Bangladéš III. – NP Lawachara. Hľadanie vzácnych gibonov

Národný park Lawachara nepatrí medzi najznámejšie miesta Bangladéšu, ale ak sa ocitnete v Srimangale, kam nás prilákal čaj, je to miesto, ktoré treba vidieť. Práve tu ešte stále môžete stretnúť vzácne gibony preháňajúce sa v korunách stromov.

Ráno v Srimangale

V totálnom tichu Srimangalu sa nám dobre spalo a ráno po prebudení na nás u domácich čakajú raňajky. Dáme si omeletu, zemiaky, chlebové placky, čierny čaj a sme pripravení vyraziť. Ešte včera sme sa dohodli na tom, že pre nás príde šofér džípu, pretože chceme ísť do národného parku Lawachara hľadať gibony. Berieme so sebou aj lokálneho sprievodcu Jusúfa, bez ktorého by zážitok z parku bol minimálny. Dá sa ísť do parku aj bez sprievodcu, ale šanca, že by sme v teréne sami niečo objavili je mizerná a tak môžeme vyraziť!

Národný park Lawachara

Nasadneme do džípu, kde sedíme na zadnej vlečke a tak sa trasieme celou cestou. Výmoľov je tu viac, než dosť a cítime každý jeden na ktorý nabehneme. Nie je to vina šoféra, inak sa ísť ani nedá. Národný park Lawachara je zo Srimangalu vzdialený cca 35-40 kilometrov, tak nám cesta trvá takmer hodinu. Pred vstupnou bránou do parku sa k nám pripoja dve baby zo Škótska so svojim sprievodcom. Náš Jusúf je priamo odtiaľto, pozná každý strom a tak čakali na nás. Lawachara nie je obyčajný les, ktorým sa chceme prejsť, ale v Bangladéši je známy ako miesto, kde dodnes žijú vzácne gibony. Ak ich niekde vo voľnej prírode v Bangladéši máme vidieť, tak to bude práve tu. Lawachara sa stala národným parkom len v roku 1996 a ak by ležala v inej krajine, bol by vyhľadávaným turistickým miestom.

Prvé kroky parkom a prvé zvuky

Vojdeme za otvorenú bránu a alej posiata stromami nás prikryje príjemným tieňom. Je síce ráno, ale vzduch je už poriadne vlhký a lepkavý. Keď sa ponoríme hlbšie, bude to ešte znásobené. Kráčame okrajom lesa a nečakáme žiadne zázraky, uspokojíme sa aj s pohľadom na prírodu národného parku. Z korún stromov s poriadne hrubými kmeňmi visí niekoľko celkom veľkých pavúkov. Sú nádherné, sedia na svojich pavučinách, no v izbe by sme takého rozhodne nechceli. O chvíľku sa objavia prvé makaky, ale tie už po mesiacoch v Ázii človek berie ako niečo bežné, ako mačky alebo psi u nás doma. Jusúf občas zastavuje, počúva zvuky a hlasy, ktorými sa k nemu Lawachara prihovára a snaží sa im odpovedať. „To sú gibony, počujete?“ nadšene sa pozrie na nás a hoci počujeme akýsi pre nás neznámy škrekot, nevedeli by sme, že sú blízko. Na jeho tvári vidno radosť, že ich započul a my dostávame nádej, že budeme mať šťastie.

Cez divoký les

Kráčame hlbšie a hlbšie do lesa. Najprv po spevnenej ceste. Tá sa premení na prašnú cestičku obklopenú stromami a začína klesať nadol a onedlho zase stúpať. Pavúkov pribúda a odrazu sú bežnou súčasťou krajiny okolo nás. Ozvú sa gibony a počujeme, že sú blízko. Pridáme do kroku. Cestičku necháme bežať ďalej do stratena a ocitneme sa vo vlhkom, lepkavom lese. Je tmavý, len občas cez vysoké koruny prenikajú zväzky svetla. Kráčame blatom, brodíme riečku, prekračujeme spadnuté stromy a miestami máme čo robiť. Ocitli sme sa v skutočnej divočine. Tričko je už nalepené na tele, z vlasov kvapkajú kvapôčky potu, ale pocit, že gibony predsa len možno uvidíme je silnejší, než všetko na okolo a ideme ďalej, hlbšie do lesa.

Prvý gibon!

Jusúf naznačí, aby sme kráčali pomalšie a prstom cez pery všetkým naokolo dáva najavo, aby sme boli úplne ticho. Gibony sú plaché a čokoľvek ich môže vyrušiť, dajú sa na útek a neuvidíme ich. Už sme blízko. Ich hlasy sa nás takmer dotýkajú a po každom kroku sledujeme koruny stromov, či ich náhodou neuvidíme. V diaľke si na konári všimnem sediaceho gibona! Paráda! Ukazujem ho Jusúfovi, spravím fotku, ktorú mu ukážem a jeho úsmev na tvári hneď prezradí, že sme ich našli!

Hľadanie pokračuje

Pohneme sa hlbšie, ďalších pár desiatok metrov do lesa a nad hlavou odrazu vidíme ako posedáva partia gibonov. Je to krásny zážitok, najmä preto, že sme pre neho museli niečo spraviť a nie sa len odviezť a pozrieť si ho z auta. Pripomína mi to presne rovnaké momenty ako keď sme na Madagaskare hľadali lemurov. Nie je tu len jeden, ale hneď niekoľko gibonov na rôznych stromoch. Gibony, ktoré tu žijú sú veľmi vzácne a patria medzi 25 najohrozenejších primátov sveta. Podľa sčítania nežije tu v Lawachare viac, než 100 týchto krásnych opíc. Dokonca by ich tu malo byť len okolo 70 a my ich okolo seba napočítame šesť alebo sedem. Unikátne stretnutie!

Krásne a vzácne stretnutie

Trojica gibonov sa vrátila priamo k nám a ostali sedieť na konári priamo nad nami. Dlho ich potichu sledujeme, ako sedia na konároch, ako vydávajú zvláštne zvuky, ako skáču z miesta na miesto a teším sa z toho. Nazad, von z lesa sa musíme brodiť riečkou, preskočiť pár stromov a keď konečne dosiahneme ako tak spevnenú cestu, Jusúf nás vyzve, aby sme si skontrolovali pijavice. Nečakal by som to, no je ich tu poriadne veľa. Na nohách si nájdem dve, pod ponožkou ďalšiu a v topánke štvrtú. Nielen ja, každý si nájde niekoľko pijavíc a Jusúf nám s nimi pomáha. Ostanú po nich len maličké, krvavé bodky či tenučký pásik krvi stekajúci do ponožky.

Dedinka obklopená lesom

Cesta k dedinke vedie cez vyšliapaný chodníček, tak už nebrodíme lesy a hoci musíme popreskakovať dve menšie riečky, už to nie je divočina. V týchto končinách žijú ľudia kmeňa Kashi a hoci si pod slovíčkom „kmeň“ mnohí predstavia pomaľovaných divochov, opak je pravdou. Dedinka v ktorej žijú je jednoduchá, plná drevených domov či chatrčí, no tie lepšie už majú aj murované steny a plechové strechy. Musí sa uznať, že je čistá a na zemi sa nepovaľujú smeti ako v mestách. Všade naokolo sú kvety a tie prilákali veľké, exotické motýle, ktoré dlho sledujeme a fotíme. Medzi domami visí opraté prádlo, na zemi sa preháňajú sliepky či kohúty a takmer každý koho stretneme niečo robí, venuje sa nejakej činnosti akoby tu len bezcieľne posedávanie bolo hriechom.

S domácimi

V dedinke dnes vraj žije okolo 30 rodín. Sú tu domy, niekoľko zaprášených ulíc a malý kostolík pre niekoľko ľudí. Kresťanstvo sem priniesli britskí misionári a väčšina ľudí sa dnes k tomuto náboženstvu stále hlási. Stretneme hrajúce sa deti a keď nás uvideli, začali nám spievať anglickú pesničku, ktorú ich naučili práve misionári. Po anglicky nevedia, no foneticky sa ju naučili a celkom pekne im to ide. Pozvú nás dnu do jedného z domov, tak sa vyzujeme a ideme na krátku návštevu. Pani domáca je veľmi milá a aj decká sú zvedavé a nakúkajú na nás cez pootvorené dvere. Aj tu panuje vo vnútri prítmie, no na zemi je položená aj plastová stolička, niekoľko ďalších stoličiek, skriňa a v stene má pani okno cez ktoré predáva niekoľko drobností, čím supluje predajničku. Hlavou rodiny je tu stále žena a muž po svadbe odchádza do domu nevesty, kde spoločne žijú až kým sa neosamostatnia.

Rozlúčka s langurmi

Cestou cez dedinku sa zastavíme pri dome vedľa ktorého rastú na strome obrovské pomelá. Jusúf nájde domácich, jedno pomelo odtrhne a presnými údermi mačety ho rozseká, aby sme ho mohli zjesť. Je skvelé, chutné a tak šťavnaté, až nám šťava z neho tečie až po lakte. Bola to skvelá návšteva. Je čas vrátiť sa na začiatok národného parku. Pri kráčaní započujeme opice a tak sa ešte raz ponoríme do lesa, kde sa stretneme zoči voči opiciam zvaným Langur. Sú väčšie ako gibony, mohutnejšie a celkom rýchlo sa pohybujú lesom. Stretneme ich tu niekoľko a tak sa s nami Lawachara lúči fantastickou bodkou. Vyberiem si ešte posledné pijavice a je to. Lawachara bola jedným obrovským prekvapením a strávili sme v nej o mnoho viac času, než som si ráno myslel.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriou, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa