Sudán VIII. – Nuri. Najkrajšie pyramídy Sudánu

Pyramídy v sudánskom Nuri takmer vždy zatienia tie známejšie zo slávneho Meroe. Ak však chcete vidieť najkrajšie a najautentickejšie pyramídy v krajine, musíte prísť práve sem! Unikátne miesto, kde budete vtláčať do piesku vaše stopy a ocitnete sa v tieni storočí! Cestovanie v čase je tu realitou. Cestou cez púšť stretneme aj partiu nomádov s ťavím stádom a Sudán tak prekvapuje každý jeden deň!

Po ľahkých raňajkách v Karime, teda palacinkách s chalvou a čajom, si vezmem batoh a vyrážame. Je čas nechať Karimu za sebou. Na opačnej, teda na východnej strane Nílu leží mestečko Meroe. S najznámejšími pyramídami v Meroe má mesto len rovnaký názov, inak sú to dva rozdielne svety. Kúsok od Nílu pulzuje trhovisko, kde sa idem potúlať. Zaprášené uličky skrývajú kilogramy oblečenia, bežné veci do kuchyne, topánky, ale natrafím aj na koreniny, ibištek a datle. Kúpim si na domov viac, než kilogram lokálnych datlí a polkilový balíček voňavého ibišteku. Už teraz sa na neho teším ako sa jeho vôňa stúpajúca z čaju bude rozlievať našou izbou.

Datle na trhovisku

Už len posledných desať kilometrov a ocitnem sa na prahu starovekého Nuri zapísané v UNESCO. Je až neuveriteľné ako je toto miesto neznáme, hoci práve tu sa z piesku dvíhajú najkrajšie pyramídy celého Sudánu. Okolitú krajinu zaplavili domy akoby vystrihnuté z minulého storočia či lepšie povedané z minulých storočí. Od Nílu ich oddeľuje zelený pás života posiaty vysokými datľovými palmami. Pár stoviek metrov odtiaľto sa vynárajú z piesku kamenné ihlany nahlodané časom. Takmer každý, kto sa do Sudánu dostane, tak skôr či neskôr skončí v Meroe, no Nuri je stále opustené a len zlomok návštevníkov sa pozrie aj k nim. Je to neskutočná škoda, pretože sú krásne a na prvý pohľad priam dokonalé.

Kráčať pieskom k pyramídam

Kráčam piesočnou krajinou a do sandálov sa mi každým krokom naberie piesok. Iba raz za čas sa objavia pod nohami kamene, no ako prišli, tak sa stratia a zase sa navôkol rozlejú nepatrné, pieskové zrnká. Milujem kráčať pieskom a nevidieť pred sebou žiadne stopy, podobne ako tomu bolo v Solebe.

Nuri a fantastické pyramídy

Lokalita Nuri sa dnes môže popýšiť takmer dvadsiatimi pyramídami a kým v Sedeinge mohol mať pyramídu každý bohatý obchodník, tu v Nuri boli príbytky večnosti striktne vymedzené len pre kráľovskú nobilitu. Minimálne dvadsať kráľov núbijskej dynastie tu má svoju hrobku a k nim musíme pripočítať ešte takmer tridsať kráľovien. V čase najväčšej slávy tu v Nuri mohlo stáť totiž až 80 pyramíd! Najväčšia aj najstaršia spomedzi pyramíd je tá, ktorá patrila faraónovi Taharqovi, najslávnejšiemu panovníkovi 25.dynastie s ktorým som sa na tejto ceste už niekoľko krát stretol. Ak sa niekto ponorí do dejín starovekej Núbie, nedá sa Taharqovi vyhnúť. Pyramídu dokonca postavili tak, že ak sa na ňu človek pozeral z pahorku Jebel Barkal pri východe slnka počas egyptského nového roku, slnko sa vynorilo z horizontu priamo z pyramídy. Muselo to byť nesmierne magické zažiť takéto niečo a dokazuje to genialitu staviteľstva týchto zabudnutých časov.

Najautentickejšie v Sudáne

Je zaujímavé sledovať okolo seba pyramídy v Nuri, pretože niektoré sú ako hŕby naukladaného kamenia, iné zase ako hlinené kopce s občasnými, vytŕčajúcimi kamennými blokmi a jedna z pyramíd pripomína žraločí zub. Keď sa prehryziem o pár stoviek metrov ďalej, objavia sa nádherné pyramídy postavené v jednej línii tak blízko seba, až si z niektorých uhlov začína hlava myslieť, či sa nepozerá na hradby. Žiadna z pyramíd nie je rekonštruovaná a presne to sa mi na nich mimoriadne páči. Sú surové vo svojej kráse bez toho, aby ich lepili betónom či inými rušivými drobnosťami. Presne preto sa o pyramídach v Nuri hovorí ako o najautentickejších.

Strážnik z minulého storočia

Z ničoho nič sa objaví strážnik vznešených pyramíd a tak kráčame spolu. Na nohách má ošúchané sandále, telo odeté do snehobielej džalábije cez ktorú si prehodil šedú vestu a cez hlavu si uviazal oranžovú šatku. Nad úsmevom mu rastú jemne šedivé fúzy a tvár mu zdobia vrásky z horúceho, núbijského slnka. Kráčame spolu cez pieskovú dunu, vymeníme si pár arabských slovíčok a vďaka nemu ma pohľad na Nuri prenesie v čase. Je ako postava vystrihnutá z čiernobielych fotiek z doby, kedy sem v polovici 19.storočia prichádzali prví dobrodruhovia či archeológovia hľadajúci poklady a príbehy.

Pohrebisko kráľov

Taharqov synovec Tantamani, ktorý po ňom nastúpil na trón si vybral za miesto svojho posledného odpočinku El Kurru, ale ďalší z kráľov dynastie už zostali po boku Taharqu v Nuri. Pyramídy z Nuri sú časovo vymedzené práve Taharqom u ktorého línia začína až po panovníka menom Nastasen s ktorým pochovávanie v Nuri končí. Bavíme sa teda o 7.storočí pr.Kr, kedy všetko začalo až do cca 310 pr.Kr. Práve toto obdobie korešponduje aj so známou starovekou ríšou Kúš. Jej srdcom boli tieto sudánske končiny s Napatou, Jebel Barkalom, Nuri a ďalšími menšími miestami na brehu Nílu. Neskôr sa jej hlavné mesto presunulo do Meroe, kde sa po prehliadke Nuri presuniem aj ja. Koniec svojho príbehu zažila ríša Kúš až v 4.storočí, kedy niť jej života preťali kresťanské kráľovstvá akými bol etiópsky Aksum či núbijská Makúria.

Unikátne pohľady

Obídem pyramídy zo zadnej strany a keď sa pozriem za seba som uchvátený tým krásnym pohľadom. Jedna vedľa druhej, vyššia, nižšia, no všetky s tou nádhernou patinou dejín, ktorú tak milujem. Neverím, že sa veľmi zmenili od 19.storočia a hoci sa pár kameňov rozpadlo, piesok sa pohol, duch tohto miesta sa nestratil. Kedysi sa dokonca dalo vyliezť hore na pyramídy, ale dnes je to už našťastie zakázané. V Solebe sa na chrám dalo vyjsť cestičkou bez toho, aby človek musel skákať po chrámových kameňoch, no a to by tu nešlo. Hľadím na pyramídy, sadnem si do piesku a poviem si, že toto je presne to miesto, kde si vychutnám svoju malú fľašku Kofoly. Za tie roky sa už z toho stala tradícia, že si ju doprajem na nejakom unikátnom mieste a mal som ju už v pár desiatkach krajín. Dúšky ešte stále studenej Kofoly, sediac na piesku, výhľad na pyramídy v Nuri. Celá scénka je jemne bizarná, ale užívam si ju.

Cesta pre vodu

Túlam sa tu pomerne dlho. Hľadám uhly na zaujímavú fotografiu, teším sa z pyramíd aj z toho ako sa piesok krásne zvlnil a vytvára na zemi nehybné vlny, kde len vietor prehadzuje pieskové zrnká. Mám pocit, že sa každú chvíľku zastavím lebo tam o dva, tri kroky ďalej je na pyramídy ešte krajší pohľad. Z neďalekej dedinky sa vynorí somár ťahajúci vozík s dvomi kolesami. Sedí na ňom žena so synom a za chrbtom majú veľkú nádrž na vodu pre ktorú musia chodiť. Sudánsky vidiek nemá luxus vlastného vodovodného kohútiku a tak je „chodenie pre vodu“ bežná súčasť života od ranného veku. Niekde chodia ženy peši s hlinenými nádobami, tu so záprahom už hrajú vyššiu ligu.

Posledný pohľad

Obehnem si ešte pyramídy a pieskom sa vraciam na začiatok celého Nuri. Stál som tam možno pred dvomi hodinkami, v očiach videl záblesky prvých pyramíd a teraz kráčam v tých istých stopách, ktoré som sem vyšliapal, pyramídy mám za chrbtom, no stále ich vidím a viem, že ich budem vidieť ešte veľmi dlho. Veľmi sa mi tu páčilo. „Od pyramíd k pyramídam“ mohol by znieť podtitul dnešného dňa, pretože po tom ako som si vychutnal málo známe Nuri je čas presunúť sa k slávnym pyramídam v Meroe. Nebude to lusknutím prstov, ale táto cesta zaberie necelé štyri hodinky, pretože do Meroe je to okolo 400 kilometrov. Takmer 330 kilometrov bude cesta prechádzať púšťou Bayuda. Vyrážame!

Púšťou Bayuda

Cesta ubieha rýchlo a jedinou kratochvíľou je pohľad na monotónnosť okolitej púšte. Atbarah je ešte stále ďaleko, tak sa poteším každej miniatúrnej dedinke s hlinenými domami, občasným kríkom alebo čomukoľvek, čo naruší tento tristokilometrový stereotyp. Zeleň sa už dávno stratila a človek tu krásne chápe podstatu Nílu, pretože ako náhle sa vzdiali od ľudí, krajina sa zahalí do svojho prachu a piesku bez zdanlivého života. Ak by sme však do Meroe chceli kopírovať Níl, pridalo by nám to niekoľko hodín cesty a to je zbytočné.

Nomádi a stádo tiav

Monotónnosť púšte sa odrazu rozplynie, keď sa na obzore objaví malé jazierko posiate ťavami. Fatamorgána? Nemá byť z čoho, veď človek necestuje týždne na ťave snívajúc o vode. V strede ničoho sa na brehu neveľkého jazierka napája pár desiatok tiav a o mnoho viac kôz. Patria nomádom z kmeňa Hassania, ktorí tradične kočovali a obývali tieto púštne oblasti. Kedysi sa sem chodilo na poľovačky, pretože tu žili gazely, zajace či iné menšie zvieratá. Nomádi pomáhali lovcom a stopovali zver. Aj dnes sa sem ešte chodí poľovať, ale už to nie je tak ako kedysi. Dnes sem prichádzajú najmä bohatí Saudi. Nomádi tu zastavili so svojimi zvieratami. Sú tu malí chlapci, školáci, ktorí nikdy nechodili do škôl, teenageri, dospelí muži aj starci. Nikde nie je ani jedna žena, ale to len preto že všetky čakajú v stanoch či provizórnych prístreškoch, možno kilometre odtiaľto, kde varia, starajú sa o oheň a o najmenšie deti. Ako z iného storočia.

Krásne stretnutia

Muži majú cez hlavy uviazané šatky, pretože aj septembrové slnko tu preskakuje hranicu štyridsiatich stupňov. Niektorí žujú tabak, iní len rezignovane hľadia na stádo akoby čakali na niečo, čo nikdy nepríde. Deti sa rozbehnú, ale nie preto, aby natrčili ruku, ale preto aby sa z blízka pozreli na pocestných. Ani raz sa nikto z nich nedožaduje peňazí, no zaujali ich fotoaparáty a chceli sa v nich vidieť. Akoby sa správa rozliala priestorom a z poza pahorku prichádzajú ďalší chlapci a s nimi stovka kôz. Krásne stretnutie.

Obed v Atbarah

Atbarah, mesto so 110-tisíc obyvateľmi sa objaví takmer na konci púšte. Níl sa tu už stočil na juh tak mu vdýchol život. Práve tu nás zastihne obed v malom podniku na okraji cesty. Vo vnútri na prašnom nádvorí leží niekoľko chlapov na drevených posteliach a zopár mladých neďaleko od nich fajčí vodnú fajku. Kúsky hovädzieho mäsa na zemiakoch, cestoviny, chlebová placka a dva poháriky čaju.

Už iba posledných 100 kilometrov sa sme v Meroe. O tom však už bude ďalší príbeh, kde si vychutnáme desiatky pyramíd aj ruiny slávneho mesta.

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Prvý diel diel sudánskeho denníku vám ukáže ako vyzerá hlavné mesto Chartúm, pozrite si ho tu
Druhý diel sudánskeho denníku nás zavedie do historického Omdurmanu, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vám rozpovie príbeh starej Dongoly, pozrite si ho tu
Štvrtý diel sudánskeho denníku sa nesie v znamení starovekej Kermy aj Tombosu, pozrite si ho tu
Piaty diel sudánskeho denníku predstaví Soleb so svojim krásnym chrámom, pozrite si ho tu
Šiesty diel sudánskeho denníku predstaví neznámy nílsky ostrov Sai aj Sedeingu, pozrite si ho tu
Siedmy diel sudánskeho denníku je v znamení starovekých miest pod  Jebel Barkalom, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa