je Nemrut Dag stále existuje.

ZAUJÍMA VÁS TURECKO? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa