Bangladéš VIII. – Puthia. Za krásou hinduistických chrámov

Puthia je unikátnym miestom a žiadne iné sa s ním v celom Bangladéši nemôže porovnávať. To, že je Bangladéš moslimskou krajinou je všeobecne známy fakt, žiadna novinka a kráčajúc bangladéšskymi mestami to cítite z každej strany, Puthia je iná, pretože toto miesto je najdokonalejším príkladom hinduistickej architektúry v krajine. Vybrali sme sa do nej objaviť najkrajšie hinduistické chrámy v krajine a toto miesto má svoju dušu.

Vlak do Rajshahi

Náš vlak do Rajshahi je o triedu nižší, než ten ktorým sme cestovali z Dháky do Srimangalu a teda tým rozdielom je najmä to, že v tomto nefunguje klimatizácia, ale zo stropu visia ventilátory. Pre nás to tým pádom nepredstavuje takmer žiaden rozdiel. Vagón je starší, na prvý pohľad špinavší, zanedbanejší a napokon aj preplnenejší, pretože množstvo ľudí stojí v uličke, čo sťaží prácu potulným predavačom, ktorí sa cez nich musia pracne aj s tovarom prebíjať hlbšie a hlbšie. Opustíme Khulnu a pred nami je 6 alebo 7 hodinová cesta do Rajshahi, kde budeme dnes spať.

Bangladéšskou krajinou

Cesta sa kľukatí rovinatou krajinou západného Bangladéšu. Míňame mesto Jessore, kde sa vymení takmer polovica osadenstva a odrazu si všimneme aj šváby pochodujúce vagónom či naháňajúce sa po stenách. Za oknami sa striedajú ryžové políčka, tehelne s komínmi pripomínajúcimi neveľké minarety, dedinky či anonymné mestečká premenené len na nevýrazné bodky na mape. Striedavo si píšem denník, striedavo pozerám z okna, pretože pohľad z idúceho vlaku je pre mňa stále nevyčerpateľnou studnicou zaujímavostí. Kúsok za Bheramarou sa po prvý krát dostaneme k rieke Padma, teda k posvätnej Gange. Je tak obrovská, že má od brehu k brehu hádam aj kilometer a pol. Prejdeme ju starým, koloniálnym mostom, ktorý postavili Briti pred viac než sto rokmi. Odtiaľto už Rajshahi nie je ďaleko.

Tatranský čaj?

Vlak zastavuje v Rajshahi okolo jednej len s polhodinovým meškaním. Staničný chaos nám už nerobí žiaden problém, rýchlo sa zorientujeme a v záplave rikšiakov si vyberieme toho, kto nás hodí dva kilometre do hotela Nice International. Z chlapíka na rikši sa vykľul celkom sympatický spoločník a tak sa ešte za jazdy rozhodneme, že mu navrhneme, či nechce s nami spraviť výlet do neďalekého, historického mestečka Puthia, kvôli ktorému sme sem prišli. Poteší sa a tak na nás chvíľku čaká, kým si zhodíme veci v hoteli. Recepčný v hoteli je už môj dobrý známy, pretože som tento hotel bookoval priamo cez mail a tak sme si vymenili niekoľko správ. V jednej z nich mi dokonca písal, či by som mu nemohol priniesť Tatranský čaj, pretože si všimol, že som zo Slovenska a že tento nápoj pozná. Škoda, boli sme už v Srimangale, keď sme si písali a tak to bolo bez zaujímavého suveníru. Dokonca tvrdí, že kedysi robil v Dháke a tam sa s ním stretol. Na recepcii stretneme aj Jusúfa s ktorým sme brázdili okolie Srimangalu a hľadali gibony v Lawachare. Svet, aspoň ten bangladéšsky je skutočne malý.

Cesta rikšou

Dostať sa z Rajshahi do 25-kilometrov vzdialenej Puthie znamená cca hodinku cesty motorikšou. Doprava naokolo je pomerne čulá a tak sa neustále niečo deje. Takmer pozdĺž celej cesty je okolo zástavba od domov cez obchody, pouličné predajne, autoservisy či trhoviská a zdá sa akoby ľudia žili na každom metri cesty medzi oboma miestami. Autobusy letia ako šialené a na cestách funguje systém, ktorý si po pár kilometroch nemožno nevšimnúť. Právo silnejšieho. Kto má veľké auto, autobus alebo kamión, ten sa neuhne, iba zatrúbi a je na ostatných, aby sa s tým popasovali. My sediac v rikše sme jeden z najmenších organizmov tejto dravej rieky a tak sústavne levitujeme medzi krajnicou a zaprášeným okrajom cesty. Miestami ideme takým okrajom, že ak by sme sa uhli ešte o centimeter, spadneme do jarku či kanála.

Puthia a jej príbeh

Na počiatku dnešnej Puthie stála rebélia, ktorú prišiel do Bengálska potlačiť Man Singh, generál mugalského panovníka Akbara na konci 16.storočia. Podarilo sa mu to vďaka tomu, že si získal na svoju stranu svätého muža menom Bhattacharya a ako prejav úcty mu po potlačení povstania chce odovzdať oblasť zvanú Laskharpur, práve tu neďaleko Rajshahi. Ten veľkorysú ponuku odmietne, ale jeho syn Pitambar o miesto prejavil záujem a tak ho vymenovali za správcu Laskharpuru. Práve tam si vybral za svoje hlavné mesto Puthiu. Mesto sa odrazu dostane na výslnie a Pitambar sa stane zakladateľom kráľovskej rodiny, ktorej odkaz dýcha v Puthii dodnes. Pitambarovi prekazila smrť veľkolepejšie plány a keď po ňom nastúpi na čerstvý trón jeho brat Nilambar, od mugalského Jahangira dostane titul „radža“ a napokon sa práve on stane prvým, oficiálnym panovníkom Puthie. Jeho nasledovníci tak zbohatli až sa o nich hovorilo ako o druhej najbohatšej rodine celého britského Bengálska. Svoje bohatstvo pretavili do chrámov, chrámových aj palácových komplexov a tie dnes tvoria jedno z najväčších prekvapení Bangladéšu. V nešťastnom roku 1947, kedy sa svet britskej Indie rozpadol sa na indickom subkontinente odohralo priveľa zla. Dejiny nezabudli na Puthiu a stala sa súčasťou Pakistanu, ktorý skonfiškoval všetky hinduistické majetky a kráľovská rodina musela ujsť cez hranicu do Indie.

Najväčší Šivov chrám v Bangladéši

Neveľká Puthia nás privíta svojimi zaprášenými ulicami a prvý skvost, ktorý sa vynorí v jej zástavbe je veľkolepý Šivov chrám. Rikšiak sa ponúkne, že nás bude voziť medzi jednotlivými pamiatkami, ale to nechceme, pretože si radšej celú Puthiu prejdeme po vlastných. Radšej sa s ním dohodneme, kde sa stretneme, keď budeme hotoví. Šivov chrám je najväčší svojho druhu (vysoký 20 metrov) v celom Bangladéši a pri pohľade na neho sa naozaj na chvíľku katapultujeme do neďalekej Indie. Chrám postavili len na začiatku 19.storočia, no pokojne by som mu hádal o pár storočí viac. Schodmi vyjdeme hore až k vstupu a na fasáde si všimneme poničené sošky hinduistických bohov, ktoré sa stratili tak ako sa strácali kresťanské fresky v kláštoroch na Blízkom Východe. Tvar či torzo zostalo, ale tváre či ľudské črty sa stratili. Všetko naokolo nás je tak krásne opustené. Ak by toto miesto stálo v Indii, tak by ho obsadili domáci turisti aj lokálni obyvatelia a žilo by si vlastným životom, kde by cinkali v chráme zvončeky, pútnici by prinášali voňavé kvety a vznášala by sa tu akási posvätná úcta. Tu v Puthii je ticho. Nikde nikoho a sme jediní, ktorí sa túlajú chrámom. Z hora máme krásny výhľad na susedné Šivove jazierko Shiv Sagar aj maličký, snehobiely chrám Roth Mandir. Ten dokonca na prvý pohľad pôsobí akoby by súvisel so Šivovým chrámom a bol by len jeho neexistujúcou zvonicou akú mávajú arménske kláštory.

Puthia a jej uličky

Uličkami okolo domov, kde občas stretneme domácich sedieť na priedomí a poloprázdneho trhoviska sa prepletieme až k hlavnému námestiu. Zopár predavačov sa na nás usmieva a sem tam príde otázka či sa s nimi nemôžeme odfotiť. Predávajú zeleninu či ovocie, ale okrem nás tu niet nikoho, kto by čokoľvek kúpil. Sme tu poobede, preto je tu ticho. Ranný zhon typický pre trhovisko sa už dávno rozplynul. Slovíčko námestie možno ani nie je na mieste, pretože pod ním si človek predstaví čokoľvek len nie to, čo na neho čaká tu v centre Puthie. Tu predstavuje prázdny priestor, kde rozbitý chodník pozvoľna prechádza do trávniku s rozhádzanými smeťami. Na okraji parkuje niekoľko starých autobusov a dokonca si všimneme aj čajovňu pozbíjanú z dosiek, kde na variči buble vriaca voda. Okolie námestia má však svoje čaro, pretože po jeho obvode vyrástli krásne, historické stavby.

Dol Mandir

Chrám Dol Mandir je vo všetkom odlišný od Šivovho chrámu, pretože nemá centrálnu vežu, ale namiesto nej vyniká stupňovitým telom. Skôr by mohol byť zikkuratom či stupňovitou pyramídou, než hinduistickým chrámom. Má štyri poschodia, orientálne vykrojené okná aj oblúky, avšak dnu sa nepozrieme. Je zatvorený a na okolo niet nikoho, kto by nám s tým vedel pomôcť. Zaujímavosťou chrámu je aj to, že ho nezasvätili žiadnemu z bohov nevyčerpateľného hinduistického panteónu, ale zasvätili ho festivalu Dol Purnima na ktorom sa vzýva Sri Krišna. Chrám z konca 18.storočia je krásne fotogenický.

Opustený palác

Kráčame na opačný koniec námestia odkiaľ sa dvíha opustený palác Puthia Rajbari z 19.storočia. Vonku pred plotom sa naháňajú decká, no interiér zíva prázdnotou. Palác v sebe na prvý pohľad nesie vznešené črty európskej architektúry, ale pri pohľade bližšie z neho cítiť aj orientálne pohladenie indo-saracénskych vplyvov. Palác doslova chátra pred očami a je smutné, že sa o neho nestarajú. O chvíľku si nás všimne chlapík pracujúci ako strážnik. Vyrukuje na nás s otázkou či sa nechceme pozrieť dnu. Jasné, že chceme! Vieme, že je prázdny, ale že vo vnútri nebude takmer vôbec nič nás prekvapí. Akoby sa všetko stratilo, zmizlo bez stopy a ostali len miestnosti bez duše. Aj takto niekedy končí slávna história. Nič nie je večné. Čo je na paláci skvelé je však to, že sa dostaneme až na jeho strechu a odtiaľ máme krásny, panoramatický pohľad na celé okolie centrálneho mesta. Len odtiaľto vidno takmer poltucet chrámov. Najkrajším je terakotový chrám Pancharatna Gobinda, ku ktorému sa neskôr vyberieme.

Dvojica krásnych chrámov

Obídeme jazierko v centre mesta, pretože na jeho opačnej strane stojí dvojica zaujímavých chrámov. Ten väčší je Gopal Mandir a hneď vedľa neho má svoje miesto menší Bara Anhik Mandir. Krásou Puthie je to, že takmer každá stavba je unikátna a odlišná od tej, ktorú sme videli pred chvíľkou. Oba chrámy zdobia terakotové reliéfy plné hinduistických príbehov. Postavili ich na prelome 18. a 19.storočia a sú tak unikátne, že lovím v pamäti, ale nikdy predtým som podobné chrámy vo svete nevidel a to som videl za posledné roky tisíce chrámov. Vyzerajú ako malé domčeky a na prvý pohľad vôbec nepripomínajú hinduistické stavby. Trávime tu príjemný čas sledovaním reliéfov a hľadaním zaujímavých scénok.

Chrám s piatimi vežičkami

Posledným miestom, ktoré nás v Puthii k sebe pritiahlo je najznámejší chrám Pancharatna Gobinda Mandir. Leží vedľa chátrajúceho paláca a hoci sa javí ako zatvorený, opak je pravdou. Je krásny, jeho telo je tehlovej farby, zdobia ho terakotové plakety s reliéfmi a nad stavbou sa dvíha päť vežičiek, ktoré predstavujú aj slovíčko „pancha“ v názve. Tento typ architektúry je pre Puthiu typický a chrám je natoľko ikonický, že sa občas objavuje medzi najznámejšími stavbami Bangladéšu. Pred chrámom sedí kňaz, nabáda nás nazrieť dnu, kde je niekoľko sôch hinduistických božstiev. Krásne miesto.

Krásny západ slnka

Slnko začína pomaličky zapadať a tak sa vraciame k Šivovmu chrámu, aby sme uzavreli kruh. U chlapíka s provizórnym obchodíkom si kúpime studené pitie a tak sa teší, že sme sa u neho zastavili až si takmer zabudne od nás vziať peniaze, ktoré mu dávame. Puthia sa s nami lúči nádherným výhľadom. Ocitneme sa na brehu jazierka Shiv Sagar a na jeho hladine sa zrkadlí silueta dvoch chrámov. Zapadajúce slnko zmäkčilo svetlo a krajšej rozlúčky s Puthiou by sme si ani nevedeli predstaviť.

Vraciame sa nazad do Rajshahi, kde strávime noc, aby sme sa mohli ráno vydať na cestu za objavovaním budhistického dedičstva Bangladéšu. Puthia bola príjemným spestrením našej cesty a je to napokon jedno z najpríjemnejších miest, aké sme v krajine stretli.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriu, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa