Bangladéš IV. – Sonargaon. Zlaté mesto duchov

Naša cesta Bangladéšom pokračuje a tak sa z čajového Srimangalu vraciame nazad do Dháky, no cestou si vychutnáme málo známy Sonargaon. Mal prezývku “zlaté mesto” a rozprávkovo zbohatol na obchode s mušelínom či textilom. História sa mu však otočila chrbtom a dnes sa jeho staré časti premenili na mesto duchov. Fascinujúci príbeh mesta a unikátna návšteva. Vyberte sa s nami do Sonargaonu!

Ranný život za oknami

Dnes ráno vstávame s budíkom, aby sme všetko postíhali tak ako máme. Včera sme si dohodli na skoré ráno šoféra a tak nechceme strácať čas. Našim plánom je presun do Dháky, no nie priamou cestou, ale so zastávkou v historickom a zaujímavom meste Sonargaon. Nad krajinou sa objavuje východ slnka a my sa pomaličky rozbiehame, aby sme za sebou nechali Srimangal. Mesto už pomaličky ožíva, ale o zápche ešte nemôže byť ani reč. Posledné pohľady na čajové políčka a už len uháňame krajinou. Za oknom sa objavia prvé tehelne, komíny roztrúsené kade tade a už skoro ráno deti a ženy vyrábajú tehly, aby si na konci dňa vyzdvihli svojich niekoľko centov. Život si tu nevyberá a buď bojujú od ranného detstva alebo ich zomelie.

Pravidlá bangladéšskej dopravy

Cesta zo Srimangalu do Sonargaonu trvá takmer 5 hodín, ale ubehlo to rýchlejšie, než si človek myslí. Tu v Bangladéši sa jazdí pomerne drsným štýlom a platí tu pravidlo silnejšieho. V praxi to vyzerá nasledovne. V strede vozovky idú na plný plyn kamióny v tesnom závese s autobusmi. Tie vytláčajú do strán väčšie autá a tie zase menšie autá. Vedľa nich sa snažia ísť tuktuky, motorky či rikše a tie už takmer šúchajú krajnicu. Akoby to nestačilo ešte tu máme cyklistov a chodcov. Málokedy sa im ujde čo i len kúsok spevnenej vozovky a tak im väčšinou patrí krajnica. Nechápem ako to môže fungovať, ale zázračne to funguje.

Prvé stretnutia v Sonargaone

V Sonargaone zaparkujeme v centre, hneď vedľa múzea, ktoré je ako na potvoru práve dnes, teda v stredu zatvorené. Nie je to tragédia, pretože sme sem neprišli len kvôli nemu, ale našim lákadlom je opustené, historické miesto zvané Panam Nagar. Na múzeum hľadíme aspoň spoza plotu a je krásne. Umiestnené do historického paláca, obklopené jazierkom, priestranným parkom a aj z diaľky je cítiť ako príjemne by sa ním túlalo. Strážnik je neoblomný a nepustí nás ani do areálu, aby sme si spravili fotku. Kráčame ulicou a opäť sú všetky oči z celého okolia na nás. Sem tam okolo nás prejde naložená rikša, inokedy bicykle a našťastie je tu rovná cesta, pretože nejeden chlap na bicykli pootočí hlavu dozadu, aby nás videl. Na niekoľkých metroch si spravíme zopár fotiek s okoloidúcimi. Klasická, bangladéšska prechádzka, kedy ste stredobodom pozornosti už len preto, že vystúpite z auta.

Panam Nagar

Peši prejdeme kilometer a pred nami sa zjaví vstup do štvrte Panam Nagar. Je to unikátne miesto a už sa ho neviem dočkať. Panam Nagar predstavuje totiž historickú štvrť v ktorej si na začiatku 19.storočia postavili svoje obchody a paláce či aristokratické sídla bohatí hinduistickí obchodníci. Podstatná väčšina domov dnes pochádza z rokov 1895 až 1905, kedy bol Sonargaon dôležitým obchodným centrom. On bol významným mestom už niekoľko storočí predtým, ale práve v tejto dobe chytil svoj druhý dych. Na jednej ulici tak vzniklo 52 okázalých stavieb na ktorých sa miešal európsky šarm s bengálskymi nuansami. Dnes je Panam Nagar múzeom pod šírym nebom a tak sa sem dokonca platí aj vstupné. Kúpime lístky, strážnik ich starostlivo skontroluje, premeria si nás a sme na mieste.

Mesto duchov

Na prvý pohľad vyzerá toto miesto očarujúco. Má patinu, je naplnené tichom, takým tým zvláštnym, až zlovestným tichom aké majú miesta, kde kedysi prekypoval život a odrazu sa stratil. Nie nepostihla ho tragédia, ale keď sa Briti rozhodli z indického subkontinentu odísť, Bangladéš pripadol k moslimskému Pakistanu a hinduistickí obchodníci sa pobrali preč do neďalekého Bengálska. Čo si so sebou mohli vziať, to si vzali a ostali tu po nich opustené, krásne a vznešené stavby. Oni sú mementom ich doby, kedy tu prekvital obchod s látkami, s bavlnou či jemným, takmer priesvitným mušelínom. Opustené paláce stoja jeden vedľa druhého. Každý je iný, má svoj vlastný príbeh, no všetky spája ticho. Ich vráskami sú polorozpadnuté fasády, ktoré stratili lesk. Nahlodáva ich tropická vlhkosť, ktorá sa znásobí každoročným monzúnom a tak miestami sčernali. Kde tu sa medzi tehlami objaví trs trávy, zeleň snažiaca sa prežiť na zdanlivo neobývateľnom mieste. Nesmierne sa mi tu páči. Všetko tu tak krásne chátra, stráca sa pred očami a hoci by okolité domy vyzerali dokonalo, ak by ich rekonštruovali, priznám sa, že ten pohľad na tú ich pominuteľnosť je príťažlivý. Keď ich stavali, nikto by netipoval, že o päťdesiat či možno viac rokov sa z palácov radosti stanú ošumelé trosky bez života. Mali dať strechu nad hlavou niekoľkým generáciám, no tie sa stratili kvôli politickým hrám 20.storočia.

V opustenom dome

Každý dom okolo ktorého kráčame je svojský, osobitý, má vlastnú výzdobu a tak má jeden gotické okná, iný zase drevené okenice ozdobené zložitým kovaním, ďalšiemu zdobí fasádu niekoľko stĺpov s iónskymi hlavicami a vedľa panuje tehlový vzor. Dobehne nás strážnik s kľúčom a posunkom nám naznačí, či sa nechceme do jedného z domov pozrieť. Takáto ponuka sa neodmieta, hoci je nám v prvej sekunde jasné, že heslom tejto hry je bakšiš. Dnu v dome je ticho, prázdnota pohltila celý priestor a pôsobí vznešene, hoci smutne. Nie je vôbec ťažké predstaviť si ako tento dom mohol vyzerať, keď bol naplnený životom. Akoby jemne pripomínal marocké riády, no bez fontány. Štuková výzdoba dotvára detaily, no o po chvíľke očarenia si oči všimnú aj grafiti, rozobraté múry, vypadané tehly a bezmocnosť. Raz sa všetky tieto domy rozpadnú. Vychutnávame si ulicu posiatu domami a tá je minimálne dva krát tak dlhá, než som si myslel. Je tu pomerne veľa miestnych. Od študentov, párikov, celých rodín a okrem nás žiaden iný turista. Ani sme neporátali koľko krát nás niekto osloví na fotku a tak si po pár dňoch zvykáme, že to bude naša každodenná realita. Ľudia sú tu však nesmierne milí. V malom stánku si kúpime čerstvú papáju, ktorú nám predavač naseká na malé kúsky. Je tak šťavnatá, že sme od nej celí zababraní, ale chutí neskutočne.

Sonargaon a jeho fascinujúci príbeh

Asi kilometer od Panam Nagaru stojí vzácna, historická mešita Goaldi Majsed z roku 1519. Hoci sa to na prvý pohľad vôbec nezdá, patrí k najdôležitejším pamiatkam celého Sonargaonu. Vznikla v dobe, kedy patrilo mesto medzi najvýznamnejšie obchodné centrá nielen Indického subkontinentu, ale aj južnej či juhovýchodnej Ázie. Ako to, že o Sonargaone u nás takmer nič nevieme? Už samotný Klaudios Ptolemaios zaznačil do svojej mapy polohu tohto mesta, kedy stálo niekde na brehu mohutnej Brahmaputry. Tá za stáročia zmenila svoj tok, no aj napriek tomu sa Sonargaon vyšvihol na samotný vrchol. V 13.storočí objavili mesto moslimovia, ktorí ho nasledujúce desaťročia a stáročia dostali na piedestál. Z mesta sa dokonca stalo kultúrne centrum perzskej poézie kam sa zbiehali umelci z celého širokého okolia. Na malú chvíľku si Sonargaon v 14.storočí založil aj svoj vlastný sultanát, ale napokon sa stal hlavným mestom Bengálskeho sultanátu. Práve v tom čase nosí prezývku „zlaté mesto“, hovorí sa o ňom nahlas ako o bohatom, obchodníckom meste a svojich vyslancov sem vysielajú dokonca aj Číňania. Všetkých lákalo bohatstvo Sonargaonu a mesto rozprávkovo bohatlo na obchode s textíliami, najmä vzácnym mušelínom. Ten sa vyvážal do Indie, na Cejlón, do malajskej Melaky, Perzie, mušelín z Bengálska poznali aj Osmani, Číňania, Arméni či Arabi. Výnosný obchod sa rozpadne až koncom 18.storočia, kedy krajinu sužujú prírodné nešťastia, Briti pretrhávajú obchodné cesty a v Británii sa rozbehne priemyselná revolúcia. Sonargaon pomaličky upadá do zabudnutia z ktorého ho ešte vytrhnú hinduistickí obchodníci na prelome 19. a 20.storočia, ale po nich sa mestom prepletie ticho.

Goaldi Masjed

Mešita Goaldi leží na okraji cesty, takmer bez povšimnutia. Oproti cez ulicu stojí škola a zrejme je prestávka, pretože sa odtiaľ ozýva poriadny hluk a krik. Je nenápadná, má tehlové telo a na ňom spočíva kupola pripomínajúcu veľkú, čiernu guľu. Mešitu postavil v 1519 Mulla Hizabar Akbar Chán počas vlády bengálskeho sultána Alauddína Husaina. Vojdeme na nádvorie, ale dnu do mešity sa nedostaneme, pretože nám v tom bráni mreža. Aj napriek tomu vidno všetko potrebné a tak si pozrieme pekne zdobený interiér. Zaujímavosťou je aj to, že sú tu tri mihráby, všetky z čierneho bazaltu, čo bola typická, bengálska črta 16.storočia. Obehneme mešitu dookola a všimneme si aj unikátnych detailov, pretože na jej stenách sú reliéfne zobrazenia lotosových motívov a dokonca aj hinduistický boh slnka Surya. Bangladéš skutočne neprestáva prekvapovať.

Nadišiel čas vybrať sa nazad k autu a pobrať sa pomaličky, ale isto do Dháky. Cestou si ešte všimneme malý pouličný podnik, kde predávajú singaru, teda bangladéšske samosy. Kvôli šialenej doprave trvá posledných 30 kilometrov zo Sonargaonu do Dháky asi hodinu a pol, ale reálne sa nikam neponáhľame. Dnes v Dháke nespíme, pretože na noc odchádzame starým, britským, koloniálnym parníkom za dobrodružstvom na juh krajiny.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriou, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa