Bangladéš VI. – Bagerhat. Mesto stratených mešít

Z Hularhatu sa do Bagerhatu vezieme rikšou do ktorej sa s batohmi ledva natlačíme. Prejde hodinka a my sme na mieste. Bagerhat je unikátne miesto, je posiate starými bengálskymi mešitami a vďaka nim sa prebojovalo aj na zoznam UNESCO. Hovorí sa o ňom ako o stratenom meste a kedysi sa tu tvorili dejiny. Dnes je tiché, bez turistov, len s domácimi pútnikmi, ktorí sa vydali k hrobkám či mešitám.

Bagerhat je unikátne miesto. V Európe len málokomu jeho meno niečo povie, ale je to jedno z najdôležitejších, historických miest v Bangladéši. Kedysi bolo práve na tomto mieste srdce Bengálskeho sultanátu, ktoré bilo v 15.storočí. Panovníci tu po sebe nechali zbierku mešít vďaka čomu sa aj dnes môže Bagerhat popýšiť prezývkou „mesto mešít“.

Stratené mesto

Na počiatku Bagerhatu bol Chán Džahán Alí, prezývaný aj Ulugh Chán pre svoj turkický pôvod. Bol to on, kto vytušil zaujímavú polohu miesta a kto sa rozhodol vybudovať svoje sídelné mesto, ktoré vošlo do máp ako Khalifatabad. Bengálsky sultanát musel byť zaujímavým miestom pre život, pretože sem čoskoro prichádzajú obchodníci, remeselníci aj obyčajní ľudia z končín akými je Blízky Východ, Perzia či Stredná Ázia. Priviezli so sebou nápady, architektúru, kontakty a odrazu sa v 15-16.storočí Bengálsky sultanát vyšvihne medzi najdôležitejšie ríše v okolí. Do Bengálska prichádzali obchodníci z portugalskej Indie, z Číny, Sumatry, Malindi, Jemenu či Arábie. Prekvitala tu literatúra, poézia, perzština sa stala jazykom v oficiálnych kruhoch a stavali sa mešity či hrobky v novom, islamskom štýle pretkanom turko-perzskou tradíciou. Na konci 16.storočia sa už Mugalovci nedajú zastaviť a pohltia aj Bengálsky sultanát. Pomaličky sa stratil, rozpadol sa, absorbovala ho nová ríša, no vďaka miestam akými je Sonargaon či Bagherat, spomienky na neho stále žijú. Časopis Forbes dokonca Bagerhat zaradil medzi TOP 15 stratených miest histórie a to je už celkom slušná pocta.

Chán Džahán Alí

Prvým miestom, kde sa v Bagerhate ocitneme je hrobka Chána Džahána Alího. Bol panovníkom, staviteľom okázalých mešít, ale pre miestnych je aj svätcom a to je jeden z dôvodov prečo za ním prichádzajú. Je im jedno či postavil najkrajšiu mešitu Bagerhatu, ale to, že možno vie plniť zázraky je silným magnetom. Chán Džahán Alí prežil zaujímavé zvraty vo svojom živote. Pôvodom bol možno Uzbek, určite však zo Strednej Ázie a keď Timur Veľký na samotnom sklonku 14.storočia vyplienil Dillí, pohol sa na východ a zakotvil v Bengálsku. Pred hrobkou parkuje v prachu niekoľko áut aj rikší a viac ľudí než v hrobke sa zdržuje pri obrovskej vodnej nádrži Thakur Dighi. Ešte za svojho života ju vybudoval Chán Džahán Alí a žijú v nej krokodíly. Legenda hovorí, že sú potomkovia krokodílov na ktorých zvykol svätec jazdiť. Viacero mužov sa na brehu jazierka kúpe, no neviem či by práve toto bolo miesto, kde by som sa chcel bezstarostne oplachovať. Občas dokonca k jazierku prídu s mäsom a raz za čas krokodíly aj kŕmia, ale také šťastie nemáme.

V hrobke svätca

Pred vstupom do hrobky sa treba vyzuť a ženy dokonca dnu vôbec nepúšťajú. Hrobka má dnes snehobielu farbu nahlodanú bengálskym vlhkom a nad stavbou spočíva červená kupola. Ešte pred rokmi na starých fotkách vyzerala starobylejšie vďaka tehlovému telu, ale na strane druhej je pekné vidieť, že sa o niektoré pamiatky starajú. Chán Džahán Alí zomrel v týchto miestach v roku 1459 a tak mu na brehu jazierka postavili okázalú hrobku. Stačí pár krokov a ocitneme sa v prítmí celého priestoru. Samotná hrobka je potiahnutá veľkou červeno-zelenou látkou a je tu príjemné ticho. Prejdeme okolo nej, pozrieme na jej kupolu a pri odchode nám miestny chalan ukáže pokladničku, aby sme prispeli. Jasné, žiaden problém a vzápätí vhodím zopár bankoviek cez úzky otvor, kde dopadnú medzi ostatné. Chlapcovi sa to nepáči, pretože si predstavoval, že tam vhodíme aspoň tisícku, teda ekvivalent desiatich eur. Vedľajšia hrobka Pír Alí patrí Chánovmu vernému spoločníkovi, ktorý si tiež vyslúžil svoju dávku posvätnosti a dostalo sa mu pocty mať svoju hrobku vedľa neho. Je tu aj nepatrná mešita, ale hrobka ukradne všetky pohľady.

Mešita s deviatimi kupolami

Asi 10-15 minút odtiaľto leží na konci prašnej cestičky vzácna mešita „Nine Dome Mosque“. Cesta je takmer opustená a prechádza cez dedinku s niekoľkými domami. Kým pri posvätnom jazierku by sme napočítali pár desiatok domácich, tu sme úplne sami a len občas niekoho zazrieme ako sa niečomu venuje pri jeho dome. Z ničoho nič sa zjaví naša mešita. Leží tu akási nepovšimnutá bez tabule, bez názvu, len tak ako ju tu v 15.storočí postavili. V tomto je sila Bagerhatu, že môžete objavovať unikátne miesta o ktorých u nás málokto počul. Nikdy sa tu nebudete tlačiť s davom turistov, nech je Bagerhat akokoľvek fascinujúci. Mešita má tri vstupy, tehlové telo a nad ním sa vynímajú kamenné kupoly. Červenkastá, tehlová farba mešity sa v záhyboch mení na čiernu, pretože obdobie dažďov tu o sebe dáva každý rok veľmi rado vedieť. Má však patinu, aká hrobke Chána Džahána Alího chýbala a tak sa mi páči viac. Mešita akou je táto je akýmsi archetypom bengálskych, historických mešít a ešte sa s viacerými na našej ceste stretneme. Nahliadneme dnu. Na zemi sedí starší muž so šedivou bradou a bielou čiapočkou na hlave. So svojim výzorom by aj on mohol byť akýsi svätec, ale jeho auru mu ničí moderné, ošúchané tričko s logom baseballového klubu NY Yankees. To sú tie strety kultúr! Dvojica študentov sedí oproti nemu a po celý čas rozpráva iba on. Je to malý priestor, ale architektonicky naozaj krásne zvládnutý.

Opustené miesta

Vrátime sa k rikši a odvezieme sa ďalšie dva, možno tri kilometre k málo známej mešite Ronobijoypur z 15.storočia. Všimli sme si, že takmer všetci, ktorí do Bagerhatu zavítajú si pozrú hrobku Alího, Mešitu so šesťdesiatimi kupolami a odchádzajú preč. To preto sme napokon pri všetkých ostatných miestach úplne sami. Hľadanie mešity nám komplikuje to, že ani náš rikšiak presne nevie, kde sa ukrýva. Jasné, nie je odtiaľto a hoci sa spýtame pár domácich, situáciu tu veľmi nerieši. Napokon si ju všimneme, pretože okolo nej prefrčíme. Prvé, čo pri pohľade na mešite Ronobijoypur udrie do očí je jej obrovská kupola. Je široká 11 metrov a stala sa najväčšou kupolou Bangladéšu svojej doby. Nazrieme do nej, pretože hrubé, železné mreže nás nevpustia dnu, no aj tak vidno netypicky tri mihráby postavené vedľa seba. Podobnou, no o čosi menšou mešitou je Singair. Leží vedľa hlavnej cesty a nikto jej nevenuje pozornosť. Obe sa na seba až priveľmi nápadne podobajú.

Tŕnistá cesta za históriou

Dvojica ďalších, najmenej známych mešít z celého starobylého mesta leží za hranicou dnešného Bagerhatu. Podľa mapy tušíme, kadiaľ by sme sa rikšou mali uberať, ale aj napriek tomu je to výzva. Pustíme sa do nej! Rikšiak ich nepozná, hoci tu už fungujú aj lokálne tamtamy a vďaka rôznym, strohým informáciám od okoloidúcich sa odrazu vyskladá celý plán. Cesta k mešitám je rozmlátená na kašu. Už to ani nie je cesta, zmenila sa na spleť gigantickým výmoľov, ktoré sa dopĺňajú s pekelnými jamami. Mám pocit, že ak som do niektorej z nich padol, už ma nikto nenájde a spadnem do samotného pekla. Neviem, či som niekedy išiel po horšej ceste a obdivujem našu rikšu, že bojuje, padá do výmoľov, vyhrabáva sa z nich až je to napokon tak zlé, že si radšej vystupujeme a kráčame po krajnici. Ísť po vlastných je niekoľko násobne príjemnejšie ako nechať sa voziť po kaší z rozmlátených tehál. Napriek tomu je to zážitok a má to punc niečoho málo objaveného a to mám rád.

Bagerhat a unikátne mešity Bengálska

Mešita Bibi Beganir Masjid je krásnou odmenou za rozmlátenú cestu. Nikde žiaden turista, niet tu takmer ani živej duše, no o chvíľku sa okolo objavia dve malé deti. To preto, že tento historický skvost pamätajúci si dobu Bengálskeho sultanátu stojí na okraji malej dedinky. Pred mešitou visí na plote rozvešané prádlo a zdá sa akoby sa z mešity stalo obyčajné miesto, ktoré si žije vlastným životom. Neďaleko stojaca mešita Chunakhola je ešte zaujímavejšia a na prvý pohľad aj krajšia. Jej atmosféru však znásobí priestor do ktorej ju zasadili. Dnes sa okolo mešity rozlejú poľnohospodárske políčka, ryžové políčka, jazierko naplnené vodou a tucty štíhlych paliem. Cítiť tu pokoj, ďaleko od áut, rikší, chaosu a tak si užívame, že sme tu. Z ničoho nič sa zjaví partia chlapcov, ktorí namiesto mešity venujú pozornosť len a len nám. Jeden z nich je najodvážnejší, prichádza k nám, skúša si precvičiť niekoľko slovíčok a napokon ukáže na môj fotoaparát s tým, či by nemohol skúsiť aké je to fotiť. Páči sa mi jeho záujem a tak spoločne stojíme na zablatenej cestičke uprostred ryžového políčka a rýchlo ho učím, čo treba spraviť, čo stlačiť, aby mohol spraviť pár záberov. Krásna, nefalšovaná radosť. Mešita Chunakhola je ako vystrihnutá z príručky o dokonalých stavbách sultanátu. Má v sebe päť storočí a na jej tele je to cítiť aj vidieť. Oranžové tehly sa striedajú na fasáde s čiernymi fľakmi vyžratými od vlhkosti. Bagerhat sa dostáva pod kožu.

Najznámejšie miesto

Na záver našej návštevy si necháme najznámejšie miesto celého Bagerhatu, teda Mešitu so šesťdesiatimi kupolami (Sixty Dome Mosque). Je najväčšou mešitou starobylého sultanátu, najfotogenickejším miestom a jej výzor sa stal akousi ikonou či symbolom. Je dokonca aj jedinou pamiatkou, kde sa platí vstupné (200 taka). Rozlúčime sa s našim rikšiakom, ktorému sa ráno zrejme ani len nesnívalo, že dnes bude brázdiť historické mešity Bagerhatu. Batohy si zložíme u strážnika a ideme sa túlať upraveným areálom. Podobne ako mnohé iné stavby strateného mesta aj túto mešitu postavil v 15.storočí Chán Džahán Alí. Je iná ako všetky ostatné na ktoré sme tu narazili. Tie boli menšie, kompaktnejšie, často ich zdobila jedna monumentálna kupola. Mešita šesťdesiatich kupol je akási jemnejšia, príjemnejšia na pohľad, pretože oči môžu skákať po jej fasáde sem i tam. Rohy budovy zdobia vyvýšené minarety a medzi nimi vidno na jednej strane sedem menších kupol pod ktorými spočíva sedem otvorených priezorov, ktorými sa dá do mešity vojsť.

Koľko kupol má mešita?

Chán Džahán Alí postavil viac, než tucet mešít, no žiadna z nich nebola tak veľká a zaujímavá ako práve táto. Obehneme ju dookola, sadneme si pod košatý strom do tieňa a ešte si o nej čítame, dlho na ňu pozeráme a robíme si niekoľko fotiek. Práve začala modlitba a miesto nečakane ožilo. Desiatky mužov prúdia dnu do chladného priestoru a až von sa ozývajú ozveny modlitby. Paradoxom mešity je aj jej názov. Ten hovorí o 60 kupolách, ale v skutočnosti ich má mešita 77 a ak pripočítame aj tie na okrajových minaretoch, dostaneme dokonca číslo 81. Kde sa potom stala chyba? Nikde! Číslovka 60 totiž vyjadrovala „niečo, čoho je veľa“ a tak sa natoľko zaužívala, že už mešite nepovedal nikto inak. Je to predsa mešita s množstvom kupol. Je to krásne miesto a ani sa nám odtiaľto nechce odchádzať, ale je čas pohnúť sa ďalej, aby sme dorazili do neďalekého mesta Khulna, kde budeme dnes spať.

Smer Khulna

Mesto Khulna je od Bagerhatu vzdialené cca 30 kilometrov. Hľadáme či nejde okolo lokálny autobus do ktorého by sme si naskočili, ale nepochodíme a tak zjednáme veľkú rikšu a ideme tou. Nahodíme do nej batohy, naskladáme sa na ne a vyrážame. Je pomalšia ako tá, ktorou sme sem prišli z Hularhatu a tak nám 30 kilometrov trvá vyše hodiny. Khulna je možno neznámym miestom, ale je tretím najväčším mestom celého Bangladéšu, kde žije cez 650-tisíc obyvateľov. Po Dháke nám samozrejme tak veľká nepríde, ale cesty sú tu zapchaté rovnako ako v hlavnom meste. Khulna má v sebe aj kus zaujímavej histórie, ale pre tú tu tento krát nie sme. Pre bangladéšskych tulákov je Khulna skvelým miestom, pretože je to odtiaľto kúsok do historického Bagerhatu, odkiaľ smerujeme a Khulna je zároveň dobrým, východiskovým bodom pre návštevu unikátneho parku Sundarbans, kam sa vyberieme zajtra.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa