Tarsus. V meste svätého Pavla

Náhrdelník vlniaci sa južným pobrežím Turecka, ležiaci na brehoch Stredozemného mora je poskladaný z nespočetných dediniek, mestečiek či veľkých miest. Niektoré zapadli provinčným prachom, iné si prežili svoju krátku epizódu v histórii, ale nájdeme tu aj také, ktorých mená sa do dnes s úctou skloňujú a priťahujú ako cestovateľov, tak aj pútnikov. Tarsus ležiaci na juhovýchode krajiny bude navždy spätý s jedným jediným menom. Je ním Šavol, ktorý práve tu prvý krát otvoril oči, aby sa neskôr stal svätým Pavlom.

V Turecku platí jedno nepísané pravidlo, že kdekoľvek sa človek ocitne, pohltí ho krása daného miesta. Cesta z Adany do mesta Tarsus ubehne tak rýchlo, že kým sa spamätáme, už na nás kýva šoférov pomocník, že môžeme vystupovať. Okraje mesta zaplavila moderná zástavba, avšak čím bližšie sme k centru mesta tým dostáva starobylejší nádych. Každý turista, ktorého sem osud zaveje hľadá stopy sv.Pavla, alebo „Senpola“ ako znie jeho turecký ekvivalent. Stačí sa kohokoľvek na ulici opýtať na jeho meno a každý Vás nasmeruje tam, kde sa odohrávali staré príbehy. Na križovatke sa stretávajú storočia, náboženstvá a je živým priestranstvom, kde sa križujú ľudia a predávajú drobnosti priamo na ulici. Stará mešita Eski Camii pochádza zo stredoveku, hoci jej rekonštrukcia vdýchla novodobejší výraz. Dnu sedí na kobercoch niekoľko mužov a ticho bez akéhokoľvek nahlas vysloveného slova sa vystierajú a opäť padajú na kolená, aby sa čelom mohli dotknúť zeme.

Mozaika histórie Tarsu

Už dávno predtým ako islam dosiahol turecké brehy sa na tomto mieste ľudia modlili. Kedysi tu stál kostol nesúci meno najslávnejšieho rodáka, sv.Pavla z Tarsu. Len niekoľko kamenných múrikov a nápis na stene však pripomenie zaniknutú stavbu. Len pár metrov odtiaľ sa rozprestierajú staroveké, rímske kúpele. Tieň ich vysokých stien poslúžil miestnym chlapom na príjemné posedenie, kde pri cigarete preberajú najnovšie správy. Na týchto niekoľkých metroch štvorcových vidno akú ma Tarsus bohatú históriu. Dávno predtým, než sa tu narodil Šavol bolo významným rímskym mestom, kadiaľ prúdil obchod na juh do Sýrie či Arábie. Po rozmachu kresťanstva nad strechami domov vyrástli kríže a nad mestom sa vznášal kovový zvuk zvonov až napokon prišiel islam a zvonice vystriedali štíhle minarety odkiaľ sa každý deň päť krát ozývalo zvolávanie na modlitbu. Dnes sa v Tarse všetko nádherne premiešalo a môže byť brané ako príklad toľko ospevovanej náboženskej tolerancie.

Sikma v čajovni

Život v meste sa dnes odohráva buď na uliciach, námestiach, mešitách alebo v čajovniach. Veľká čajovňa ukrytá pod košatými stromami je preplnená, tak že ostalo už len niekoľko voľných miest. V rohu sedí žena oblečená v kvietkovaných šatách a rukami miesi veľký kus cesta. Vyrába z neho placky, ktoré napokon naplní syrom. Táto miestna špecialita sa volá sikma a nech znie akokoľvek jednoducho, treba ju ochutnať. Chutí tak dobre, že chlapec roznášajúci čaj za ňou neustále chodí pre ďalšie, pretože takmer každý kto príde si placku objedná k čaju. Sedieť v čajovni a sledovať ako pomedzi stoly plynie každodenný život domácich dá niekedy človeku viac ako keby si prečítal niekoľko knižných sprievodcov.

Potulky mestom

Kráčame mestom, keď sa na konci starej cesty objaví niekoľko stĺpov. Práve tu kedysi stálo centrum rímskeho Tarsu, ktoré poznal Šavol ako dieťa. Tu sa obchodovalo so všetkým možným aj nemožným, popod oblúky hrkotali vozy naplnené amforami, potravinami, rybami či chlebom a na všetko dozerali sochy cisárov či priečelia pohanských chrámov. Storočia však rímsky Tarsus premenili na beztvarú zmes kameňa z ktorého vyletela duša. Aj napriek tomu sa pristihnem v myšlienkach, že sa mi Tarsus akosi v povedomí páči. Nielen príjemní ľudia na ktorých sme počas prechádzky natrafili, ale niečo je „vo vzduchu“ čo robí atmosféru veľmi príťažlivou. Nie každé mesto si nesie takúto auru.

Dnešný Tarsus

Staré mesto Tarsus zdobia tradičné domy s druhým poschodím jemne vytŕčajúcim do ulice. V minulých storočiach, keď ženy prevažne sedávali domy, tak mohli aspoň takto sledovať dianie na ulici a mať o všetkom prehľad. Dnes sa situácia zmenila a ženské tváre skrášľujú ulice. Niektoré majú vlasy zahalené do šatiek, ktorých farby hrajú od najtmavších až po krikľavo pastelové, iné nechávajú čierne vlasy padnúť na plecia a užívajú si pocit jemného vánku blúdiaceho labyrintom starých uličiek. Podobné domy patrili často obchodníkom, ktorý v dolných častiach skladovali svoj tovar, niekedy aj zvieratá a priamo odtiaľto ho ponúkali na predaj okoloidúcim. Za fasádami sa zvykli ukrývať nádvoria či malé záhradky s fontánou a priestorom na sedenie, kde domáci veľmi radi trávili čas. Obchodný ráz štvrte sa zachoval dodnes, pretože tu vyrástlo mnoho predajní či už suvenírov pre turistov, ale aj remeselnícke výrobky, výšivky a opracované drevo. Objavia sa aj podniky s jedlom, reštaurácie alebo malé hotely lákajúce stráviť noc v „Pavlovom meste“.

Mesto svätého Pavla

Malé námestie pri jednom z historických domov obsadila najviditeľnejšia pamiatka spojená s menom sv.Pavla. „Senpol Kuyusu“ alebo Studňa svätého Pavla, kde sa mal nachádzať dom v ktorom prišiel na svet. Jeho život bol výnimočným príbehom, ktorý inšpiroval desaťtisíce ľudí. Ako rímsky vojak najprv prenasledoval tých, ktorí uverili evanjeliu, aby sa napokon po duchovnom zážitku známom ako „obrátenie Šavla“ stal človekom viery. Dodnes sa v kresťanských uličkách starého Damasku rozpráva príbeh o Šavolovi, ktorý mal prísť do ich mesta pozatýkať kresťanov a odviesť ich do Jeruzalema. Svetlo žiariace z neba ho však natoľko oslepilo až padol z koňa a slepého ho odvliekli do Damasku, kde sa stretol s Ananiášom a ten ho pokrstil. Z prenasledovateľa sa stal prenasledovaný až musel napokon sv.Pavol utiecť z Damasku a vrátiť sa cez Jeruzalem, Caesareu až domov do Tarsu. Svoje mesto miloval, hoci sa v ňom dlho nezdržal, no pamätný je jeho výrok, ktorý predniesol v Jeruzaleme jednému z rímskych veliteľov „Ja som Žid z cilicíjskeho Tarsu, občan nie neznámeho mesta.“  Na svojich misijných cestách prešiel Cyprus, mnohé turecké mestá, staroveké Atény aj s Korintom, stroskotal na Malte, aby sa dostal do rímskeho zajatia odkiaľ sa mu podarilo dostať na slobodu a prešiel Španielsko či Macedónsko. Po zatknutí sa aj druhý krát dostal do Ríma, avšak naposledy a svoj Tarsus už nikdy viac nevidel. Tu v Tarse na mieste známej studne mal prežiť svoje detstvo pred tým, než ho otec poslal do Jeruzalemu za vyšším vzdelaním. Krátko po jeho mučeníckej smrti sa toto miesto stalo pútnickým bodom na každej mape kresťanov smerujúcich do svätej Zeme. Ľudia prichádzajú aj dnes, aby tu strávili čas a niektorí dokonca ani neodolajú napiť sa vody priamo zo studne. Mnohí vravia, že má liečivé účinky a nedajú na ňu dopustiť. Škoda, že sa nezachovalo viac z pôvodného domu, ale rozhodne ani atmosféra miesta nie je na zahodenie.

Od mešít ku kostolom

Akonáhle opustíme tiché uličky starého mesta obklopí nás hluk tureckého mesta so všetkým čo k tomu patrí. Veľkú mešitu Ulu Camii je vidno už z diaľky a hneď prvý pohľad na ňu každého presvedčí, že nie je obyčajnou. Ľavý minaret je totiž hodinová veža postavená v posledných rokoch 19.storočia. Takéto netradičné spojenie mešity a hodín som dosiaľ v živote nevidel. Na nádvorí mešity, ktorú nechal v roku 1579 postaviť Ibrahim Bey posedávajú muži na kobercoch. Sledujú ako sa prechádzame pomedzi stĺpmi a určite sme pre nich zaujímavým spestrením každodennej rutiny. Kúsok odtiaľto sú hrobky prorokov Setha, Lokmana a dokonca abbásovského kalifa Ma´muna. Za rohom stojí do dnes funkčný kostol sv.Pavla. Po jeho smrti vyrástlo niekoľko kostolov s jeho menom a mnohým ďalším pripísala jeho meno tradícia. Tento nepatrí medzi tie, ktoré by si pamätali Pavlovu tvár, pretože ho mali postaviť až v 18.storočí. Za jednoduchým zovňajškom nájdeme nádherné fresky, na ktorých ožíva postava Ježiša Krista, ale aj štyria evanjelisti a zhora sa na všetkých dívajú anjeli.

Starý bazár a stopy Rimanov

Zaujímavým miestom je aj historický bazár Kirkkaşik. Je jediným žijúcim dokladom starobylého obchodného ducha mesta. Stretávali sa tu križovatky ciest a to z bazára robila lukratívne miesto obchodu. Človek by ani len netušil, že za kamennými stenami sa môže skrývať nádherný svet vôní, farieb a hlasov rozliehajúcich sa pod niekoľkými ťažkými kupolami. Dnes slúži prevažne turistom, no neobídu ho ani domáci. Pred čajovňou si kúpime presladené koláčiky a presunieme sa ku Kleopatrinej bráne. V stredoveku sa ňou vchádzalo do mesta, hoci ju ľudia poznali pod názvom „Morská brána“, pretože sa dalo odtiaľto rýchlo dostať k pobrežiu. Dnešné, vznešené meno dostala vďaka jednej legende, podľa ktorej sa mal Markus Antónius s Kleopatrou stretnúť priamo tu v Tarse. Niet divu, že tu zahoreli láskou. Tarsus je príjemným prekvapením pre každého, kto má to šťastie aby sa tu čo i len na chvíľku ocitol.

OBJAVTE VIAC z TURECKA aj v NAŠICH ČLÁNKOCH

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa