Bangladéš V. – Koloniálny parník z Dháky do Hularhatu

Vraciame sa do Dháky. Nie nebudeme tu teraz tráviť čas, ale práve odtiaľto vypláva náš koloniálny parník na juh do neznámeho Hularhatu. Plavba koloniálnym parníkom patrí k najväčším zážitkom Bangladéšu a aby sme ju mohli absolvovať, tri krát sme zmenili náš plán. Fascinujúca cesta a splnený sen. Vydajte sa na plavbu s nami!

S batohmi na chrbte sa predierame rušnými ulicami podvečernej Dháky. Nie je to najľahšie, pretože všade sú davy ľudí a cesty sú zapchaté autami a rikšami. Prídeme na Sadar Ghat, odkiaľ má ísť naša loď, ale tu sa dozvieme, že musíme ísť ešte ďalších 500 metrov až na miesto zvané Lalkuthi. Náš koloniálny parník už kotví na mohutnej rieke Buriganga a tak si môžeme nastúpiť. Nikto nechce vidieť žiadne lístky a až keď prídeme na vrchnú palubu, ujme sa nás chlapík, ukáže nám naše dve kajuty, kde budeme spať a je to! Sme tu!

Koloniálny parník

Cesta týmto staručkým parníkom patrila pri plánovaní k chrbtovej kosti bangladéšskeho výletu a aby sme sa odviezli konkrétne touto loďou, tri krát sme zmenili plán a otočili ho. Lode chodia na juh každý deň okrem piatku, ale starý, britský, koloniálny parník ide len dva krát do týždňa, teda v stredu a v sobotu. Ďalší splnený sen je na začiatku svojej cesty. Našou loďou je známy PS Mahsud, najstarší z fungujúcich parníkov, ktorý spustili na vodu už v roku 1926. Ešte pred niekoľkými rokmi mal Bangladéš flotilu niekoľkých koloniálnych lodí, no tie postupne odchádzajú a odviesť sa takouto tradíciou je čoraz ťažšie. Samozrejme lode z Dháky plávajú na juh každý deň, ale ide o modernejšie, novšie lode, ktoré sú často preplnenejšie a z hľadiska bezpečnosti dokonca nebezpečnejšie ako staré parníky.

Nie je raketa ako raketa

Britský parník sa tu v bežnej hovorovej reči označuje ako „Rocket“, teda raketa, no nenechajte sa týmto slovíčkom zmiasť. Keď začali začiatkom 20.storočia brázdiť okolité rieky, skutočne boli najrýchlejšími plavidlami, ale doba sa zmenila. Dnes v sebe nesú ošumelú noblesu koloniálnej nostalgie, ktorú tak rád posledné roky v Ázii hľadám. Parníky sú miznúcou ikonou Bangladéšu a keď si konečne uvedomím, že sedím v kajute, mám zimomriavky.

V kajute

Kajuta je príjemná, obložená drevom, väčšinu jej priestoru zaberú dve postele a okrem nich je tu aj malé umývadlo, dva ventilátory a zbytočný televízor. Najdokonalejším priestorom drevenej kajuty je okno vďaka ktorému vidíme von. Priamo z kajuty vedú dvere aj na palubu, kde je pokoj a už teraz viem, že zajtra ráno to bude presne to miesto, kde budem stáť či sedieť, aby mi nič neušlo. Ani teraz neváhame a hneď ako zložíme veci, ideme na palubu sledovať nábrežie Dháky.

Večer na rieke

Slnko už zapadlo, do mesta sa vkráda tma, no Dháka veľmi silno vzdoruje a celé nábrežie aj ďaleké okolie rozsvietilo svoje svetlá, akoby tmu chcela odlákať. Zore je ešte stále jemne zafarbené do fialova a do toho všetkého sa medzi loďami v blízkosti rieky rozlieva hmla. Dháka si pre nás pripravila krásnu rozlúčku. Nie je tu pokoj, práve naopak, toto neskutočné mesto hrá kakofóniou zvukov tak silných a intenzívnych až človek nevie na ktorý z nich sa sústrediť. Bzučí ulica, prístav a rieka Buriganga je ako preplnená diaľnica na ktorej si každá loď chce uchmatnúť svoj kúsok vody. Z tmy sa vynárajú svetlá a každé z nich predstavuje plavidlo. Desiatky malých drevených člnov, lodičiek, za nimi veľké lode, trajekty, nákladné lode a náš staručký, koloniálny parník. Ozve sa silné zatrúbenie, druhé, tretie a cítime ako sa hýbeme. Hŕstka ľudí kýva na pozdrav a presne takto nejako si predstavujem odchody veľkých, zaoceánskych lodí, ktoré opúšťali britské prístavy pred plavbou do Ameriky. Fantastický dokumentárny film priamo pred očami.

Neviem sa z paluby odtrhnúť a nadšene sledujem ten chaos rozlievajúci sa všade naokolo. Zažívali sme ho v uličkách starej Dháky, ale nečakal som, že je tak silný aj tu na vode. Plavíme sa pomaličky, v diaľke stále vidieť Dháku podfarbenú svetlami, trúbiacu, kričiacu a zvíjajúcu sa v padajúcej noci. Nie, Dháka nebude spať, toto mesto nikdy nespí, nemá ako, nemá kde, stále žije, rastie, žerie nových prisťahovalcov, ktorí sem prichádzajú s vidnou bohatstva a vypľúva tých, ktorí neuspeli.

Ako vyzerá parník?

Je čas preskúmať parník. Naše kajuty sú na poschodí a hoci tak nevyzerajú, považujú sa za prvú triedu. Stretneme tu dokonca aj niekoľko turistov a napokon je tu okrem nás sedem alebo osem cudzincov, tak sa smejeme, že je to viac ako sme dosiaľ v Bangladéši stretli (a viac ako ešte len stretneme). O poschodie nižšie je paluba posiata ľuďmi sediacimi na zemi. Sem predávajú najlacnejšie lístky. Žiadne kajuty, žiadne miestenky, len lístok na loď. Treba nastúpiť skoro, aby ste si uchmatli dobré miesto, hoci ťažko povedať ktoré sú tie najlepšie. Ľudia sedia na plachtách, niektorí ležia, piknikujú, jedia, pijú čaj a odovzdane čakajú na to, kedy o niekoľko hodín parník zastaví v ich prístave. Je tu ticho, pravý opak toho, čo by človek čakal. Niekoľko ľudí postáva v malom lodnom bufete, kde dostať za pár taka drobnosti, vodu alebo čaj, no inak tu čas plynie pomedzi sediace postavy.

Smutná zanedbanosť

O ďalšie poschodie nižšie schádzame do strojovne, ktorá by pokojne mohla byť technickým múzeom. Je tu neskutočný hluk, buchot strojov a motá sa tu pár zašpinených chlapov. Svetové múzeá by sa pobili o srdce tohto parníka. Vrátime sa hore na našu palubu, dáme si čaj a oddychujeme čakajúc na večeru, ktorú sme si po príchode objednali. Podáva sa vo vnútri na dlhých stoloch s obrusmi, ktoré kedysi dávno boli biele. Prostredie koloniálneho parníka je krásne, ale je škoda, že sa o neho veľmi nestarajú a cítiť tu zanedbanosť či skôr lajdáctvo. Nejde o to, že sa olupuje farba zo stien, tak to ešte dá uhrať na patinu, ale to, že sú obrusy špinavé, na zemi sa povaľujú odpadky a to si tento plaviaci sa staručký kolos nezaslúži. Na večeru si dáme Egg Curry, dusenú zeleninu a chlebové placky. Zapijeme ju čajom a ešte dlho kecáme, kým sa poberieme do kajuty.

Ráno na palube

Príjemné ráno sa do kajuty vkradne o čosi skôr, než sme mysleli. Vypnem budík nastavený ako poistku, otvorím dvere a ocitnem sa vonku na palube. Len krátko na to sa na horizonte objaví vychádzajúce slnko. Dalo by sa to lepšie načasovať? Krajina sa pomaličky oblieka do príjemných, ranných tónov a sála z nej nádherný pokoj. Ruch, chaos a hluk Dháky sa rozplynul niekde ďaleko za nami. Cez noc sa náš parník plavil riekou Buriganga odkiaľ prešiel na ešte mohutnejšiu rieku Meghna a tá nás priviedla na posvätnú Gangu. Ak by sme pokračovali po nej ďalej, dostali by sme sa až do unikátnej delty, ktorá patrí medzi najväčšie na zemi. Parník však nechal veľtoky ísť svojou cestou a dostali sme sa do menších kanálov akým je Bishkali a napokon Gabkhan.

Život rieky

Slnko sa dostáva vyššie a vyššie a vodnú hladinu križujú drevené, rybárske člny. Niektoré kopírujú breh, iné sa plavia okolo nás. Väčšinou na každej z nich sedia traja muži snažiaci sa priniesť domov aspoň ako taký úlovok. Ranná, jemná hmla dvíhajúca z krajiny dodáva scéne magický nádych. Breh je posiaty palmami a sem tam sa nad nimi objaví komín tehelne. Netrvá dlho a riekou sa plaví aj trajekt, nákladné lode či menšie lode domácich a až tu na vode si človek uvedomí ako sú rieky v krajine akou je Bangladéš mimoriadne dôležité. Život sa tu s vodou prepletá ako málokde na svete.

Sme v cieli

Na lodi si dáme raňajky, teda omeletu, pripálené toasty s čajom a poflakujeme sa na palube, aby sme si vychutnávali pohľady. Niekde je breh rieky posiaty iba zeleňou, ďalej sa zase objaví malá dedinka poskladaná z malých, farebných domov so strechami pozliepanými z vlnitého plechu. Parník zastaví v Barisale, pár ľudí vyskočí, ďalší naskočia a za niekoľko minút sa vyloží aj naloží náklad. Našou zastávkou a teda konečnou je mestečko Hularhat, odkiaľ to máme najbližšie do historického Bagerhatu. Pobalíme si veci a pár minút pred desiatou sme na mieste.

Koloniálny parník ešte pokračuje ďalej do Morelganju, ale už bez nás. Naša cesta parníkom až sem trvala takmer 15 hodín a už teraz mi je jasné, že je to jeden z najväčších zážitkov celého Bangladéšu. Nenechajte si plavbu ním ujsť, dokým ešte po bangladéšskych riekach premávajú. V chaose ulice si vybavíme rikšu a vydáme sa na cestu do historického Bagerhatu.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriu, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa