Asuán. Na hranici dvoch orientálnych svetov

Egyptský Asuán patrí k najzaujímavejším a najpríjemnejším miestam v krajine. Je totálnym opakom chaotickej a rušnej Káhiry, nepodobá sa ani na Luxor, hoci ich spája Níl a už vonkoncom nepripomína stredomorskú Alexandriu. Je skrátka unikátnym miestom. Akoby stál na hranici dvoch svetov, ktoré sa v jeho tele miešajú a vytvárajú miesto, ktorému podľahnete. Zo severu sa sem primiešavajú vplyvy Arábie, z juhu prichádza spoločne s Nílom svet Núbie.

Z Káhiry to trvá sem na juh do Asuánu trinásť, možno pätnásť hodín cesty vlakom. Nikto to presne nevie a ono je to svojim spôsobom aj jedno. Cestovný poriadok sa síce tvári na prvý pohľad, že má všetko pod kontrolou, ale vo finále predstavuje len zhluk čísel bez kontextu. Vlak predsa príde, keď má prísť. Inšalláh. Do vlaku nasadnem v nočnej Káhire, ktorá však neutícha ani s padajúcou tmou a ráno sa zobudím niekde v okolí Luxoru. Svet okolo vlaku sa ráno zmenil. Sledujem malé dedinky, ktoré ostali zakliate v čase, ale aj väčšie mestečká pohltené prachom. Ľudia tu jazdia na somároch, muži v dlhých galábijách sedia v tieni a dokonca mám pocit, že sa voľným okom dajú zachytiť poletujúce zrnká piesku. Tu pozdĺž rieky, ktorá prináša Egyptu život prevláda prenikavo zelená farba, ale stačí pohľadom preskočiť za ňu a do všetkých smerov sa rozteká beztvará krajina, ktorú nahlodáva púšť. Neodolám rannému čaju. Milujem tieto vlakové rituály, nech som kdekoľvek na svete. Držať pohár ranného čaju, sledovať život za oknom vlaku a tešiť sa z momentu.

Tam, kde sa miešajú svety

Prvý kontakt s juhoegyptským Asuánom má v sebe nádych miesta, kde sa mieša arabský svet s čiernou Afrikou. Akoby stál na ich hranici, ktorá je neviditeľná a oba svety do seba krásne zapadajú a nedokážu bez seba odrazu existovať. Námestie pred stanicou križuje široká paleta ľudí. Vyzerajú ako keď sa pichne paličkou do mraveniska a mravce sa v tom momente rozlezú všetkými smermi. Vozíky, staré motorky, vozy ťahané koňmi, zapriahnuté somáre s nákladom zeleniny či ovocia, taxíky, mikrobusy, skupinka starších mužov hlasno gestikuluje na prechádzajúce auto, ktoré ich minulo len o pár centimetrov, žena zahalená v čiernej farbe rýchlym krokom zmizne za rohom budovy, trúbenie, bežiace deti. Človek nevie kam by sa skôr pozrel, na čo by sa mal sústrediť, pretože na neho útočia podnety zo všetkých strán. Keby som už z Asuánu nevidel viac, zamiloval by som si to mesto len kvôli tomuto pohľadu.

Stopy dávnych karaván

Ulice starého mesta sú presiaknuté históriou. Nezdá sa, že tu má žiť cez milión ľudí, pretože nepôsobí giganticky. Zo starých egyptských textov vieme, že tu stálo mesto už za panovania Novej ríše v 16-15.storočí pr.Kr a starobylý národ Egypťanov mu nepovedal inak ako „Swenet“. Týmto slovom sa označoval obchod a neskôr Arabi, ktorí svojou rozpínavosťou získali krajinu pod svoju vlajku zmenili meno na As-Suan. Hoci tu nie je pamiatka na pamiatke, aj tak odtiaľto cítiť to neopísateľné vyžarovanie miesta, kde sa kedysi dávno križovali karavány naplnené orientálnym tovarom o ktorom sa v tom čase v Európe mohlo len zdať. Karavány prichádzali zo sudánskych provincií Kordofán alebo Darfúr so vzácnymi kameňmi, pštrosími perami, zvieracími kožami a sprevádzali ich čierni otroci pochytaní v divokej Afrike. Tovar sa neskôr stratil v uličkách Asuánu u obchodníkov, alebo pokračoval na sever do Káhiry a odtiaľ do vzdialenejších končín islamského sveta. Tváre ľudí poznačené vráskami majú v sebe kus tejto histórie a hneď vidno, že majú obchod v krvi. Ocitnem sa na miestnom súku a za jeho bránami je to úplne iný svet. Nad hlavou sa dvíhajú dva minarety mešity El-Tabia ozdobené ampliónmi odkiaľ sa každý deň ozve ťahavý hlas muezzína. Malé obchodíky majú pred dverami vyložené drevené koše vrchovato naplnené sušenými ibiškovými kvetmi, z ktorých vyrábajú typický nápoj karkáde. Vo vnútri sa mieša vôňa korenín. Opäť tie neznáme chute, tie neznáme vône a pestré farby, ktorým človek skôr či neskôr podľahne. Obchodník medzi prstami šikovne vezme z nádoby, rozdrví prstami a nechá hádať o čo sa jedná. Páči sa mu tá hra a páči sa aj mne, pretože je to ako v orientálnej rozprávke. Kumín, kari, škorica, čaje, africké čili a mnoho iného nakoniec skončí vo voňavej spomienke.

Tajomstvá bazáru

Čajovňa na rohu ulice pripomína skôr provizórne miesto plné stoličiek než obľúbený podnik. Každá jedna je obsadená a muži sledujúc dianie na bazáre si odpíjajú z malých kávových pohárikov, alebo z čaju. Pomalými pohybmi ich neustále prikladajú k perám a následne položia na kovové tácky. Sadnem si do čajovne, objednám si čaj a ticho sledujem. To mám na orientálnych čajovniach najradšej. Sedieť, sledovať život okolo seba, akoby splynúť s okolím, stať sa na chvíľku neviditeľným a vychutnávať si tento pokoj. Neviem si predstaviť návštevu Asuánu, bez posedenia v čajovni. Štyria chlapi sa opreli o ošarpané steny a priamo na ulici si rozložili karty. Ľudia prúdia okolo nich, ale oni nevidia nič iné, len svoju hru. Vedľa seba majú položené poháre s čajom, ktoré keď sa minú, malý chlapec ich zozbiera, donesie do blízkej čajovne a vráti sa s plnými. Často práve deti či mladí chlapci pomáhajú distribuovať čaj po celom bazáre. „Toto je zelený núbijský čaj“ ukazuje predavač na košík s čajom pripomínajúci šošovicu. „Dáš si do pohára niekoľko zrniečok, zaleješ vodou a dostaneš chutný čaj“ vysvetľuje. Po zaliatí získa čaj zaujímavú, až krikľavo zelenú farbu korenistej chuti. Ochutnávam sušené mango, dozviem sa, že sušené lotosové kvety po ponorení do pohára s vodou zázračne ožijú a tiež, že by sa mi vraj zišla modrá indigová farba, ktorú u nás určite nekúpim. Spoločne s hennou, ktorú všade predávajú je pre Asuán typické aj indigo. Napokon si nechám zabaliť aspoň sušený ibištek, korenie Dukka s vôňou byliniek a orieškov, ale aj pomletú kávu s kardamómom.

Exotický svet s príchuťou Núbie a Arábie

Na mieste akým je toto si návštevník veľmi dobre všimne dvojakosť miestneho obyvateľstva. Jedni sú typickí Arabi akých poznáme z ostatných častí Egypta, ale druhí, exotickejšie pôsobiaci sú domáci Núbijci. Koniec koncov Sudán je odtiaľto vzdialený len okolo 350 kilometrov. Núbijcov spoznať  na prvý pohľad, pretože ich pokožka je výrazne tmavšia od Arabov a aj črty tváre sú iné, čo si všimnete na perách a nosoch. Núbijskí muži nosia často krát okolo krku omotaný dlhý šál alebo aspoň šatku. Už starovekí Egypťania odtiaľto z Asuánu robili svoje výboje do nepokojnej Núbie a nakoniec sa obyvateľstvo premiešalo. Obchodníci predávajú svoje typické výrobky ako drevené masky, sudánske dýky aj meče, oriešky, hennu, indigo alebo tradičné vyšívané čiapočky, ktoré tiež nesmú chýbať na hlave tradičného, núbijského muža. Ženy sú oblečené farebnejšie, než arabské a je z nich cítiť odkaz čiernej Afriky, kde ženy hýria pestrými farbami. Autentickosť miesta dotvára fakt, že tu chýbajú turisti. Vône a tváre sa tu striedajú ako na bežiacom páse. Najprv to je podmanivá vôňa ibišteka, no vzápätí narazím na mäsiarstvo s kusmi mäsa rozvešaných na veľkých hákoch. Vinie sa k nemu dlhá fronta, čo znamená že musí byť čerstvé. Napokon cítiť mätu, bylinky, koreniny a všetko to napokon prebije smrad z výfuku štartujúceho auta.

Pahorky vyrastajúce z Nílu

Nábrežie Nílu patrí k najobľúbenejším miestam domácich. Ráno či poobede sem prídu sledovať malé feluky, večer zase sadnúť na lavičku alebo do parku a vychutnať si piknik v kruhu rodiny. Vydláždená promenáda sa vinie spoločne s obrovskou riekou a v nej pláva niekoľko zaujímavých ostrovov. Najväčším z nich je Elefantína, ktorej meno vzišlo zo staroegyptského názvu Abu predstavujúceho slona aj slonovinu. Kedysi patril ostrov k najvýznamnejším centrám obchodu s bielym zlatom. Je neskutočné, aby tak malý ostrov v sebe skrýval taký kus histórie. Veď tadiaľto kráčali ľudia už pred 5000 rokmi a dnes tomu nie je inak. Celému ostrovu dominuje veža hotela Mövenpick. Nerozumiem prečo tu musela vzniknúť a prekaziť tak svojou modernosťou starobylú panorámu nílskej krajiny. Lákadlom ostrova sú aj dve malé núbijské dedinky Siou a Koti s tradičnými núbijskými domami. Ostrov s pevninou spájajú malé drevené loďky, teda feluky s vysokými plachtami. Povoziť sa nimi po Níle a cítiť vietor a žblnkot rieky patrí k nezabudnuteľným zážitkom. Susedný ostrov Kitchener obsadila pre zmenu obrovská botanická záhrada plná exotických rastlín aj drevín. Pripomína odkaz lorda Horácia Kitchenera, vášnivého botanika, ktorý premenil ostrov na zelenú „džungľu“. Tie najmenšie ostrovčeky ako Essa, Amun, Seluga či Isis sú viac menej len kusy krajiny prerážajúce ticho tečúci Níl tu v okolí prvého kataraktu. Druhý breh je úplne iný ako ten na ktorom žije väčšina obyvateľov Asuánu. Jeho kopce sú potiahnuté piesočnou farbou a na vrchole stojí kamenná hrobka. Celý pahorok je však prevŕtaný dierami, pretože toto miesto sa stalo vzácnym, starovekým, núbijským pohrebiskom. Hrobky pripomínajú z diaľky len nič nehovoriace diery, ale niektoré z nich sú otvorené a skutočné poklady sa ukrývajú vo vnútri.

Chuť skvelého koshari

Nie je to tak ďaleko od centra mesta, kde sa za modernou zástavbou na vŕšku rozkladá starý cintorín dynastie Fatimidov. Prvé hroby sem vraj položili už v 9.storočí, ale čas k nim bol viac než neúprosný. Dnes z tvrdej zeme vyrastajú jednoduché kamenné dosky, často neotesané, len aby ľudia vedeli, že niekto pod nimi leží a v ostrom kontraste s nimi sú prepychové, no rozpadávajúce sa hrobky svätcov islamu. Mnoho domácich ich navštevuje s vierou, že sa k nim prihovoria a to im prinesie šťastie. V uličke neďaleko bazára pripravujú egyptskú špecialitu koshari. Patrí k najobľúbenejším egyptským jedlám a ešte som nestretol človeka, ktorému by nechutilo. Kúsky uvarených cestovín či krátkych rezancov sa zalejú omáčkou, často pikantnou, pridá sa cícer, šošovica a navrch opečená cibuľka. Kto má chuť, môže si koshari poliať cesnakovou omáčkou. Tá spleť chutí v ústach ešte dlho rezonuje a navždy sa bude spájať s Egyptom.

PREČÍTAJTE SI: AKO CHUTÍ EGYPTSKÁ KUCHYŇA

Felukou k ruinám kláštora

Nasadnem na drevenú feluku a nechám sa unášať jemnými, nílskymi vlnkami a vetrom hladinou Nílu. Je to krásne, najmä na sklonku dňa, kedy sa slnko pomaličky, ale isto chystá za obzor a z krajiny mizne spaľujúca horúčava. Feluka sa pomaličky obtáča okolo ostrova Elefantína, kde sa na brehu potuluje niekoľko vodných vtákov, prejde len pár metrov od ostrova lorda Kitchenera a zahryzne sa ešte ďalej, ešte hlbšie až k brehu, kde sa v diaľke dvíha zaujímavá ruina. Týmto miestom je staručký kláštor sv.Simeona, teda ruina, ktorá tu dodnes zostala stáť. Vyskočím z loďky, ponáram sa do jemného piesku a načasovanie nemôže byť dokonalejšie. Zapadajúce slnko osvetľuje Asuán na brehu Nílu a ten žiari ako rozprávková oáza. Stojím tu, na protiľahlom brehu na púšti a na opačnej strane rieky sa dvíha mesto. Na brehu Nílu stojí hradba zelených paliem a nad nimi sa vystierajú minarety asuánskych mešít, dvojica katedrálnych veží núbijskeho svätostánku a v diaľke na pahorku sa rozlieva paneláková zástavba. K ruinám kláštoru je to odtiaľto 15-20 minútová prechádzka. Na susednom pahorku leží orientálna hrobka ozdobená kupolou. Je v nej pochovaný Aga Khan, ktorý si Asuán zamiloval a po smrti tu túžil spočinúť. Ruina staručkého kláštora zaplní krajinu a je na ňu krásny pohľad. Muselo to tu byť mimoriadne zaujímavé v časoch, kedy bol kláštor živým miestom. Založili ho ešte v 7.storočí, o tri storočia ho prestavali a prichádzali sem kňazi smerujúci do Núbie s túžbou šíriť kresťanstvo. Kláštor zničili v 1173 vojaci samotného Saladína a od tejto udalosti len upadal. Dnes je ponorený v tichu krajiny. Naokolo piesok, vytŕčajúce skaly a posledné lúče slnka, ktoré sa vpíjajú do jeho kamenných stien. Toto miesto má svoju mágiu. Vrátim sa do feluky a slnko sa už dávno stratilo. Príjemný nílsky vietor fúka do plachty a loďka sa v tichosti kĺže tmavou krajinou bližšie k svetlám Asuánu.

PREČÍTAJTE SI: AKO VYZERAJÚ DVA DNI NA TRADIČNEJ FELUKE?

Asuán sa ponoril do prichádzajúcej noci a tento čas najradšej trávim v starých čajovniach. Priamo na ulici stojí jedna, prilepená o stenu susedného domu. Sedí tu asi 10 mužov, pofajčievajú vodnú fajku, pijú kávu, čaj, hrajú stolné hry. Údery kocky o drevenú podložku hry, cinkanie lyžičiek rozmiešavajúcej cukor v čaji, zvuk sklenených pohárov a hlasy ulice pôsobia elektrizujúco. Na stole mi pristane pohár s čiernym čajom a sledujem ulicu. Okolo prejdú dvaja muži so samopalom preveseným cez rameno, zdravíme sa pohľadom, vypijem druhý čaj a mám pocit, že sem patrím.

PRAKTICKÉ INFORMÁCIE

AKO SA SEM DOSTAŤ?

VLAK
Najlepšia voľba na cestovanie do Asuánu z Káhiry je vlak. Je najrýchlejší, najpohodlnejší a je to stále vlak z ktorého viete v pokoji sledovať krásu nílskej krajiny. Vlak prechádza počas svojej cesty cez miesta akými je Asyut – Qena – Luxor – Esna – Edfu – Kom Ombo – Asuán. Viete si samozrejme cestu aj rozdeliť a vystúpiť v Luxore, kde zostanete pár dní alebo sa zastavíte v miestach akými je Edfu či Kom Ombo, kde stoja nádherné chrámové komplexy. Najzaujímavejšie je odviezť sa z Káhiry až na samotný juh, teda do Asuánu a potom sa následne postupne vracať na sever.

Najpohodlnejším vlakom sú lôžkové vlaky Watania, ktoré odchádzajú z Káhiry večer tak, aby ráno prišli do Asuánu. Cesta na juh je stále cca 13-15 hodín. Veľmi dobrým vlakom je tzv. 86 – odchádza z Káhiry cca 19:45 a ráno okolo 9:30 je v Asuáne (ak nebude meškať). Za takýto vlak si však priplatíte, pretože sa budete viezť v kupé pre 2 osoby a teda idete vo veľkom komforte. Cena takéhoto lístku je 80 USD na osobu v dvojlôžkovom kupé, ak chcete mať kupé len pre seba, tak stojí 120 USD. V cene máte aj jednoduchú večeru a raňajky. Na Egypt je to obrovská suma, ale berte to ako pohodlnú alternatívu. Viac k týmto nočným vlakom nájdete na tejto stránke.

Existujú tu však aj lacnejšie vlaky, lacnejšie alternatívy a na tie sa môžete pozrieť na stránke egyptských železníc, aby ste vedeli kedy odchádzajú a koľko cesta stojí.  Cestovanie obyčajným vlakom vie ušetriť slušnú kopu peňazí, pretože vlakové lístky na bežné vlaky do Asuánu stoja cca 130 EGP – 310 EGP podľa toho akým vlakom idete a akú triedu si vyberiete. V rýchlom prepočte tak za lístok do Asuánu viete zaplatiť 7-17 €. Problém môže nastať pri kupovaní lístku, pretože ak si ho pôjdete kúpiť osobne, v Káhire sa môžete stretnúť s tým, že vám ho nebudú chcieť predať pretože ste turista a tak by ste “mali ísť drahým vlakom”. Ak na to natrafíte, viete to vyriešiť tým, že sa na to spýtate v hoteli či hosteli, kde vám s tým radi pomôžu a lístok vám za malý bakšiš vedia kúpiť. Ak s ním už nasadnete do vlaku, tak to už nie je problém. Čítali sme viac krát, že ľudia nemali lístok na vlak, iba nasadli do toho, kam chceli ísť a lístok si s malou prirážkou kupovali priamo od sprievodcu. To sme ešte neskúšali, ale lístky cez hostel fungovali viac, než dobre.

AUTOBUS
Na trase Káhira – Asuán nájdete aj autobusové spojenie, ktoré trvá cca 16-17 hodín. Nie je to najpohodlnejšia cesta, ale ak predsa len potrebujete autobus, máte ho. Autobusy odchádzajú zo stanice Al-Torjoman, hoci môžu kedykoľvek prestať premávať. Ak budete v Káhire, overte si informáciu na stanici alebo niekde na recepcii hotela.

LIETADLO
Z Káhiry sa do Asuánu viete dostať aj letecky. Priame lety trvajú cca 1 hodinu 25 minút a letisko je v Asuáne vzdialené cca 25 kilometrov od centra. Skúste sa pozrieť na spoločnosti NILE AIR alebo EGYPTAIR. Nile Air je takmer vždy lacnejší a za jednosmernú letenku niekedy zaplatíte 70-100 €, čo je takmer ekvivalent luxusnejšieho vlaku.

TIP NA VÝLET

CHRÁMOVÉ KOMPLEXY PHILAE a ABU SIMBEL
Keď budete v Asuáne, musíte vidieť dva dokonalé, chrámové komplexy a teda chrám vo Philae a fantastický chrám v Abu Simbel. Viac o nich nájdete v našom článku:

POZRI NA NAŠE ĎALŠIE EGYPTSKÉ ČLÁNKY!

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa