Samarkand. Perla Hodvábnej cesty

Uzbecký Samarkand patrí k najkrajším miestam sveta. Jeho monumenty prečkali stáročia do dnešných dní a jeho meno rozdúcha romantiku Hodvábnej cesty. Nebyť Timura Veľkého, dnes by Samarkand nebol ikonou celej krajiny. Samarkand. Každý o ňom počul aspoň raz vo svojom živote. Každý by sa ním aspoň raz za život mal prejsť. Dvere do orientálneho sveta sa pomaličky otvárajú. Stačí vstúpiť…

Zlatá cesta do Samarkandu

Medzi Taškentom a Samarkandom je zaujímavé sledovať krajinu. Dnes ju pretína rýchlovlak, ale pokojnejšia a možno zaujímavejšia cesta je vo vnútri obyčajného mikrobusu, ktorý v týchto končinách prezývajú maršrutka. Cestujú ním domáci a hoci nie je pohodlný, patrí k Uzbekistanu tak ako bavlna. Baviac sa o bavlne, niekoľko nekonečných políčok zaplní horizont. Tesne pred zberom sú polia nádherne snehobiele a keď nadíde zber, už od skorého rána tu vidno ohnuté chrbty, zahalené tváre chrániace sa pred slnkom a obrovské pyramídy naukladanej bavlny. Biele zlato. Tak tomu bolo už počas bývalého režimu a Sovietskeho zväzu, no tak je tomu aj dnes. Touto cestou kráčali armády, dobyvatelia aj dejiny. Nie nadarmo sa jej hovorí “Zlatá cesta”.

Bájne mesto

Z diaľky sa v údolí obklopenom horami objaví niekoľko vysokých monumentov. Tyrkysové kupole, minarety a prvý nádych legendárneho mesta. Muselo byť krásne putovať sem celé dni a potom odrazu sledovať ako sa obkladačky starých medries zrkadlia pri západe slnka a vedieť, že už nepotrvá dlho a obchodníci sa ocitnú v meste. Dnes je to menej romantickejšie, no stále si Samarkand zachováva svoj „wow“ efekt. Moderný obal dnešného Samarkandu sa rozplynie a odrazu sa na uliciach predháňajú jeho stavby, ktoré sú v každej historickej knihe o Hodvábnej ceste či strednej Ázii. Samarkand má korene zapustené hlboko, avšak v staroveku ho ľudia poznali ako bájny Afrosiyab, kde žil a panoval legendárny kráľ. Jeho meno sa skloňuje v Šahnáme a s históriou sa tu preplietol aj Alexander Veľký, ktorý ho v 4.storočí pr.Kr. navštívil a uštedril mu niekoľko superlatívov. Bájny Afrosiyab sa z tohto sveta takmer vytratil  a jeho zašlú slávu pripomína dnes len hŕstka hlinených múrov rozhodených v pustej krajine, kam nezablúdi žiaden z turistov.

Gur Emir a Timur Veľký

Na konci upraveného parku sa dvíha dvojica ukážkových minaretov a neobyčajne krásna tyrkysová kupola ozdobená rebrovaním. Pre Samarkand sú podobné kupoly typické a inde by sme ich hľadali len s ťažkosťami. Kupola patrí vďaka svojmu príbehu k ikonám celého mesta. Ukrýva totiž hrobku muža, ktorého história pozná ako Timur, Timur Lenk alebo ako vravia domáci Timur Veľký. Dodnes patrí k najväčším postavám uzbeckej histórie a Samarkand práve jemu vďačí za to čím je. Kým k Samarkandu bol milosrdný a miloval ho, kam sa vydal so svojou armádou tam rozsieval strach a smrť. Orientálny svet sa ešte stále spamätával z mongolskej pohromy menom Džingischán a mnohé miesta tak Timur položil na kolená. Nikdy si však neželal, aby jeho telo spočinulo tu v Samarkande, pretože chcel byť pochovaný v Šachrisabze (bližšie k jeho rodisku a bližšie k hrobke svojho milovaného syna). Hoci si Timur podmanil niekoľko svetov, posledné želanie neovládol a tak ho pochovali priamo do mauzólea menom Gur Emir. Nechal ho postaviť pre svojho vnuka Mohameda Sultana, ktorý zomrel priskoro a Timur sa s tým len veľmi ťažko vyrovnával. Vojdem cez orientálnu bránu na nádvorie a nechám oči dlhé minúty na kupole. Básnici jej lichotili najkrajšími slovami a niektorí hovorili, že ak by jedného dňa zmizlo nebo, krása Gur Emiru by ho nahradilo. Dnu panuje posvätné ticho a niekoľko starších uzbeckých mužov s privretými očami odrieka tichú modlitbu do svojich vystretých dlaní. Zopár chladných kenotafov leží položených na zemi a každý jeden predstavuje zaujímavý osud. Okrem Timura tu leží aj Ulugbeg, jeho vnuk, známy astronóm, ďalší panovník, ktorý Samarkand preslávil aj vďaka svojmu observatóriu.

Prečítajte si o Uzbekistane viac v knihe “Tisíc a jeden čaj” s príbehmi z Hodvábnej cesty

Najkrajšie námestie strednej Ázie

Najikonickejším miestom celého Samarkandu je bez zaváhania námestie zvané Registan. V preklade znie ako „pieskové miesto“, ale doby, kedy ho pokrýval piesok, aby sa do neho ľahšie vsakovala krv po popravách už prešlo príliš veľa rokov. Registan je odveká križovatka obchodných ciest a dnes patrí pohľad na neho na to, čo musí každý človek v Uzbekistane zažiť. Námestie nie je veľké. Vymedzuje ho z ľavej strany Ulugbegova medresa, oproti stojaca medresa Šer Dor a priestor uzatvára mešita Tilla Karí. Pri pohľade na Registan čas prestáva existovať. Je to tak krásne, že sa to nedá pochopiť obyčajným myslením. Mieša sa v ňom Orient, architektúra 15. aj 17.storočia, architektonické predstavy islamského umenia a je v ňom zakliata atmosféra, akú by sme inde márne hľadali. Človek si uprostred námestia príde maličký, keď na neho padajú tiene samarkandských velikánov.

Na Registane

V každej z medries dnes našli svoj domov umelci či remeselníci. Turisti (ktorých je tu z celého Uzbekistanu najviac) sa motajú starými nádvoriami niekdajších medries a pozerajú, čo by kúpili, aby naplnili svoje kufre suvenírmi. Aj bez nakupovania je toto miesto krásne, pretože raz vidno ako šikovné ruky ryjú do bronzových tanierov, inokedy zase ako vznikajú stojany na Korán z morušového dreva a o pár krokov vedľa nádherná miniatúra. V medrese Šer Dor má svoj obchodík aj Bábur. Jeho meno evokuje vznešenosť indickej Mogulskej ríše, ktorej zakladateľ Bábur pochádzal zhodou okolností tiež z Uzbekistanu. Bábur je muzikant a nie hocijaký, pretože by sa mohol pokojne pridať medzi samarkandské pamiatky. Skromný, priam utiahnutý Bábur stretol niekoľkých prezidentov, pretože vždy keď sa v Samarkande koná oficiálna návšteva je to on, koho zavolajú, aby pre prezidentov či iných štátnikov zahral. V jeho rukách tak stále žijú staré nomádske tóny, ktoré sa kedysi dedili z pokolenia na pokolenie. Na opačnej strane námestia sa dvíha medresa panovníka Ulugbega. Je najstaršou stavbou celého Registanu a za jej fasádou sa rozleje nádvorie so stromami a obchodníkmi. Zemetrasenie jej vzalo dva minarety, no dva stále stoja. “Nechceš sa pozrieť hore?” ticho sa pýta policajt v tmavozelenej uniforme a nenápadne ukazuje na schodisko. Naozaj sa dá vyliezť hore na minaret? Pýtam sa sám seba v hlave, no neváham. Úzke kamenné schodisko, málo vzduchu, svetla, no unikátne miesto. Odrazu je Registan pod nohami.

V tieni najväčšej mešity

Prezidentský bulvár spájajúci Registan s obrovskou mešitou Bibi Chanum patrí medzi najupravenejšie priestory celého Uzbekistanu. Práve sem totiž chodil do školy prezident Islam Karimov, ktorý stál na čele krajiny od roku 1991, teda od momentu, kedy sa Uzbekistan stal nezávislou krajinou až do jeho smrti v roku 2016. Na začiatku bulváru sa dokonca už objavila prvá a jediná socha prezidenta Karimova v krajine. Bibi Chanum zo začiatku 15.storočia patrila svojho času k najväčším mešitám sveta. Podľa legendy nesie meno manželky Timura Veľkého, ktorá chcela manžela prekvapiť, kým on dobýval svet. Stavba bola tak obrovská, že nevydržala stáť na vlastných nohách a zemetrasenie jej ich napokon podrazilo a dokončilo dielo skazy. Kupola sa rozsypala, dnu sa nasťahovali holuby a miesto zívalo prázdnotou. Vonku na nádvorí v tieni stromov posedávajú domáci a niektorí hľadia na obrovský kamenný stojan na Korán. Stará povera hovorila, že ak chcela žena dieťa, musela ho podliezť a šťastena sa priklonila na jej stranu.

Chuť Uzbekistanu

Koho pamiatky unavia, ten si ide oddýchnuť na obed. Samarkand má niekoľko reštaurácii, ktoré majú turisti radi, ale nechoďte do nich. Pohľadajte radšej miesta, kam chodia domáci. Niektorí dokonca varia priamo vo svojich domoch a môžete sa najesť u nich v záhrade. Dobrou voľbou je tzv. „plov centrum“, ktoré nájdete aj pod menom Oš centrum. Miesto, kde sa podáva tradičný uzbecký plov. Neexistuje slávnejšie jedlo, ktoré by ste tu našli. Šašlíky domáci milujú a vedia ich dokonale pripraviť, ale keď príde reč na plov, Uzbeci by ho mohli jesť pokojne aj každý jeden deň. Pripravuje sa v obrovských hrncoch, pretože plov sa nikdy nevarí na dve či tri porcie. Na stole pristane obrovský tanier plný plovu. Zdobí ho niekoľko hrozienok, dusené baranie mäso, malé prepeličie vajcia, kúsky mrkvy, zeleniny a podáva sa k nemu samarkandský chlieb a nekonečné misky zeleného čaju.

Mauzóleum Živého kráľa

Samarkand má svoj Gur Emir či Registan, ale medzi top pamiatky patrí aj mauzóleum Šáh-i-Zinda, teda mauzóleum „živého kráľa“. Týmto kráľom myslia domáci Kussáma ibn Abbása, bratranca proroka Mohameda, ktorý prišiel v Samarkande o život a podľa legendy si vzal svoju odťatú hlavu a zostal žiť v podzemných priestoroch mesta. K mauzóleu stúpa séria schodov. Na lavičke pri mešite sedia uzbeckí dedkovia ako vystrihnutí zo starých cestopisov. Ak by táto scéna bola odfotená v čiernobielom, pokojne ju mohol svojho času zažiť aj Sven Hedin. Starí muži s dlhými bradami, nosiaci titul „aksakal“ na prejav úcty, majú na sebe dlhé kabáty padajúce až po členky a na hlavách hranaté tubaťejky. Zhovárajú sa a z pohľadu na nich vyžaruje niečo zvláštne a príjemne. Hlavnú ulica Šáh-i-Zinda tvoria okázalé mauzólea rodiny Timura Veľkého. Každé je iné, inak zdobené, inak farebne ladené, no v každom je dokonalé a pietne ticho. Pútnici kráčajú ďalej až k miestu ukrývajúcemu sa za ťažkou drevenou bránou. Brána do raja. Tá vedie k hrobke Kussáma ibn Abbása a každý kto k nej príde tu zotrvá v modlitbe.

Bazár plný farieb a chutí

Bazár Siob v tieni mešity Bibi Chanum je najživším miestom celého Samarkandu. Pulzuje od rána do západu slnka a ak potrebujete niečo kúpiť, nesmiete ho vynechať. Za jeho brány sa rozlieva niekoľko ulíc a na ich konci do seba zapadá niekoľko trhovísk. Okolité obchodíky predávajú kuchynské potreby, oblečenie, uzbeckú vodku či koňak, topánky, čajové kanvice či drogériu. Na zemi posedávajú ženy s rozprestretými šatkami, kde naukladali prebytky z vlastných záhrad či sadov. Muži predávajú z rúk či dokonca z tašiek a tí šťastnejší majú vlastné obchodíky či pulty. Na tých sa ocitlo slávne samarkandské hrozno, obrovské melóny, granátové jablká, okrúhle chleby zvané non, koreniny, bylinky a kopce zeleniny. Samarkand preslávilo sušené ovocie či oriešky a tie tu majú niekoľko uličiek. Každý kto do Samarkandu prichádzal si tu nakúpil sušené marhule (o tie najlepšie na svete súperí Samarkand s tureckým mestom Malatya), sušené hrozienka a niekoľko sladkostí. Tie Uzbeci milujú a radi si ich doprajú pri nekonečných miskách čaju.

Plná hlava Samarkandu

Zapadajúce slnko rozžiari panorámu Samarkandu. Práve čas na sklonku dňa je krásne využiť na oddych. Kedysi to bol ten pravý čas, aby si človek sadol do starého karavanseraju, počúval príbehy, najedol sa a splynul s okolím. Neďaleko Registanu si aj ja sadnem do môjho obľúbeného podniku na ukrytom nádvorí, kam takmer nikto nezablúdi. Na stole pristane miska, vedľa nej kanvica zeleného čaju a tanierik s orieškami, hrozienkami a sušenými marhuľami. Myšlienky nechám lietať po Samarkande, nech sa odrážajú od stavieb, fasád či minaretov tých krásnych miest, ktoré som celý deň obdivoval. Toto mesto nedokáže prestať fascinovať svojou krásou. Korunu celému dňu napokon nasadí osvetlené námestie Registan. Nechám na ňom oči tak dlho až cítiť ako sa horúci vzduch nadobro stratí a mestom sa z neďalekých hôr začne premávať chladný, no príjemný vánok. Samarkand je krásnym zážitkom.