Şanliurfa. V meste praotca Abraháma

Şanliurfa ležiaca na východe Turecka je miestom, kde sa miešajú turecké zvyky s neďalekým arabským Orientom. Leží na pomyslenej hranici dvoch svetov a preto si uchováva svoj osobitý šarm. Jedinečným ho však nerobí len atmosféra, ale aj prezývka, ktorou sa môže pýšiť. Žiadne iné mesto v Turecku totiž ľudia neospevujú ako „Prorokove mesto“. Tým prorokom je Abrahám a navštíviť ho príde ročne desaťtisíce pútnikov.

Kam vedú stopy pútnika

Ak by sme sa na starých mapách snažili nájsť názov dnešného mesta, nepochodili by sme. Od nepamäti mu totiž ľudia hovorili Edessa a až neskôr ju premenovali na Urfu. Akonáhle sa však spomenulo meno jeho najslávnejšieho rodáka Abraháma, každý vedel kde mesto hľadať. Abrahám ako staro zákonný prorok totiž nepriťahoval len zástupy kresťanských pútnikov, ale pre moslimov je známy ako prorok Ibráhim. Aj oni v ňom vidia praotca, ktorý je zároveň praotcom všetkých troch najvýznamnejších monoteistických náboženstiev. Kto sa nachádzal v okolí, či už v opevnenom Gaziantepe, starobylom Mardine či dokonca v sýrskom Aleppe, nenechal si návštevu posvätného miesta ujsť. Pri potulkách juhovýchodným Tureckom si na túto overenú pravdu stačí spomenúť a už aj sa človek ocitne na sedadle autobusa smerujúceho do dnešnej Şanliurfy. Krajina severnej Mezoptámie, kde mesto vyrástlo je pomerne rovinatá a jednotvárny kolorit len občas rozčerí kopec či zvlnené polia. Svoje neviditeľné dotyky sem kladie východosýrska púšť a hoci nepremenila krajinu na kráľovstvo piesku, letné horúčavy dokážu rozžeraviť každý kameň široko ďaleko.

Posedenie a futbal pri mešite

Polmiliónová Şanliurfa má pôdorys, ktorý pripomína dlhého hada vlniaceho sa zo severu na juh, tak aby svojim telom preťal riečku Karakoyun vinúcu sa mestom. Posvätný areál Gölbaşi, kam smerujú nohy každého pútnika je od centra mesta ešte necelé 2 kilometre. Niekomu sa to môže javiť ďaleko, ale počas celej cesty sa niečo naokolo deje. Celá Şanliurfa vyzerá na prvý pohľad, akoby niekto z neba rozlial do jeho ulíc bazár. Zdá sa, že vyplnil aj tie najmenšie, zapadnuté uličky. Obchodíky či stánky neležia vedľa seba, takže nevytvárajú dojem arabského trhu, ale všade kam oko dovidí sa obchoduje. Zelený ostrovček v podobe parku zaplnili ľudia a starí muži v baretkách, kabátoch a tesilových nohaviciach posedávajúci na lavičkách. Dvojica malých chlapcov sa pristavila pri kamennej studni, opláchli si ruky, tvár a opäť sa vracajú ku kamarátom na susedné námestie. V Európe či na západe by ich z centra mesta s loptou vyhnali, ale tu hrajú futbal pri starej mešite a nikomu to neprekáža. Muži z parku ich dokonca s úsmevom sledujú a možno sa vracajú do svojich spomienok, keď sa na týchto miestach spoločne hrávali. Nádvorie veľkej mešity Ulu Cami zíva prázdnotou a po kamennej dlažbe sa prechádza len niekoľko duší. Vznikla ešte v 12.storočí a jej architektúru vo veľkom ovplyvnila neďaleká Sýria. Pôsobivý cintorín so starými náhrobkami je tichým miestom, ale skôr ako ľudská noha sa pomedzi kamenné stély preháňajú mačky. Tie majú v týchto končinách v úcte a je takmer pravidlom, že ich človek stretne pri hrobkách. Za mešitou sa začína pešia zóna. Široké ulice, vysadené stromy, lavičky na oddych a samozrejme ani tu nesmú chýbať obchodíky. Takto vyzerá jedna z dvoch tvári Şanliurfy. Moderná časť vyráža dych svojou novotou a nablýskanosťou, zatiaľ čo staré štvrte lákajú prachom histórie a legiend.

Şanliurfa a ľudská mozaika

Za námestím na neveľkej križovatke sa cesta delí. Buď človek odbočí do uličiek starého bazára, alebo vykročí rovno priamo k miestam, ktoré sa viažu s menom proroka Abraháma. Je ľahké uhádnuť smer aj bez mapy, pretože zástupy ľudí prúdia k posvätným miestam. Ulicami sa prechádza nesmierne zaujímavá mozaika ľudí. Moderné mladé ženy s farebnými šatkami, ďalšie ich rovesníčky sú zahalené v čiernom čádore, ktorý sa vetrom nadúva a zase spľasne a staršie ženy oblečené v šedivých nevýrazných farbách. Muži sa obliekajú tiež konzervatívne. Väčšinou sú to nohavice, oblek, košeľa, ale sem tam niekto kráča v sýrskej splývajúcej džalábiji a šatkou omotanou okolo hlavy. Práve táto rôznorodosť je na Şanliurfe obdivuhodná. Naozajstné dva svety, ktoré sa tu prelínajú a žijú v pôsobivej symbióze. Zo starčeka oblečenom v dlhej snehobielej džalábiji s modrou šatkou na hlave a dlhou, niekoľko centimetrovou bradou nemôžem spustiť oči. Tmavú tvár dokreslili vrásky, ale aj tak vyzerá akoby sa tu odrazu zjavil z príbehov Tisíc a jednej noci. Nad areálom poletuje niekoľko zašpicatených minaretov a netrvá dlho, kým sa ocitneme na nádvorí komplexu Degrah. Nie je tu príliš veľa miesta a pocit obľúbenosti dotvára niekoľko desiatok ľudí. Neprišli len z Turecka či blízkeho okolia, ale podľa čŕt tváre sa tu prechádzajú aj moslimovia z juhovýchodnej Ázie či Afriky. Deti sa bláznia uprostred malého jazierka, ktoré ozdobilo nádvorie a dospelí sa v tieni kupol a stavieb rozprávajú a oddychujú. Ľavá strana areálu je takmer pribitá k vysokej skale. Tá sa dvíha do takej výšky, že sa na jej vrchole rozhodli postaviť nedobytnú Citadelu. Jej história je natoľko zahmlená, že sa nedá s určitosťou povedať či ju postavili Gréci, Byzantínci, alebo až Križiaci. Zhora je nezabudnuteľný pohľad na celé mesto.

Prorokova jaskyňa

Nádvorím sa ozýva hluk ľudskej masy a z mešity von doliehajú príťažlivé spevy a modlitby. Ľudia sa radia za seba a pokorne čakajú kým na nich príde rada. Niektorí v tichosti ponorení do veršov z Koránu, iní len mlčky hľadia na miesto pred seba a ďalší sa snažia jedným okom sledovať deti, aby na nádvorí nič nevyparatili. Hrdý nápis v turečtine, arabčine a angličtine hlási, že stojíme na mieste, kde je „jaskyňa v ktorej sa narodil prorok Abrahám“. Hoci sa často uvádza miesto jeho rodiska ako mezopotámsky Ur, všetci ľudia, ktorí sú tu veria, že sa tento príbeh odohral v kamennej jaskyni vzdialenej na dotyk ruky. Vstup do jaskyne je rozdelený pre mužov a ženy, tak si musíme dať pozor, aby sme vošli do tej správnej. Bosými nohami kráčame pár metrov kobercom spoločne s dvomi mužmi a malým chlapcom. Postavia sa pri sklenenú tabulu, ktorá oddeľuje miesto narodenia od chodbičky a nahlas spustia modlitbu. Podľa starej legendy sa priamo tu mal narodiť Abrahám a mal tu stráviť prvých sedem rokov svojho života. Skrýval sa pretože kráľ Nimrod dostal veštbu v ktorej sa hovorilo, že sa narodilo dieťa a pripraví ho o kráľovskú korunu. Nimrod neváhal a dal zabíjať novorodencov, avšak Abrahám jeho besnenie prežil. V rohu miestnosti je prameň s pitnou vodou. Každý kto príde dnu si kľakne, napije sa priamo z neho alebo si z vody naberie do fľaše. Je fantastické sledovať s akou pokorou sem ľudia prichádzajú. Všetky generácie od najmladších detí po ľudí, ktorí vyzerajú že by mohli mať v kolónke veku aj tri cifry spojil jeden človek. Pre kresťanov bude navždy Abrahámom, ktorý chcel na obetovať svojho syna Izáka, aby ukázal Bohu, že ho miluje a pre moslimov to bude Ibráhim, ktorého syn Ismajl položil základný kameň arabského národa. Dominantou celého komplexu je rozľahlá mešita Mevlid-i Hallil z osmanskej doby. Muži, ktorí navštívili prorokovu jaskyňu sa po nej odoberú dovnútra a posadajú si vedľa seba tak, aby ich tvár smerovala na Mekku. Imám vpredu začne z úst vypúšťať verše a muži ich nahlas dokončievajú.

Jazierko plné rýb

Kto má návštevu prorokovej jaskyne za sebou si môže ísť posedieť do zeleného parku plného stromov pomedzi ktoré postavili stoly a drevené lavice. Aj takto jednoducho môže vzniknúť čajovňa. Praská vo švíkoch, pretože pitie tureckého čaju patrí ku každodenným rituálom. V príjemnom prostredí zasadenom na brehu jazierok si oddýchnu aj myšlienky a človek si vychutnáva prítomnosť miesta na ktorom sa ocitol. Hoci sa jazierko tiahne aj cez park, to najposvätnejšie leží pár krokov odtiaľto. Jeho názov Balıklı Göl znamená v doslovnom preklade „rybie jazero“ a už pri prvom pohľade je každému jasné odkiaľ sa jeho meno vzalo. Posvätné jazierko je plné kaprov a miestna povera hovorí, že každý kto by chcel odtiaľto kapra vyloviť vzápätí oslepne. V malých stánkoch predávajú balíčky krmiva, ktorým môžu ľudia kapre kŕmiť. V sekunde ako sa granule dotknú vodnej hladiny sa rozpúta boj taký divoký, že voda špliecha až na kamenný breh. Rýb je tu toľko, že miestami pre ne nie je vidieť vodu. Ani oni sa tu neocitli náhodou, ale súvisia s príbehom z Abrahámovho života. Jedného dňa, keď Abrahám ničil pohanské modly, dozvedel sa to asýrsky kráľ Nimrod a nahnevalo ho to natoľko, až sa rozhodol s Abrahámom skoncovať. Mal ho obetovať na hranici a privodiť mu smrť v plameňoch. Tie sa však premenili na vodu a z hranice sa stali ryby. Aj za touto legendou sem prúdia ľudia a tak v celom areáli strávia aj celý deň. Na druhej strane jazierka stojí mešita Halilur Rahman, ktorá ešte v sebe doteraz nesie byzantskú zvonicu z 13.storočia. Edessa prijala kresťanstvo veľmi skoro, hovorí sa že už okolo roku 200, čiže viac než sto rokov pred tým ako sa stalo hlavným náboženstvom celej rímskej ríše. V roku 637 však prišiel islam a ovládol mesto až do príchodu Križiakov. Svoju slávnu epizódu prežíva Edessa s príchodom Balduina, ktorý tu zriadil kniežatstvo, no ani to nevydržalo nápor storočí až sa napokon takmer všetky kríže opäť premenili na polmesiace. Príjemná prechádzka okolo jazierka je pri konci, tak sa ľudia otočia a vrátia sa naspäť. Ešte fotka na pamiatku. Posledná spomienka a je čas vrátiť sa domov.

Tak čo, páčila sa vám Şanliurfa? Východné Turecko skrýva množstvo neznámych pokladov, kde budete nadšení ich príbehmi. Stačí len vyraziť na cestu!

ZAUJÍMA VÁS CHUŤ TURECKA? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa