Sudán VI. – Sai a Sedeinga. Na nílskom ostrove a pri stratených pyramídach

Soleb ponúka okrem egyptského chrámu aj skvelú polohu k tomu, aby som si mohol spraviť výlet na sever na unikátny nílsky ostrov Sai, kde ležia v piesku a prachu takmer celé dejiny Sudánu. Cestou sa objaví aj staroveká Sedeinga s ruinami neznámych pyramíd.

Na pieskovej dune

Zo Solebu vyrazíme na sever a jedným z hlavných cieľov dnešného dňa bude neveľký, no najmä neznámy nílsky ostrov Sai. Pár kilometrov za Solebom sa z ničoho nič vynorí vysoká, piesková duna a tak by bol hriech sa tu nezastaviť. Naposledy som sa štveral na pieskové duny pred pár mesiacmi v ománskej Wahibe, ale púšť v Ománe je absolútne odlišná od tejto v severnom Sudáne. Vyleziem hore a všade naokolo sa rozlieva pustá krajina premiešaná s prachom, kameňmi a pieskom. Posedím si, pokochám sa pohľadom, vytrasiem si z nohavíc piesok a o hodinku už budem stáť na brehu Nílu.

Na brehu Nílu

Anonymné dedinky, kde žijú Núbijci sa objavujú aj strácajú v pravidelnom rytme a džíp odrazu zastaví v strede ničoho. „Tu je loďka“ ukáže k brehu Abdelsalám, ktorý volal svojmu priateľovi, aby nás tu čakal. Sem tam na ostrov pláva kompa, ale nikto nevie presne kedy to bude. „Ak sa nazbierajú ľudia, kompa vypláva, Inšalláh“ smeje sa Mohammed z ostrova, ktorý sa ujal kormidla.

Na člne Nílom

Konečne sa budem plaviť Nílom. Áno, bol som na lodi, na kompe aj včera, ale to bola krátka plavba z brehu na breh. Teraz sedím učupený v malej loďke na akej sa tu plavia domáci a konečne môžem rieku cítiť z tesnej blízkosti. Rozbehneme sa Nílom a ten dá o sebe občas vedieť. Vždy keď sa jeho nepatrná vlnka rozbije o telo lode, niekoľko kvapiek osviežujúcej vody mi pristane na tvári. Neviem prečo no milujem tieto momenty. Zamiloval som si to už dávno, no najviac sa z toho teším pri plavbe na thajskom Krabi, keď brázdim Andamanské more. Ak je rozbúrené, vysoké vlny sa hrajú s loďkou, rozbíjajú sa o ňu, ja sedím vpredu a v pravidelných intervaloch mi do tváre pichajú ostré, slané kvapky. Mám zatvorené oči a teším sa z toho, pretože v tých chvíľkach, tých momentoch, ktoré nikdy netrvajú dlho človek cíti ako naozaj žije. Ten pocit mi privodia aj nílske kvapky stekajúce po tvári, padajúce na košeľu a nohavice.

Pokoj mohutnej rieky

Breh Nílu nie je vôbec upravený, ale ponechaný svojej prirodzenej divokosti. Krajina si len tak z ničoho nič padá priamo do vody, no na mnohých miestach sa na brehu rieky objaví hustá zeleň a plno kríkov. Hľadím na vodnú hladinu s túžbou zazrieť krokodíla, ale toľko šťastie pokope nemám. Lodivod si na brehu všimne aspoň varana a tak sa teším aj z neho. Priblížime sa k nemu, ale vzápätí zmizne a stratí sa. Z húštin naokolo sem tam vyletia vodné vtáky, ale inak je tu pokoj a ticho, ktoré preruší len zvuk motora pripevneného na drevenej loďke. Oboplávame ostrov až k jeho severnému cípu a otočíme sa nazad, aby sme mohli zakotviť na jeho opačnej strane. Teda slovíčko zakotviť treba brať s rezervou, pretože na brehu zastavíme prírazom.

Ostrov Sai

Ostrov Sai nie je veľkým miestom, má len 12 kilometrov po dĺžke a 5 kilometrov po šírke, no aj tak patrí medzi najväčšie ostrovy stredného Nílu. Dnes tu žijú dve tisícky obyvateľov, ale mnohí ráno odchádzajú za prácou na okolité políčka a vracajú sa až večer, takže počas dňa je Sai ostrovom duchov. Verejná doprava tu neexistuje a tak sa vyškriabem na strechu rozpadnutej dodávky, ktorá mohla byť pohodlná možno pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi. Staré auto sa hrkoce po cestách, necestách až na miesto archeologických vykopávok. Nikde žiadne tabuľky, vstupné, nikto a nič.

Kniha sudánskej histórie

Hoci je ostrov Sai totálne neznámym miestom, je to sudánsky unikát. Sai totiž pôsobí ako kniha sudánskej histórie, no nie taká ku ktorej si sadnete a listujete si v nej, ale taká, ktorú museli desaťročia zliepať dokopy stránku po stránke, aby v celku rozpovedala svoj príbeh. Najfascinujúcejšie na tomto malom kúsku zeme je to, že tu nájdete takmer celú históriu Sudánu a dnes sa tu v prachu a piesku miešajú stopy Kermy, Núbie, Egyptu, kresťanských kráľovstiev, islamských dejín aj Osmanov, ktorí si tu napokon v polovici 16.storočia postavili pevnosť s výhľadom na Níl.

Kráčať po črepoch

Podídem bližšie k ruinám a nechce sa mi veriť vlastným očiam. Na zemi sa povaľujú črepy staré možno aj štyritisíc rokov, vedľa nich stoja kamenné bloky posiate hieroglyfmi a o tie sa opierajú kamenné kríže kresťanskej Núbie. Vedľa nich zakopnem o skamenené stromy a napokon si posedím na múriku osmanskej pevnosti kúsok od Nílu. Na zemi musia byť tisíce rôznych črepov a takto veľa som ich nevidel ani keď som prechádzal staručké, zabudnuté miesta ako Poykent či Varakša na niekdajšej Hodvábnej ceste. Už tam som si myslel, že ich nič neprekoná. Črepov je tu toľko, že sem tam niet kam stúpiť a z úcty k nim si hľadám cestičky ako ich obísť, no miestami to ani nejde a tak počuť s každým krokom ako len praskajú pod nohami. Nie sú vzácne, to nie, ale stále sú to stáročia, ktorými človek kráča. Ak sa zohnem, môžem si ich naberať do dlaní. Toto človek zažije málokde na svete.

Fantastický mix dejín

Raz ostrovu vládli starovekí Egypťania, inokedy zase Núbijci, neskôr kráľovstvo Meroe, kresťanské kráľovstvo Makúrie a po ňom moslimovia. Napadané kamene strácajúce sa pod nánosom piesku, ktorý sem priveje nílsky vietor ležia na jednej kope. Ak by si počas dlhých večerov rozprávali príbehy zo svojich životov, odvíjal by sa tu príbeh takmer celého sveta. Túlam sa pomedzi vykopávky a toto miesto je skutočne šialené. Na konci areálu vyskočím na hlinený múrik patriaci k pevnosti, sadnem si a sledujem ako pod nohami plynie Níl. Kúsok od neho už stoja oázy, zelené pásy poľnohospodárskych políčok a život.

Lebky z pohrebiska

Vedľa stojace pohrebisko fascinuje rovnako ako miesto vykopávok. Svoje korene zapustilo ešte v dobách slávneho Merojského kráľovstva. Pozriem sa na neho bližšie a zbadám ako z neho vytŕčajú dokonalo vybielené kosti od neúprosného slnka. O kúsok ďalej sa povaľujú dve pohodené lebky a tretia sa snaží pozrieť z hliny, no vytŕča jej len snehobiele čelo. Neskutočné!

Pozvanie na čaj

„Posaďte sa na čaj“ vyzve nás starší strážnik areálu, ktorý sa tu odrazu z ničoho nič objavil. Dokonalý duch. Takéto krásne pozvania sa na podobných miestach neodmietajú a ja som rád, že môžem vojsť dnu do jeho domu. Izba je limitovaná len na stolček, posteľ a starý televízor. Je ponorená v prítmí do ktorého cez pootvorené dvere preniká svetlo zmiešané s prachom. Na stole pristávajú malé sklenené poháriky naplnené cukrom. Až potom príde otlčená kanvica a tak sa k cukru pridá aj čaj. Chvíľku tu posedíme, prehodíme pár slov a je čas ísť. Príjemný moment núbijskej pohostinnosti.

Obed v Hamide

Nabažený ostrovom Sai, ktorý ukázal svoju fantastickú, starobylú tvár sa vraciam nazad k brehom Nílu a naskočím do tej istej loďky. Plavíme sa nazad na miesto, odkiaľ sme na ostrov vyrážali. Kúsok od neho leží dedinka Hamid a keďže je čas obeda, strávime ho tu v jednom z núbijských domov. Dnes sa na obed podávajú cestoviny, dusená zelenina, kúsky mäsa, melón a čaj. Hoci ide o pomerne jednoduché jedlo, je veľmi chutné. Odkedy som v Sudáne, ešte som tu nejedol nič zlé.

Chrám kráľovnej Tiye

Južne od ostrova Sai, už na ceste nazad do Solebu sa ukrýva ďalšie historické miesto, ktorým je málo známa Sedeinga. Hoci jej meno u nás nevyvolá takmer žiadnu emóciu, tu ju poznajú ako miesto, kde stojí egyptský chrám pre kráľovnú Tiye a ruiny zaujímavých pyramíd. Slovíčko chrám znie pre predstavivosť veľkolepo, no v skutočnosti tu už stojí posledný zo stĺpov a pod ním sa vyníma hŕba napadaného kamenia. Aj napriek tomu je však dominantou celej, okolitej krajiny. Na kamenných blokoch vystavených pri chráme si všimnem krásne hieroglyfy, ale aj niekoľko menších reliéfov, ktoré kedysi zdobili svätyňu. Najkrajším je reliéf samotnej kráľovnej Tiye znázornenej ako tichá, nehybná sfinga, ktorá pozná tajomstvá tohto sveta, no neprezradí ich nikomu.

Nepatrné stopy pyramíd

Cez cestu, naproti chrámu leží krajina posiata ruinami. Pozerám sa na ne a ak by som nevedel, že práve oni sú tými povestnými pyramídami, nenapadlo by ma to. Nie sú tak okázalé ako pyramídy v Gíze, ani také krásne ako tie v Meroe či v Núri, ktoré má ešte v Sudáne čakajú a preto sa ťažko zliepa z kamenných ruín ich obraz. Pyramídy postavili v dobách, kedy nad touto krajinou vládlo kráľovstvo Meroe a neskôr aj Kúšská ríša. Obe sa stratili, podobne ako kamenné ihlany. Bolo ich tu veľa, možno niekoľko desiatok, ale to je dané aj tým, že tu nepochovávali len kráľov či členov kráľovskej rodiny, ale bohatých obyvateľov mesta aj oblasti. Pyramídu tak mohol mať každý, kto si to mohol dovoliť. Podídem bližšie a pyramídy sa scvrkli len na kamenné základy, hlboké diery, chodby či šachty, kde boli kedysi samotné hroby. Niekto by povedal „nič tu nie je“, no ja si nemôžem pomôcť, že sa mi to nič páči.

Reliéfy z Jebel Dosha

Pár kilometrov pred Solebom, niekoľko metrov od mocného Nílu sa objaví ďalšia piesková duna. Príde mi ešte o čosi väčšia ako tá po ktorej som ráno liezol. Nabažím sa aj tejto a napokon sa úzkou cestičkou dostanem k pieskovcovej hore. Práve ona nesie názov Jebel Dosha a ukrýva v sebe kúsok histórie. Musíte za ňou však kráčať cestičkou až na jej koniec a až tam si všimnete priestor pripomínajúci jaskyňu, kde bola vytesaná neveľká svätyňa pre egyptského faraóna Thutmosa III. Ešte krajšie sú reliéfy, ktoré si všimnem na okolitej skale. Do pieskovca sa ľahko vytesávali obrázky, scénky či hieroglyfy a tak dýchajú dokonalosťou. Najkrajším obrázkom je postava Amenemopeta obetujúceho slnečnému bohovi a bohyni Satet. Na ďalšom reliéfe ožíva panovník Seti I. a božská trojica Khnum, Satet a Anket. Ťažko povedať koľko turistov sem k takejto chuťovke vôbec zablúdi.

Je čas vrátiť sa nazad do Solebu, vychutnať si večernú atmosféru chrámu a po noci sa vydať za ďalším dobrodružstvom do mesta Karima pod posvätnú horu Jebel Barkal. Tam budem hľadať príbehy pyramíd aj nádherných hrobiek…

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Prvý diel diel sudánskeho denníku vám ukáže ako vyzerá hlavné mesto Chartúm, pozrite si ho tu
Druhý diel sudánskeho denníku nás zavedie do historického Omdurmanu, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vám rozpovie príbeh starej Dongoly, pozrite si ho tu
Štvrtý diel sudánskeho denníku sa nesie v znamení starovekej Kermy aj Tombosu, pozrite si ho tu
Piaty diel sudánskeho denníku predstaví Soleb so svojim krásnym chrámom, pozrite si ho tu
Siedmy diel sudánskeho denníku je v znamení starovekých miest pod  Jebel Barkalom, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sudánskeho denníku nám ukáže najkrajšie pyramídy Sudánu v Nuri, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa