Sudán I. – Chartúm. Kde sa mieša Afrika s Arábiou

Viete si predstaviť sudánsky Chartúm? Hlavné mesto Sudánu nepreslávili takmer žiadne dominanty, no mieša sa v ňom chaos Arábie a afrického sveta. Stretáva sa tu Modrý Níl s Bielym Nílom a kdekoľvek tu zakopnete o trhovisko či pouličnú čajovňu. Chartúm bol pre mňa bránou do Sudánu, prvým miestom, ktoré som v krajine videl a práve tu začala krásna cesta touto historickou krajinou. Vyrazte spolu so mnou a strávte 2 dni v meste menom Chartúm…

Som tu! Som v Chartúme! Prílet do sudánskeho Chartúmu je zvláštny. Človek by čakal ostrých policajtov, kopec otázok, kontrolu potvrdení, sem tam úplatok či bakšiš, prehliadku batožiny a množstvo strateného času. Nič také sa nekoná a ospalým úradníkom akoby sa ani nechcelo. Jedinú otázku sa spýta chlapík pri prezeraní môjho pasu a zaujíma ho, či mám so sebou alkohol. Odpoveď ho poteší, mávne rukou a stojím pri páse na ktorom sa čoskoro objaví môj batoh. To je všetko? Všetko! Je čas vyraziť.

Prebudenie v Chartúme

Ráno sa budím okolo pol ôsmej, čo je o mnoho skôr než som si myslel vzhľadom na to, že sa mi podarilo zaspať niekedy pred druhou po mojom neskorom príchode. Kým v noci bolo okolo hotela ticho a pokoj, všetko sa zmenilo a hoci som len v okne až do izby počuť tie orientálne zvuky, ktoré sú rovnaké akoby bol človek v Maroku, Jordánsku či v Sýrii. Mám pocit, že keby som sa tu znenazdajky prebral bez toho, aby som vedel kde sa moje telo ocitlo, uhádol by som arabský alebo moslimský svet. Zídem niekoľko poschodí na raňajky a ani nemusím rozmýšľať čím začnem deň. Fazuľový foul, čerstvé, arabské placky, za hrsť nakrájanej zeleniny a pohár čierneho čaju. Chartúm, idem si pre teba!

Výhľad z okna na Chartúm
Výhľad z okna na Chartúm

Ruch ranného mesta

Vyberiem sa von do ulíc sa teším sa tej najobyčajnejšej veci a tou je, že sa môžem ísť bezcieľne potulovať Chartúmom. Chartúmske rána začínajú pomerne skoro, už s východom slnka a hoci som ho dnes nestihol, aspoň sa za ten čas prebrali k životu natoľko, že sa mesto zaobalilo do svojho orientálneho chaosu. Vyrazím len tak. Naslepo, bez mapy, bez plánu, len doľava, do ulice, ktorá akoby ani nemala koniec a pretína centrálnu časť mesta. Na prvý pohľad mi príde Chartúm ako splynutie Blízkeho VýchoduEgyptom. Akoby stál na neviditeľnej čiare a jednu nohu má položenú v arabskom svete, kým tá druhá už kráča čiernou Afrikou. Ráno je rušné, ľudia sa prepletajú medzi autami či bicyklami, na križovatke stoja policajti s vyžehlenými uniformami, čistí, bez jedinej smietky, obklopení prachom ulice bez toho, aby si na nich čo i len čiastočka sadla. Muži ťahajú svoje vozíky k bazárovým uličkám a niektorí predávajú priamo zo zeme, kedy pult vymenili za zažltnutú, zaprášenú plachtu a rozložili na nej niekoľko nepotrebných vecí, ktoré na sklonku dňa aj tak nikto nekúpi. Možno ani nejde o to predať, ale byť tam, stretnúť sa so známymi či neznámymi a jednoducho byť súčasťou mesta. Fascinuje ma to, že som tu jediný turista. Nikde som na ulici nikoho nezahliadol, kto by sa aspoň trošku podobal na mňa, no pravdou je, že Chartúm zrovna nesvieti medzi najobľúbenejšími destináciami sveta. Presne preto ma tak priťahoval. Sem tam si ma niekto dlhým pohľadom premeria, iný mi ani nevenuje pozornosť.

Ranná prechádzka v uliciach Chartúmu
Ranná prechádzka v uliciach Chartúmu
Prvá prechádzka mestom
Prvá prechádzka mestom

Nádych chaosu

Je niečo po deviatej a teplomer už ukazuje 34 stupňov. Niečo mi dáva tušiť, že toto bude pekelný deň. Tričko mám už prepotené, slnečné lúče ma spaľujú, no energia vďaka pulzujúcim štvrtiam nechýba. Všimol som si, že tu takmer nikto nekráča po chodníkoch. Za prvé je fér povedať, že tu takmer nie sú a keď sa náhodou objavia, sú rozbité, alebo si ich privlastnili predavači všemožného tovaru a tak po nich aj tak nikto neprejde. Tým pádom kráčame všetci po ceste a prepletáme sa s autami či mikrobusmi. Na každej križovatke chrlia otlčené mikrobusy ďalšie a ďalšie tváre a tie sa vzápätí rozlezú do všetkých smerov. S fotením mám stále akýsi rešpekt, pretože som veľa krát čítal, že je s ním v Chartúme problém a to je to posledné, čo by som v Sudáne potreboval. Viem, že fotiť budem, ale mám čas, neponáhľam sa a radšej si ešte zvykám na to, že som tu a sledujem ako funguje ulica. Pravidlá ohľadom fotenia sa tu zmenili a dokonca sa veci pohli takým dobrým smerom, že dnes už turista na fotenie nepotrebuje žiaden špeciálny permit, byrokratický kus papiera, bez ktorého by sa minulé roky nezaobišiel.

Ulicami Chartúumu
Ulicami Chartúumu
Ulicami Chartúmu
Ulicami Chartúmu

V ošarpaných uličkách

Ulica sa zastaví až na stanici mikrobusov a zdieľaných taxíkov. Všade na zemi sa povaľujú odpadky, papiere, letáky a do tejto surreálnej scénky zacítim prenikavú vôňu kadidla. Šoféri vykrikujú názvy ulíc a štvrtí kam sa chystajú a nadháňači sú tak presvedčiví, že možno napokon zlomia aj tých, ktorí nikam nechceli cestovať. Kadidlo rozvoniava u predavača s ľadovými nápojmi a má ho tu preto, aby odháňalo hmyz. Skvelé riešenie. Jeho „obchodík“ je jedno veľké akvárium napustené tmavou malinovkou v ktorej pláva kus ľadu. Presne z takých sme si nechávali čapovať ľadové nápoje v Sýrii, tak sa mi hlavou víria spomienky. Na slnku sa stáva fungovanie čoraz ťažšie a tak mnohí naokolo začali okupovať tieň, nech je už kdekoľvek. Najčastejšie sa nachádza pod ošarpanými klenbami vytŕčajúcimi pred fasádami obchodov. Sadnú si na zem, na rozpadávajúce sa schody alebo sa utiahnu do malých improvizovaných čajovní, kde sŕkajú svoj ranný, presladený čaj.

Predáva sa všade aj priamo na ulici
Predáva sa všade aj priamo na ulici
Momentka z centrálneho Chartúmu
Momentka z centrálneho Chartúmu

Pri veľkej mešite

Potulky starým mestom ma privedú až k minaretom veľkej mešity Masjed Kabir. Jej minarety sú podobné tým, aké nosia mešity v egyptskej Káhire. Ocitnem sa tu presne v momente, kedy sa z ampliónov ozýva prenikavý hlas muezzína zvolávajúceho k modlitbe. Niekoľko chlapov rozprestrie koberček vonku pod palmou a modlí sa tu. Vonku pred bráničkou sedí hŕstka žobrákov aj predavačov nepotrebných vecí. Na plachte majú rozložené staré, zažltnuté knihy, magnetofónové pásky, platňu, niekoľko mincí, nástrojov a v neposlednom rade aj tasbíh, korálky na modlenie ktorým chýbajú guľôčky. Dostanete tu kúpiť aj drevenú „zubnú kefku“, teda konárik stromu, ktorý rozžujete, aby sa vám rozstrapatil a potom si ním čistíte zuby. Viem, že ešte by sa v starom meste dalo dlho túlať a ešte sa ním túlať aj budem, ale už ma to nekontrolovateľne priťahuje k Nílu. Kráčam zaprášenou ulicou smerom k vládnym budovám, ktoré strážia ozbrojení policajti. Konečne sa zjaví vodná hladina a ja sa ocitnem na Nílskom bulváre.

Veľká mešita je už na dosah
Veľká mešita je už na dosah
Masjed Kabir alebo Veľká mešita
Masjed Kabir alebo Veľká mešita
Rozhovor pred mešitou
Rozhovor pred mešitou
Predavačka
Predavačka
Ranná modlitba
Ranná modlitba

Na brehu Nílu

Chartúm, podobne ako egyptská Káhira leží na rieke Níl. Keby len to, on leží na brehu dvoch Nílov, pretože práve tu v Chartúme na konci ostrovčeka Tuti sa zleje dokopy Modrý Níl prichádzajúci z Etiópie a Biely Níl vytekajúci z legendárneho prameňa v čiernej Afrike, ktorý opantal myseľ mnohých dobrodruhov. Chartúm ich spojí dokopy a pošle vodu na sever v podobe mohutného toku. Ten preskočí hranicu, vojde do Násirovho jazera, prejde Asuánom, Luxorom až do Káhiry a napokon do Alexandrie. Bol to koniec koncov Níl, kto vdýchol dušu slávnej civilizácii Egyptu aj Núbie. Všetko do seba akosi zapadá. Na nábreží je ľudoprázdno. Bulvár sa tiahne popri Modrom Níle, no horúčava všetkých vyhnala. Iba stráž Prezidentského paláca so samopalmi v ruke si premeriavajú pohľadom zblúdilého turistu. Naokolo panuje prísny zákaz fotenia, pretože práve tu na Nílskom bulváre sa stretáva viacero ministerstiev, vládnych budov či palácov. Modrý Níl! Ako krásne a vzrušujúco to znie, však? Priam exoticky, romanticky, no v skutočnosti sa pozerám na zvláštnu hnedú kašu, ktorá sa vylieva zo svojho koryta. Pred pár dňami musel byť Níl ešte väčší, silnejší, pretože breh je ešte vlhký a zem okolo neho popraskaná ako roztápajúce sa kryhy. Na opačnom brehu rieky sa dvíha niekoľko domov, ale vidno aj to, že sa tu intenzívne stavia a o pár rokov sa bude aj protiľahlé nábrežie meniť.

Níl vyzerá na prvý pohľad inak ako si človek predstavuje
Níl vyzerá na prvý pohľad inak ako si človek predstavuje

Čaj na lodi

Až o dva či tri kilometre, ktoré si v horúčave poctivo odšliapem sa opäť objaví život. Neďaleko luxusného hotela Corinthia, ktorý je najlepším v celom Sudáne, kotví na brehu rieky niekoľko lodí. Ešte viac, než hotel pripomínajúci plachetnicu sa mi páči atmosféra na nábreží. Mladí chlapci zháňajú záujemcov do člnu na plavbu po Níle, ale ostatné lode sú ukotvené pod mostom smerujúcim na ostrov Tuti. Tie dnes slúžia ako čajovne. Na hornej palube sedia hlúčiky mladých, dievčatá aj chlapci, študenti, študentky, všetci spoločne horlivo diskutujú nad pohárikom sudánskej kávy s príchuťou zázvoru a škorice. Vyleziem drobnými schodíkmi na vrchnú palubu, sadnem si k rozkývanému stolu a objednám si čaj. Je tu príjemne. Loďka sa jemne pohupuje na nepatrných nílskych vlnkách, ovieva ma vánok a pod nosom mi tancuje vôňa čaju. Presne ako to mám rád. Som tu dlho, možno dlhšie ako by som mal, ale čas mi je v takéto momenty ukradnutý. Hrá tu arabská disko hudba a na stoloch pristávajú poháriky s presladeným čajom. V celej Arábii sa pije podobný. Polovica cukor, polovica čaj a keď do seba kopnete dva, ste nabití energiou na celý deň. O pár stoviek metrov, na špičke ostrova Tuti sa stretne Biely Níl s Modrým Nílom. Nikde nič, žiadna tabuľka, informácia, nič. Len upozornenie na zákaz fotenia a oznam o vojenskej zóne. Inde by z toho bola atrakcia, tu v Sudáne sa boja, že by tam prišli ľudia.

Na brehu Nílu kotví viacero lodí
Na brehu Nílu kotví viacero lodí
Sadnite si na loď a vychutnajte pohár čaju
Sadnite si na loď a vychutnajte pohár čaju

Historické poklady v múzeu

Ak je v Chartúme len jedno jediné múzeum, ktoré za to skutočne stojí, tak je to Národné historické múzeum. Nachádza sa v starej budove neďaleko Nílu v záhrade s nefungujúcou fontánou. Je tu len strážnik s ležérne opretým samopalom a predavačka lístkov, inak je tu ticho a prázdnota. Prvé poschodie rozpráva príbeh o najstaršej histórii Sudánu od prvej keramiky, cez drobné nálezy až po egyptské stély, sochy faraónov či ťažké, prezdobené sarkofágy plné detailov. Nájdu sa tu aj rímske nálezy od skla cez sošky bohov až po terakoty, tak sa teším, že vidím Rimanov aj tu v ďalekom Sudáne. Druhé poschodia vykreslí svet starej, kresťanskej Núbie. Málo sa o sudánskej histórii hovorí, no kedysi tu bola takmer tisícročná história troch kresťanských kráľovstiev akými bola Nobatia, Makúria a Alodia. Niektoré kostoly týchto kráľovstiev už dnes nestoja, iné zatopila voda pri výstavbe Násirovej priehrady a tak z nich zachránili vzácne fresky. Práve tie zdobia steny druhého poschodia a sú skutočne krásne. Živé, farebné, plné výjavov a veľmi pripomínajú koptské či dokonca miestami etiópske umenie. Najkrajšou freskou múzea je Narodenie Krista. Je na nej veľká postava Panny Márie, malé dieťa, traja králi na koňoch aj núbijská kráľovná.

Budova historického múzea
Budova historického múzea
Augustus a jeho busta v chartúmskom múzeu
Augustus a jeho busta v chartúmskom múzeu

V epyptských chrámoch

Vonku pred múzeom a areáli stoja unikátne, egyptské chrámy, ktoré podobne ako kostoly stihol osud Násirovej priehrady. Prvým z chrámov je zároveň najväčší svätostánok menom Buhen z 15.storočia pr.Kr., ktorý postavili pre kráľovnú Haštepšut. Vojdem dnu a cítim sa akoby som bol odrazu akousi časovou slučkou v Egypte. Veľké kamenné kvádre, hieroglyfy, stĺpy a nikde nikoho. Malý kúsok egyptskej dokonalosti. Vedľa stojí chrám Semna z rovnakého obdobia aj pre rovnakú kráľovnú. Nemá síce maľby, ale zaujme krásnym reliéfom lode – bárky, ktorá sa plaví na druhý svet. Ešte posledný pohľad na zničenú sochu faraóna a je čas pohnúť sa ďalej. Ani som nečakal, že tu strávim hodinku a pol.

Nádherné egyptské chrámy nájdete v múzeu
Nádherné egyptské chrámy nájdete v múzeu
Staré kresťanské fresky Núbie
Staré kresťanské fresky Núbie

Hľadanie pamiatok

Nazad do starého mesta sa vraciam nábrežím, no tento krát druhou stranou, ďalej od Nílu. Tu ešte viac vyniknú kontrasty mesta. Na jednej strane ulice je obyčajný život tečúci ako Níl a na strane druhej luxusný, päť hviezdičkový hotel Corinthia. Posmešne ho tu sem tam volajú aj „Hotel Kaddáfi“, pretože peniaze na jeho výstavbu prišli z Lýbie. Nílsky bulvár ma privedie k Prezidentskému palácu. Nedá sa mu uprieť koloniálny šarm. Ešte stále je pod taktovkou prezidenta Omara Bašíra na ktorého je v čase mojej návštevy uvalený medzinárodný zatykač za jeho úlohu v konflikte v Darfúre. Vo vládnej štvrti je všetko akési sterilné a upravené. Nájdem aj Palácové múzeum sídliace v starej, anglikánskej katedrále, ale je zatvorené. V priľahlom parku sedia v tieni stromov muži s písacími strojmi. Niektorí oddychujú, iní čakajú kým sa niekto pri nich pristaví, no je tu niekoľko aj takých, ktorým prsty behajú sem i tam po klávesoch a parkom sa rozlieva takmer zabudnutý zvuk písaného textu. Neďaleko odtiaľto stoja totiž úrady a keďže mnohí Sudánci nemajú možnosť napísať si úradný dokument, toto je miesto, kde všetko vybavia. Keď raz dorazí do Sudánu väčšia globalizácia, tieto miesta budú tiché a prázdne.

Slávy hotel Corinthia leží na nábreží Nílu
Slávy hotel Corinthia leží na nábreží Nílu

Prvý falafel

Mesto sa už upchalo  diabolskou dopravou a prach sa tu mieša s trúbením. Cestou nazad k hotelu si všimnem na mojej mape, že v neďalekej štvrti stojí aj katolícky kostol. Kráčam k nemu, no skrýva sa za mrežami a je ľudoprázdny. Najprv si myslím, že je zatvorený, ale všimnem si pootvorené vráta, tak vojdem na nádvorie a odtiaľ ma vpustia aj dnu do kostola. K hotelu sa nevraciam preto, aby som sa odpratal na izbu, ale aby som sa najedol, pretože som si tu už zrána všimol niekoľko menších podnikov. Na obed si objednám falafel za 10 sudánskych libier a dostanem k nemu aj skvelú porciu nakladanej zeleniny. Falafel je tu najbežnejšie pouličné jedlo a už teraz viem, že to nebude môj jediný počas pobytu v Sudáne. Nie preto, že by tu nič iné nebolo, ale pretože sa falafelu neviem prejesť.

Ak sa posnažíte, nájdete tu aj kostol
Ak sa posnažíte, nájdete tu aj kostol
Falafel je sudánska klasika ak hľadáte streetfood
Falafel je sudánska klasika ak hľadáte streetfood

Chartúm a jeho čajovne

Na konci ulice, takmer na rohu zbadám miesto, ktoré sa mi podobá na čajovňu. Píšem podobá, pretože nemá meno, nemá nič čo by klasickú čajovňu predstavovalo a vymyká sa bežnej predstave o tomto mieste. Tu v Chartúme na čajovňu netreba veľa. Stačí križovatka väčších ciest, tieň košatého stromu, kúsok voľného priestoru a je to. Na zemi sedí žena a pred sebou má varič, niekoľko hrncov, kýbeľ vody v ktorej umýva riad a asi tucet pohárikov, kde má kávu, čaje, bylinky, koreniny. Namiesto stolov či stoličiek sú tu kartónové škatule. Tie menšie slúžia ako stolčeky, tie väčšie ako sedadlá. Mám jemnú obavu, či ma labilná škatuľa udrží, ale keď bezpečne sedávam na maličkých plastových stoličkách vo vietnamských mestách, viem, že to napokon bude v poriadku. Objednám si čaj a pani sediaca na zemi sa pustí do roboty. Zovrie vodu, chytí pohárik, otvorí nádobu s cukrom vezme lyžičku a ide na to. Prvá lyžička, druhá, uff tretia a napokon mi do neho naleje čierny čaj. Myslel som si, že som najsladší čaj pil v Iraku, ale Sudán mi ukáže, že to nie je pravda. Všimnem si, že hneď vedľa, tam ako sa končia „naše“ škatule, má čajovňu ďalšia žena. Sedím na kartónovej škatule, nad hlavou mi rastie košatý strom poskytujúci životodárny tieň, v ruke mi rozvoniava čaj a zhováram sa s ľuďmi okolo seba. Milujem túto atmosféru. Zastavujú sa tu muži v oblekoch, študenti s knihami v rukách, ale aj dvojica smetiarov. Čaj tu maže rozdiely. Chlapík s ktorým sedím sa veľmi čuduje, keď mu prezradím, že aj u nás môžu robiť ženy čaj. „Myslel som si, že len v Sudáne ženy pripravujú čaj“ hovorí. Dlho tu sedím, sledujem život okolo seba a teším sa, že som v Chartúme. Objednám si ešte jeden a platím 15 SGD. Jeden čaj stojí 5 SGD, no za dva platím 15 SGD. Pani mi vysvetľuje, že mám predsa dva a keď sa jej pýtam či to nie je 10 SGD, tak mi vraví, že nie. Nechápete? O tom to predsa je! Tu všetko funguje inak a logika musí ísť bokom. „Mal si predsa dva“ smeje sa pri rozlúčke. Chartúm človeka naučí čo to o živote.

Aj takto môže vyzerať čajovňa na ulici
Aj takto môže vyzerať čajovňa na ulici
V pouličnej čajovni
V pouličnej čajovni

Starý, britský cintorín

Ako som už spomínal, Chartúm nie je o pamiatkach, no keď som tu bolo mi ľúto nepohľadať aspoň tých pár miest, ktoré sa prepletajú s historickými príbehmi. Vyberiem sa šliapať necelé dva kilometre k britskému vojenskému cintorínu. Cesta vedie rušnou ulicou plnou áut. V momente ako zastavia na semaforoch alebo v zápche, zhŕknu sa okolo nich predavači ponožiek, pomarančov, novín či iných absolútne nepotrebných vecí. Každý tu bojuje ako vie. Cintorín leží za koľajnicami a v tieni stromu pred jeho bránami sedí aspoň tucet chlapov s čajovými pohárikmi v ruke. Všetci do jedného si ma obzerajú, ale nikto nepovie žiadne slovo. Cintorín je zatvorený a dokonca má aj svoje otváracie hodiny o ktorých som nevedel a prešvihol som ich. Až tak veľmi to nevadí, pretože je celý predomnou a to, že sa ním nemôžem prejsť nie je veľkou prekážkou. Cintorín je ako z iného sveta. Všetko na ňom je upravené, perfektné, bez jedinej smietky, ba až sterilné a z krikľavo zelenej trávy sa dvíhajú kríže a pamätníky. Leží tu 590 vojakov, ktorí padli medzi rokmi 1940 a 1941 počas východoafrického ťaženia v 2.svetovej vojne. Tieto cintoríny sú všade po celom svete rovnaké. Či ste v thajskom Kanchanaburi, v bývalej Barme, v Malajzii, Singapure, v Indii či v Bangladéši. Vždy sú upravené, no tiché, smutné, plné príbehov o ktoré dnes už nik nezakopne. Spájajú ich len mená, priezviská, roky, sem tam nejaký symbol, číslo či chladná anonymita. Je fascinujúce akým veľkým kontrastom je svet mŕtvych v dokonale upravenom priestore a svet živých plný odpadkov. Stačí sa obzrieť a prašná cesta na ktorej som sa ocitol sa topí v špine a poletujúcich smetí. Zafúka vietor a celá scéna sa zmení, pretože sa odrazu dá do pohybu snáď tisíc papierových šrapnelov zabodávajúcich sa do stromov, bráničiek, plotov, kanálov a sem tam aj do ľudí.

Britský cintorín v Chartúme
Britský cintorín v Chartúme

Osmanské hrobky

Chartúm je na pamiatky skúpy. Poslednou pamiatkou, ktorú sa mi podarilo z neho vytiahnuť je dvojica osmanských hrobiek z 19.storočia. Sú rovnako nenápadné azda ako všetky pamiatky hlavného mesta. Až keď sa priblížim, vidím ako sa skrývajú v strede ulice, učupená za zamknutou bráničkou. Pred ňou postáva niekoľko vekslákov so zväzkami bankoviek a pár metrov od nich posedávajú policajti. Hrobky sú krásne, majú typické kupoly a strechu zdobia štyri vežičky na každej svetovej strane. Do svojich útrob pohltili telá osmanských miestodržiteľov z polovice 19.storočia, teda z doby, kedy až sem siahal takmer nekonečný osmanský vplyv. Východná hrobka patrí Ahmedovi Pašovi Abu Waddanovi, tá na západe zase Ahmedovi Pašovi al-Menaklímu a napokon tu našiel svoj posledný odpočinok aj Musí Paša Hamíd. Všetci traja boli na vrchole v hierarchii Sudánu a stretli sa tu v tichých, opustených hrobkách v centrálnom Chartúme. Mrzí ma, že sú zatvorené, no skôr by ma prekvapil opak.

Pamiatok nemá Chartúm veľa, osmanské hrobky k nim však patria
Pamiatok nemá Chartúm veľa, osmanské hrobky k nim však patria

Ticho mesta a vôňa jedla

Čakal som, že po západe slnka bude mesto bzučať a víriť sa v živote, ale opak je pravdou. Všade je ticho, stretávam len hlúčiky ľudí, niekoľko zvláštnych pohľadov, no nič sa naokolo nedeje. Natrafím na podnik, ktorý vlastní partia Sýrčanov. Objednám si malú shawarmu, falafel, misku hummusu, čerstvý džús a čaj. O chvíľku mi prídu povedať, že hummus už nemajú a napokon zabudli aj na shawarmu. Nič to, vôbec to nevadí a vychutnám si dnes už druhú porciu falafelu. Jeden lepší ako druhý.

Pohľad na centrálny Chartúm
Pohľad na centrálny Chartúm

Zničený padnem na izbe do postele a len oddychujem. V hlave sa predbiehajú myšlienky na všetky tie fantastické momenty, ktoré som dnes stretol a ktoré mi Chartúm pripravil.

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Druhý diel sudánskeho denníku nás zavedie do historického Omdurmanu, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vás prevedie starobylou Dongolou, pozrite si ho tu
Štvrtý diel sudánskeho denníku predstaví starovekú Kermu aj Tombos, pozrite si ho tu
Piaty diel sudánskeho denníku predstaví Soleb so svojim krásnym chrámom, pozrite si ho tu
Šiesty diel sudánskeho denníku predstaví neznámy nílsky ostrov Sai aj Sedeingu, pozrite si ho tu
Siedmy diel sudánskeho denníku je v znamení starovekých miest pod  Jebel Barkalom, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sudánskeho denníku nám ukáže najkrajšie pyramídy Sudánu v Nuri, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

    dongola

 

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

Chceš od nás dostávať pravidelne novinky a skvelé články? Stačí sa sem pridať a budeš medzi prvými, ktorí si najčerstvejšie články prečítajú.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.