01/05/2018

Baku. Kaspický Orient

Baku ležiace na brehu Kaspického mora je unikátnym miestom. Miešajú sa v ňom vízie Orientu, ktorý tak priťahuje návštevníkov s európskymi vplyvmi. V starom meste za hradbami človek kráča vo svete starých príbehov a v novom meste má pocit, že ho obkolesil Paríž. Strávite tu niekoľko dní a ani neviete ako. Azerbajdžan je vychádzajúca hviezda Kaukazu.

Orient za hradbami

Hlavné mesto Azerbajdžanu menom Baku patrí k najdôležitejším mestám celého Kaukazského regiónu. Žije v ňom viac než dva milióny ľudí a pred svetom sa prezentuje ako mesto, kde nič nie je nemožné a ktoré sa čoraz viac dostáva do sveta reflektorov. Niet divu, že mu prischla prezývka „Kaspický Dubaj“ a nie je to len narážka na bohaté ropné zásoby. Aj keď by sa mohlo zdať, že je Baku len moderným mestom, opak je pravdou, pretože vo svojich útrobách dokonale ukrýva hradby za ktorými pulzuje zabudnutý svet starého mesta. Za zeleným parkom sa dvihnú kamenné hradby obkolesujúce staré Baku, ktorému tu nik nepovie inak než Ičon Šehri. Dnu vedie brána a tá je zároveň vstupom do celkom iného sveta. Nové mesto je hlučné, plné áut a ľudí prechádzajúcimi sa sem a tam okolo butikov, reštaurácii či obchodov a tu sa rozleje ticho.

Mesto vetrov

Kamenné uličky sa rozutekali do viacerých smerov a je úplne jedno, ktorou cestou sa vyberiete. Staré mesto je maličké, možno ako stará Bratislava a tak sa tu niet, kde stratiť. Úzke kamenné uličky sa kľukatia popod vyčnievajúce drevené balkóny. Práve oni sú tradičnou črtou miestnej architektúry a tak trochu pripomínajú sýrsky Damask. Uličky sú úzke a každý tu hneď pochopí, prečo sa Baku prezýva „mesto vetrov“. Ohyb Kaspického mora leží len pár desiatok metrov odtiaľto a vietor sa rozhodol udomácniť sa medzi fasádami starých domov. Niekoľko obchodníkov sedí pred svojim tovarom rozloženým za sklenou tabuľou alebo len tak na zemi. Tovar predstavuje väčšinou drevorezbu, mosadzné nádoby, bronzové kanvičky, kovové drobnosti, ozdoby, korálky, no objavuje sa aj niekoľko suvenírov. Na stenách visia koberce s nomádskymi vzormi z neďalekého Turkmenistanu, ale aj hodvábne šatky, turecké kilimy a bavlnené čapice. Cítiť, že kedysi tadiaľto prechádzala severná vetva Hodvábnej cesty a jej príbehy ešte z kamenného mesta nevyprchali.

Dievčenská veža

Stredobodom Ičon Šehri je vysoká Dievčenská veža. Predstavuje dušu starého mesta, zatiaľ čo neďaleký palác Širvanšách, kde žili panovníci je jeho srdcom. Dievčenská veža je staršie než mesto samotné a niektorí o nej hovoria ako o starobylom zoroastriánskom chráme ohňa, kde mal plápolať posvätný plameň už medzi 5. a 6.storočím. Do dnešnej podoby sa dostala veža v 12.storočí, kedy zažívalo Baku svoje zlaté obdobie a pretekal tadiaľto exotický obchod zo všetkých kútov sveta. Vrchol veže sa zastaví vo výške necelých 30 metrov a to znamená, že je odtiaľto najkrajšia panoráma celého mesta. Točité schody stúpajú nahor a pretínajú poschodia, kde dnes sídli malé múzeum. Azerbajdžan je rozprávkovou krajinou a tak sa k veži musí viazať aj miestna legenda. Pohľad na staré Baku pod nohami má silu. Všade naokolo veže sa rozlievajú šedé a hnedé strechy domov, kde tu vykukne neveľký minaret a vidno ako sa na konci hradieb odrazu objaví mesto moderné so svojimi výškovými budovami a trojicou moderných veží pripomínajúcich plamene. Všetko sa tu prelína.

„Kedysi tu mala žiť krásna princezná, dcéra miestneho kráľa, ktorý k nej zahorel láskou. Tej sa takýto scenár jej života nepozdával a tak povedala otcovi, že pred sobášom chce splniť ešte jedno posledné želanie. Chcela mať pre seba obrovskú vežu. Vždy keď ju stavitelia dokončili, prišla, pozrela sa a žiadala pristavať ďalšie a ďalšie poschodie. Až raz, keď dievča prišlo, zdala sa jej veža dosť privysoká a spravila krok do prázdna“

Večerné uličky

Staré mesto je najkrajšie podvečer, kedy akoby ešte viac utíchne a rozsvietia sa svetlá, ktoré zaplavia romantické uličky. Starobylý nádych miesta dotvára dvojica historických karavanserájov pretvorených na tradičné reštaurácie. Jeden nesie meno uzbeckej Buchary a druhý pakistanského Multanu, aby dokázali, že obchod mali položený už v základoch. Nádvorie karavanseráju je vyplnené stoličkami a sem tam sa tu zastavia azerskí hudobníci. Ba čo viac, dá sa tu ochutnať čo to z miestnej kuchyne ako napríklad jeseter, kaspický kaviár či nespočetné množstvo kebabov na všetky spôsoby. O kúsok ďalej stojí mešita s maličkým minaretom. Kedysi tu dokonca stála aj niekoľko sto rokov stará moruša, ale Sovieti pri svojej prestavbe mesta ju pred štyridsiatimi rokmi na pobúrenie domácich vyťali. Symbolom mal byť kosák a kladivo a nie moruša, ktorú tu každý miloval. Kosák s kladivom sa stratil no spomienky na morušu zostali. Spleť uličiek sa napokon natoľko zamotá, až pripomenie labyrint, kde sa stráca čas. Presne pre tieto momenty si návštevník staré Baku zapíše hlboko do svojej mysle.

Na návšteve u panovníkov

Na vyvýšenej ploche odrazu vyrastú vysoké múry paláca. Palác to nie je hocijaký, ale patril panovníckej rodine Širvanšách, ktorá stáročia vládla Azerbajdžanu. Pre jeho význam ho zapísali na zoznam UNESCO a hovorí sa o ňom ako o najvýznamnejšej pamiatke celého Baku. Nie vždy bolo Baku hlavným mestom ríše Širvanšách, no keď zemetrasenie zničili Šamachi, tak sa Ibrahim I. Širván rozhodol presunúť sem na breh Kaspického mora. Nepresunul sa len on, ale vzal so sebou aj celý panovnícky dvor a tak sa začala písať história kráľovského Baku. Panovníci tu žili niekoľko stáročí a prežili tu aj rok 1501, kedy sa Azerbajdžanom prehnali perzské vojská Šáha Ismajla a pripojili si kraj k veľkej Perzii. Aj preto sú dejiny oboch krajín poprepletané a majú k sebe dodnes veľmi blízko aj kvôli tomu, že aj tu, podobne ako v Iráne prevláda šiítsky smer islamu. Palác je komplexom s viacerými budovami a tak sa z nádvoria vstupuje nielen do panovníckych komnát, ale aj do Palácovej mešity z 15.storočia, ktorá mala pôvodne slúžiť ako hrobka. Sultán Cháliluláh I. k nej však pristaval minaret a mešita bola na svete. Pod kamennou kupolou dnes spočíva len koberec a mihráb nasmerovaný na Mekku, aby každý vedel ktorým smerom sa treba modliť. Vedľajšia budova slúži skutočne ako hrobka a vedľa seba tu stojí niekoľko kenotafov ozdobených kaligrafiou. Palác Širvanšáh človek ocení v detailoch, pretože prvotný pohľad môže skĺznuť do bezfarebnej masy chladného kameňa.

Kaspická promenáda

Nová, zrekonštruovaná promenáda na brehu Kaspického mora je miestom, ktoré žije najmä podvečer. Ráno či na obed je tu ľudoprázdno, pretože ľudia sa motajú starým či novým mestom, no večer je tu plno. Prichádzajú sem rodiny, priatelia, mladé páry, študenti, skrátka každý, kto si chce užiť pokoj a farebné svetlá odrážajúce sa na hladine Kaspiku. Na hladine sa pohupuje niekoľko lodí a napokon sa more stráca na horizonte. Na opačnej strane v diaľke, ktorú nie je vidno, svietia svetlá turkménskeho prístavu Krasnovodsk, ktorý dnes po bývalom prezidentovi volajú Turkmenbaši. Mesto nad promenádou neustále rastie do výšky a o rok bude vyzerať inak, než si človek pamätal. Každý rok hľadím na mesto a nechápem, kde sa tu niektoré stavby vzali. „Tam stavajú hotely a tu chcú dokonca postaviť most, aby sa dalo ísť poprechádzať sa priamo nad more“ s hrdosťou v hlase vraví dvojica dievčat. „Sme tu každý druhý, tretí večer“ hovoria. Mladých je tu skutočne veľa a práve promenáda sa považuje za miesto, kde sa môžu nebadane „oťuknúť“ a vymeniť si telefónne čísla. Vyzujeme si topánky a namočíme si nohy do Kaspiku. Páči sa mi to, hoci tá voda nepatrí medzi najčistejšie, má v sebe príbeh.

Tri veže

Hore nad promenádou rastie pahorok ozdobený svätyňou a televíznou vežou. Hore sa dá ísť autobusom, maršrutkou alebo zubačkovou lanovkou pomaličky sa zahryzujúcou do svahu. Tretia možnosť je najexotickejšou a tak ju treba preskúmať. Nie je tu nikoho, len bábuška sediaca za pokladňou predávajúca neskutočne lacné lístky. Stará zubačka sa dá do pohybu. Celou cestou vŕzga, ale svoj účel splní. Hore na pahorku sa otvorí ďalší zo svetov tvoriacich Baku. Stojí tu symbol moderného mesta v podobe troch, takmer 190 metrov vysokých veží pripomínajúcich plamene. Symbolizujú oheň, ktorý tu rozosievali ešte zoroastriáni a tri plamene si našli svoje miesto aj v erbe hlavného mesta. Sklobetónová architektúra svojou modernosťou fascinuje a to najmä večer, kedy budovy nasvietia tisíce žiaroviek a na ich tele sa premieta plápolajúci oheň alebo vejúca azerbajdžanská vlajka. Nikto by nič podobné v Azerbajdžane nečakal.

Rómeo a Júlia

Neďaleko moderných budov stoja budovy patriace vláde a vystreľuje odtiaľto bulvár nesúci meno „Ulica martýrov“. Martýr je v tomto kúte sveta človek, ktorý padne v boji za svoju vieru, ale nie vždy je to sto percentné pravidlo. Malý cintorín na ľavej strane vypĺňajú náhrobné kamene s portrétmi mladých vojakov. Azerovia majú zvyk vytesať portrét zosnulého priamo do kameňa, aby ho každý videl. Všetkých spája jediný osud. Náhorný Karabach. Nezmyselná vojna pripravila o život tisíce ľudí a aj v dnešnej kultúre je odkaz na vojnu veľmi silný. Hroby zdobia ruže, niekoľko postáv sa k nim skláňa a čistí ich. O pár krokov ďalej sa z kamenných dosiek pozerajú ďalšie tváre. Tých nezmárnila karabašská vojna, ale sovietska armáda, ktorá 19-20.januára 1990 prišla do mesta s cieľom potlačiť povstanie. Zostali po nich na námestiach potoky krvi a takmer 130 mŕtvych. „Tých si pripomíname tu“ ukáže Elchin. „Vidíš toho muža a ženu? To je náš moderný príbeh o Rómeovi a Júlii. Chlap sa volal Ilham a jeho manželka Fariza. Vzali sa len pár mesiacov pred Čiernym januárom a Ilhama Rusi zastrelili. Jeho Fariza nedokázala žiť bez neho a vzala si život“ pokračuje. „Láska až za hrob. Dokonca sme roky výročie ich sobáša z 30.júna oslavovali ako azerbajdžanský Valentín“ dodá veselšie. Je iné ak majú portréty príbehy.

Paríž Kaspiku

Za hradbami starého mesta nastaví Baku svoju druhú, stále príťažlivú tvár. Vôňa práve pripravovaného jedla nás natoľko omámi, že už o malú chvíľku sedíme v podniku a usmievavý kuchár nám donesie lavaš kebab, čo sú kúsky mäsa zabalené v typickej placke s omáčkou. Víta nás v Azerbajdžane a verí, že sa nám tu bude páčiť. Ľudia sú už na prví pohľad priateľskí. Výhodou je, že veľa z nich hovorí po rusky a tak sa dá niekedy celkom zaujímavo pokecať. Mladí už ruštinu neovládajú a len pár z nich preskočí na angličtinu. Radšej hovoria svojim jazykom azeri, ktorý by sa dal prirovnať k turečtine. Nádherná fontána v tieni prepychovej filharmónie vŕta v hlave, pretože človek má odrazu pocit, že hoci pred malou chvíľkou kráčal azerbajdžanským mestom, odrazu sa ocitol v Paríži. Čierna fontána ozdobená zlatou farbou osviežuje vzduch na všetky strany a za ňou stojí pôsobivý palác. Medzi stĺpmi kolonády posedávajú ľudia, či mladé páry a oproti sa za zeleným trávnikom dvíhajú hradby mesta. Tadiaľto sa dokonca kľukatí okruh F1, ktorý sem každoročne priláka tisíce divákov. Baku rastie míľovými krokmi.

Hlavný bulvár Baku

Miestne ženy sa vedia krásne obliekať. Najradšej nosia pekné farebné sukne, či dokonca oku lahodiace minisukne a vysoké opätky. Islam tu berú vlažne a raritou je viac menej stretnúť zahalené dievča. Skôr staré ženy ešte nosia šatku uviazanú cez vlasy, ale mladšia generácia má už svoje vlastné predstavy o živote. Dvadsiate storočie poznačené objavom čierneho zlata zmenilo mesto na nepoznanie. Odrazu sa tu začali stavať nádherné budovy, domy v neoklasicistickom štýle, fontány, bulváre, divadlá, opery, filharmónia a celé nové mesto získalo francúzsky, ba priam až parížsky šmrnc. Najviac je to cítiť na bulvári Nizami nesúcom menom obľúbeného básnika. Fontánové námestie zaplnili ľudia a v okolitých terasách sa popíja pivo a fajčia vodné fajky. Bulvár lemujú najdrahšie obchody mesta a jedna renomovaná značka strieda druhú. Drahé reštaurácie, nočné kluby, butiky. Niet divu, že Baku má povesť modernej metropoly. Život tu neutícha ani v noci. Priam naopak. Všetky svetlá Nizami sa rozžiaria a výzdoba pripomína Vianoce.

Kaviár na trhovisku?

Najživším miestom celého Baku je centrálne trhovisko. Spoznať ho podľa ruchu a zaparkovaných áut či neustáleho prúdu maršrutiek, ktoré sem prichádzajú a chŕlia tucty ľudí. Z vonku vyzerá schátrane, ale vojdete dnu a obklopí vás niekoľko uličiek a nekonečné zástupy stánkov a obchodíkov. Ak sa povie, že „majú tu všetko“ znie to ako klišé, ale tu v Baku tomu snáď každý verí. Bábušky sedia na zemi a predávajú zbytky zo záhrad, muži ponúkajú sliepky, kohútov, kopy orechov striedajú šťavnaté hrušky, moruše, broskyne a kto hľadá ten tu nájde aj slávny kaspický kaviár. Treba sa neho spýtať, pretože sa nepredáva veľmi oficiálne a ak ho chcete vidieť, predavač konšpirátorsky zavrie dvere, otvorí chladničku a pootvorí škatuľu plnú miniatúrnych čiernych guľôčok. Majú tu všetko.