Bangladéš VII. – Sundarbans. Domov bengálskeho tigra

Ocitli sme sa na juhu Bangladéšu a našim cieľom v týchto končinách je návšteva národného parku Sundarbans, ktorý je tradičným domovom bengálskeho tigra. Okrem neho skrýva samozrejme množstvo lákadiel a tak nasadneme na loďku a najbližšie dva dni strávime plaviac sa riekami či kanálmi v obrovskom mangrovníkovom lese.

Sundarbans alebo Krásny les

Národný park Sundarbans je jedným z najunikátnejších regiónov Bangladéšu, ktorý sa však rozlieva aj do susednej Indie. Leží tu na samotnom juhu krajiny v miestach, kde vládnu obrovské a široké rieky akými je Ganga, Brahmaputra či Meghna. Skôr či neskôr sa spoločne vylejú do Bengálskeho zálivu a vytvárajú tak fantastický ekosystém pretkaný najväčším mangrovníkovým porastom na svete. Sundarbans má niečo cez 10-tisíc kilometrov štvorcových a tak je dva krát tak veľký ako Cyprus alebo polovica Slovinska. Dve tretiny má Bangladéš a tretinu si v sebe chráni indické Bengálsko. Sundarbans nie je len nekonečná spleť mangrovníkov, ale je pradávnym domovom vzácneho bengálskeho tigra za ktorým sme sa vybrali aj my. Samozrejme vidieť ho na vlastné oči nie je bežnou záležitosťou, ale nemá cesta „po stopách bengálskeho tigra“ v sebe vzrušenie či dobrodružstvo? Sundarbans je akousi malou, exotickou Noemovou archou, pretože je miestom, kde možno zažiť nefalšovanú prírodu a práve ona je tým magnetom, ktorý mnohých pritiahne. Žije tu viac než 40 druhov cicavcov, 35 druhov plazov, cez 120 druhov rýb a vďaka takmer trom stovkám druhov vtákov je národný park rajom pre ornitológov. Na začiatku parku ešte nájdeme aj stopy ľudí, no tie sa neskôr stratia a návštevníka pohltí príroda. Jeho meno znamená v bengálčine „Krásny les“ a ja sa už neviem dočkať, kedy sa do neho ponoríme.

Smer Sundarbans

Aby sme sa dostali k jeho bránam, musíme sa z Khulny vydať na juh do Mongly, prístavu na rieke Pasur (niekedy aj Poshur). Cesta z Khulny nám napokon ubehne rýchlejšie, než sme si mysleli a tak sme po hodine na mieste. Mongla sa na prvý pohľad javí ako malé mestečko, hoci má cez 100-tisíc obyvateľov. Prejdeme pár rozbitých ulíc až zastavíme kúsok od rieky neďaleko prístavu. Skočíme na recepciu Hotela Poshur, kde si dáme naše zabalené raňajky, objednáme si čaj s mliekom a čakáme na Emadula, spojku Abdula, ktorý nás vezme do národného parku. Posledných pár krokov a sme na brehu rieky.

Mongla na brehu rieky

Naša loď s ktorou budeme najbližšie dva dni spoznávať NP Sundarbans má hlbší ponor a teraz pri odlive nedokáže prísť k brehu. Chvíľku teda čakáme na drevený čln, aby nás naložil a mohli sa doplaviť k lodi. Je tu celkom rušno, pretože do prístavu prichádzajú aj ďalšie drevené člny plne naložené domácimi. Fungujú ako riečna, mestská hromadná doprava. Rieka je podobne ako bangladéšske ulice zahmlená chaosom. Loďky kmitajúce sem i tam, desiatky ľudí, väčšie drevené lode, člny, rybári a v diaľke aj obrovské lodné trajekty naplnené tovarom. Mongla na súši ticho spí, lenivo sa prevaľuje z boku na bok, no Mongla tu na rieke je rušná a chaotická ako sa na túto krajinu patrí. Ono to zase nie je náhoda, pretože Mongla patrí k najdôležitejším bangladéšskym prístavom v krajine, hoci je odtiaľto breh Bengálskeho zálivu viac než 60 kilometrov. Široké rieky plné vody dovolia aj nákladným lodiam vojsť do vnútrozemia a tovar z Mongly môže prúdiť riekami, alebo sa prehodí na autá a vyráža sa na sever smer Khulna. Preskočíme z člnu do loďky a naša plavba sa môže začať!

Stretnutie s riečnymi delfínmi

Pasur je obrovská rieka, je tak veľká, že do vrecka strčí akúkoľvek európsku rieku a jediné, ktoré by som s ňou vedel porovnať sú sibírske veľtoky Ruska. Breh rieky sa v diaľke zahaľuje do jemnej, prízemnej hmly z ktorej sa občas vynoria postavy s rybárskymi sieťami. Má to akúsi magickú atmosféru, ktorá sa vzápätí zmení na nádherné prekvapenie. Neďaleko lode sa objaví šplechot. „Delfíny“ sucho skonštatuje kapitán lode. Pre neho totálna rutina, pre nás niečo fantastické a nečakané. Sundarbans je oblasťou, kde vzácne, riečne delfíny žijú, ale že ich stretneme hneď ako sa sem dostaneme by ma ani vo sne nenapadlo. Je krásne pozorovať ich z paluby lode. Objavia sa pred nami, vedľa nás, na chvíľku vyskočia alebo sa len jemne vynoria a my čakáme a hľadáme, kde sa zjavia nabudúce. Dnes sú ohrozeným druhom a z roka na rok ich je menej kvôli znečisteniu, nelegálnemu rybolovu, riečnej doprave, ale aj kvôli stúpajúcej slanosti miestnych riek.

Plavba do Karamjalu

Konečne sa stratí zástavba a breh pohltia husté a nepriechodné mangrovníkové lesy. Niekde sa priamo dotýkajú rieky, inde sa ešte pred nimi rozprestrú ako koberce šedivé pásy mazľavého blata. Mangrovníky sú všade. Prepletajú sa navzájom, rastú cez seba, pohlcujú všetko naokolo a ich koruny posiate listami sa kolíšu vo vetre. Plavíme sa blízko brehu a ten protiľahlý je tak ďaleko, že sa takmer stráca. Asi po hodinke plavby po prvý krát stojíme a zakotvíme na mieste, kde sa dá z lode vystúpiť a ísť sa prejsť. Ocitli sme sa na mieste zvanom Karamjal, ktoré predstavuje tzv. forest station, najnavštevovanejšie miesto celého Sundarbans. Tým, že je blízko k Mongle je Karamjal miestom, kde sa zastaví každý a ak sa sem niekto vyberie len na jednodňový výlet, toto je často jediné miesto, ktoré uvidí. My sa našťastie ponoríme hlbšie, lebo sme tu dlhšie, ale sú ľudia, ktorí sem do Sundarbans prichádzajú aj na sedemdňové plavby!

Prechádzka hustým lesom

Karamjal ležiaci v národnom parku je jedným z mála miest, kde je povolená výstavba a tak ho vidno už z diaľky. Nie preto, že by svojim výzorom rušil okolitú prírodu, ale jednoducho preto, že odrazu sa pretne niť mangrovníkov a krajina sa na chvíľku zmení. Za vstupom študujeme veľkú mapu celého Sundarbansu a za ňou už začína cestička. Naprieč hustým mangrovníkovým lesom vedie ošumelý, drevený chodník pozbíjaný z neforemných dosiek. Miestami už jemne zahnívajú kvôli nezničiteľnej vlhkosti, ale ešte stále drží. Kráčať po zemi by tu bolo kvôli bahnu takmer nemožné a toto je jediná možnosť ako sa ponoriť do unikátnej krajiny. Chodník je asi meter nad zemou a čerstvé bahno dáva tušiť, že sa o pár hodín zase raz ukryje pod vodu, ktorú sem priženie príliv. Teraz aspoň pozorujeme tucty krabov naháňajúcich sa pomedzi korene mangrovníkov. Je zaujímavé prechádzať sa týmito miestami. Okrem nás je tu len zopár domácich, žiadni cudzinci. Zhruba v strede areálu stojí rozhľadňa, odkiaľ máme krásny výhľad na koruny stromov. Zhora už nevidno dômyselný systém mangrovníkov, ale len koruny stromov a exotické palmy, ktoré zaplnili celú panorámu. Dlho sa kocháme na tichú a pokojnú krajinu plnú zelene.

Sundarbans a krokodíly

Dokončíme okruh drevenou cestičkou, kde ešte stretneme aj partiu makakov a na konci sa ocitneme na brehu jazierka, kde žijú krokodíly. Však to znie ako z rozprávky? V jazierku má žiť Rómeo a Júlia, dvojica krokodílov, ktorá má syna Pilpila. Máme šťastie, pretože sa nám aspoň na chvíľku zahliadnuť všetkých troch. Dva krát týždenne ich kŕmia sliepkami, ale také šťastie nemáme. Karamjal je známy aj tým, že tu stojí chovná stanica pre krokodíly a tak ich napokon vidíme viac než dosť. Chovajú ich tu, aby ich následne vypúšťali do voľnej prírody, pretože aj ich populácia, podobne ako tá delfínia sa zo Sundarbansu pomaličky vytráca. Podľa odhadov by ich dnes v týchto končinách malo žiť len niečo medzi sto až dvesto kusov. V susednom jazierku ešte natrafíme na korytnačky a pred odchodom dokonca kráčame okolo výbehu pre srnky a sambare. Kúsok od miesta, kde kotvíme našu loďku si ešte u domácich kúpime čerstvé kokosové orechy a môžeme sa vydať na ďalšiu plavbu.

Na loďke

Naša loďka je maličká. Keď vojdeme na drevenú palubu, rebríkom s pár schodmi sa dostaneme na vrchnú palubu, kde máme tri lavičky nad ktorými je plátená strieška proti slnku. Vedie ju mladý kapitán, má so sebou aj pomocníka a ten najčastejšie sedí dole na palube alebo je v miniatúrnej kajute. Loďka je iba naša a tak tu máme svoj komfort, pohodlie a užívame si plavbu sledovaním krásnej krajiny, popíjaním kokosového orechu či kecaním.

Život na brehu rieky Dangmari

Po návšteve Karamjalu sa začneme vracať na sever, aby nás Pasur odovzdal menšej rieke zvanej Dangmari. Je hraničnou riekou s národným parkom a keď sa plavíme, tak je po našej pravej strane breh na ktorom sa občas zjaví drevený domček či menšia dedinka. Všetko na strane ľavej patrí mangrovníkom. Dedinka je možno prisilné slovo. Pred očami sa mihotajú scény z jednoduchých drevených domov, chatrčí pozliepaných z dosiek, rozpadávajúce sa príbytky a všetko pôsobí tak krehko, že ak by zafúkal silnejší vietor, ostatnú len trosky. Život dediny sa premietol do rybárov. Niektorí len stoicky stoja na brehu Dangmari, nahadzujú a čakajú, no iní, aktívnejší, vošli do vody a za sebou ťahajú siete. Dokonca stretneme aj muža so ženou pri rybolove. Majú to zvláštne podelené. Žena sa brodí špinavou riekou, ktorá jej siaha až po krk, muž je bližšie k brehu a vodu má len po kolená. Obaja držia sieť s dúfaním, že sa v nej na konci čo to objaví, aby prežili ďalší deň. Aj tu v rieke Dangmari žijú riečne delfíny. Sem tam ich zbadáme ako sa prídu nadýchnuť, na chvíľku sa vynoriť a občas zazrieme aj ladný výskok. Delfíny znásobujú exotiku tohto krásneho miesta.

Eco Resort

Pomalá plavba nás vezme na miesto, kde budeme tráviť dnešnú noc. Je ním Dangmari Eco Resort priamo na brehu rieky po ktorej sa plavíme. Medzi bujnou vegetáciou sa vynorí drevené mólo s akýmsi altánkom a sme doma. Je to miniatúrne miesto, má len tri drevené domčeky, teda tri izby a všetko je príjemne a citlivo zasadené v prírode. Dostaneme domček a jeho zariadenie je mimoriadne jednoduché. Posteľ pozbíjaná z bambusu, moskytiéra, nočný stolík, malá skrinka a dokonca aj ventilátor či zrkadlo. Objavíme aj generátor a tak tu dokonca bude aj elektrika s čím sme ani nepočítali. Najpríjemnejším miestom je posedenie na priedomí, kde máme prútené kreslá a tieň vďaka strieške. Posedávame vonku, oddychujeme, popíjame kokosové orechy a je nám tu skvelo.

Fantastické jedlo

Je čas obeda a tak nás domáci zavolajú do altánku neďaleko rieky. Čakáme jednoduchý, obyčajný obed, ale opak je pravdou a čakajú nás tu fantastické hody plné lokálneho jedla. O chvíľku sa stôl zaplní malými tanierikmi s miestnymi špecialitami. Všetko vyzerá tak dobre, že si človek nevie vybrať, čo ochutná ako prvé. Dostaneme kuracie kúsky v príjemne pikantnej kari omáčke, mäsové guľôčky v omáčke s maličkými krevetami, grilované krevety, rybacie kari aj kúsky grilovaných rýb s orientálnymi koreninami a napokon aj zeleninové jedlá so šalátom a plnou misou ryže. Všetko pripravila manželka správcu a nestratila by sa teda ani v reštaurácii. Poctivé, domáce, skvelé jedlo je krásnym prekvapením tohto miesta. Už teraz je nám jasné, že odtiaľto sa bude ťažko odchádzať. Po skvelom obede si dáme čaj a naordinujeme si krátku siestu na našich bambusových sedačkách na priedomí. Totálna pohoda.

PREČÍTAJTE SI: AKO CHUTÍ BANGLADÉŠ?

Mangrovníkový les

Hladina rieky sa konečne dvihla a to znamená, že sa poobede môžeme vybrať na plavbu. Nepôjdeme našou loďou, ale nasadneme do malého, dreveného člnu, aby sme sa mohli plaviť aj malými, úzkymi vodnými kanálmi, kam by sme inak nemali šancu zavítať. Plavba člnom je odlišným zážitkom. Okolo nás je ticho, počuť len škriekanie vtákov, počuť ako sa voda odráža od dreveného tela člnu a je to mimoriadne príjemné. Vyberieme sa do oblasti Laodob, kde sa rozlieva les Gangramari. Len chvíľku sa plavíme hlavným tokom Dangmari, aby nás prichýlil unikátny mangrovníkový porast. Teraz máme pocit objavovania. Nikde nikoho okrem nášho člnu a predierame sa hustým, koreňovým systémom, ktorý nás bez varovania pohltil. Čln kĺže po tichej hladine a divočinu zvýrazňujú vodné vtáky trepotajúce krídlami. Raz zazrieme krásnych, pestrofarebných rybárikov, inokedy zase na strome odpočíva ďateľ so žltými a červenými odtieňmi. Ponoríme sa hlbšie až sa miestami doslova predierame cez konáre či napadané pahýle stromov. Všetko naokolo dýcha exotikou a tú ešte znásobí moment, kedy objavíme obrovský úľ divých včiel, odkiaľ domáci získavajú med. Dlho sa plavíme, len tak akoby bezcieľne a keď nájdeme pokojné miesto, otvoríme si kokosové orechy, ktoré sme si hodili do člnu. Cítiť ako sa pomaličky krajina začína zahaľovať do jemnej tmy a tak sa vraciame nazad. Na okraji jedného z kanálikov ešte náš lodivod zaparkuje čln, vyskočí do vody, ktorá mu je po kolená a malým kosákom našklbe za dve hrste zelených listov vyrastajúcich z vody. Túto rastlinu volajú vodný špenát a hovorí, že ju môžeme na večeru ochutnať. Plavba pomedzi mangrovníky je najväčším zážitkom dnešného dňa.

Večerná pohoda

Večer posedávame pred našimi drevenými domčekmi a pred večerou sa ešte prejdeme aj susednou dedinkou, teda ak tak môžem nazvať zhluk niekoľkých domov, ktoré spája prašná cesta obkolesená jazierkami s vodou. Tešíme sa na to, čo nám domáci pripravia na večeru, pretože famózny obed ešte z mysle nevyprchal. Na stole pristane dvanásť mištičiek či tanierikov a tak si vyberáme spomedzi rýb, kuracieho mäsa, kreviet či z rôznych zeleninových jedál. Máme aj vodné byliny Gangpalon, ktoré nám na člne ukazoval náš lodivod počas plavby. Udusené listy vodného špenátu s cesnakom sú skvelé. Eco lodge sa v noci ponorí do tichej tmy. Správca nám ešte pred spaním vyhodí z domčeku obrovského švába a pavúka pripomínajúceho tarantulu, zabalíme sa do moskytiéry a môžeme ísť spať.

Doi Chira

V našom jednoduchom domčeku sa spalo skvelo. Ráno je vzduch presýtený vánkom, vonku je príjemne čerstvo a ešte necítiť vlhkosť či blížiacu sa horúčavu. Sadneme si na raňajky a tie sú dnes typické, bangladéšske. Tešíme sa, že predsa len ochutnáme jedlo Doi Chira. V miske dostaneme roztlačenú ryžu, kúsky banánov a kus domáceho, hustého jogurtu. Ten pripravovala pani domáca vo svojom drevenom domčeku, ale povieme si, že ideme na to a bez váhania sa do raňajok pustíme. Na vrch sa Doi Chira ešte zaleje medom z divých, sundarbanských včiel.

Plavba do Harbarie

Nadišiel čas rozlúčiť sa s našimi drevenými domčekmi aj s domácimi, nasadneme na našu loďku a plavíme sa ďalej. Na začiatku ideme po dobre známej rieke Dangmari, kde nás aj dnes ráno zdravia delfíny a napokon sa ocitneme na hlavnom toku Pasuru. Našim cieľom je Harbaria ležiaca južnejšia než známy Karamjal. Plavíme sa asi dve hodiny a čím sme južnejšie, tým mám pocit, že je okolo nás viacej a viacej lodí. Tie najväčšie, nákladné lode či trajekty stoja zakotvené v strede rieky a menšie k nim prichádzajú a naberajú na seba štrk. Krajina je však stále zahalená vo svojom pokoji. Spravíme si čaj a s pohárikom v ruke si vychutnávame všetky odtiene zelenej.

Varany, opice, srnky

Veľké lode sa stratia a tak má táto časť Sundarbansu opäť nádych národného parku. Plavíme sa popri brehu, preto aby sme mohli sledovať čo sa mihne v kríkoch, medzi stromami či v korunách stromov. Je to krásna hra. Postupne objavíme varanov na brehu rieky vtláčajúcich svoje kroky do bahna, v korunách stromov sa občas bláznia opice, najmä makaky a kde tu sa k brehom Pasuru odvážia srnky či dokonca jelene. Akoby sa človek plavil v malom korábe po potope sveta, kedy sú naokolo len zvieratá.

Tam, kde žijú tigre

Harbaria je ďaleko od Mongly a preto je tu podstatne menej ľudí než v známom a často navštevovanom Karamjale. Pri vstupe dostaneme strážnika so starou puškou. Vraj kvôli bezpečnosti, ale pri pohľade na dedka s puškou pamätajúcou si éru britského kolonializmu si nie sme istí, či by nám to pomohlo. Harbaria sa považuje za najzaujímavejšie miesto, kde má človek ako takú šancu stretnúť bengálskeho tigra. Tá šanca je maličká, je minimálna, ale tá umiera posledná, no nie? Kráčame k jazierku pokrytému vodnými ľaliami z ktorého sála pokoj. „Tigra sme stretli už aj tu pri jazierku“ hovorí sprievodca keď dlhšie stojíme na jeho brehu a fotíme si krajinu. Keď sa nad tým človek zamyslí je to akési zvláštne. Každý sem prichádza s aspoň malou dušičkou túžiacou bengálskeho tigra vidieť, no neviem čo by sa dialo, ak by sa tu oproti nám niekde zoči voči skutočne objavil. Dnes žije v Bangladéši niečo medzi 300 až 500 tigrov (na celom svete ich je okolo 3000 kusov) a hoci sa to možno zdá ako vysoké číslo, tak opak je pravdou. Bengálsky tiger sa z nášho sveta vytráca a zazrieť ho či stretnúť ho je stále väčšou vzácnosťou. Podľa posledného sčítania je tu v národnom parku Sundarbans cca 114 bengálskych tigrov.

Esencia Sundarbansu

Vydáme sa na drevenú cestičku, podobnú tej akou sme kráčali včera v Karamjali. Chodník je vyvýšený, aby človek nestúpal na zem a nezničil vzácny ekosystém. Ponárame sa hlbšie medzi stromy a mangrovníky a v blate pozorujeme farebné kraby, stopy srniek, sambara či iných kopytníkov a zo stromov nás sledujú vtáci. Treba si tu dávať pozor kam človek šliape, pretože chodník v Harbarii už má svoj zlatý vek dávno za sebou a mnohé drevené trámy buď chýbajú, alebo sú nahlodané vlhkosťou a rozpadávajú sa. Okruh Harbariou trvá necelú hodinku a miestami skutočne pripomína rozprávku s esenciou divočiny, hoci nie sme až tak ďaleko od civilizácie. Ani tu nechýba vyhliadka, aby sme sa dostali nad koruny stromov. Nevidno z nej však nič svetoborné. Uzavrieme okruh a tesne pred koncom na okraji jazierka nás sprievodca vezme k stromu. „Pozrite sa na tie pazúry“ ukáže na hlboké stopy vyryté na strome. „Naposledy sme tu videli tigra pred pár dňami“ povie. Pozeráme sa na zjazvený strom, no akosi jeho slová berieme s rezervou. Tigra sme nestretli, no o sklamaní nemôže byť ani reč.

Malá, rybárska dedinka

Vrátime sa na loďku a plavíme sa ďalšie dve, možno tri hodiny rôznymi menšími kanálmi a riečkami obklopení tichom a stromami. Aj teraz sem tam zazrieme srnky či opice a tak oddychujeme na našej palube a sledujeme okolie. Po pokojnej plavbe sa opäť ocitneme na hlavnom toku Pasuru a vraciame sa na sever. Ešte neodchádzame, pretože cestou stojí jedna malá, zaujímavá dedinka, ktorú si pozrieme. Dedinka Joymoni je známa tým, že je posledným osídlením pred tým, než sa Sundarbans premení len na prírodnú scenériu. Leží na akomsi výbežku obkolesenom vodou, ktorá je pre domácich obživou aj prekliatím. Každý rok bojujú obyvatelia v oblasti Sundarbans s cyklónom a záplavami. Keď človek cestuje Bangladéšom a vidí ako ľudia žijú s riekami a aké sú rieky pre túto krajinu dôležité akosi viac vníma problém s globálnym otepľovaním a s jeho následkami. Joymoni jednoducho nebude existovať, presne tak ako stovky podobných miest. Nemá sa ani kam presťahovať, ľudia tu zosobňujú totálnu chudobu a nemôžu ujsť, pretože to jednoducho nejde.

Joymoni utopená v chudobe

Dedinka je plná rybárov, ktorí by bez okolitej vody stratili prácu aj obživu. To preto tu na blatistom brehu parkujú desiatky jednoduchých drevených lodičiek. Sú tak krehké, že pri silnejšom vetre sa musia rozletieť na triesky a stratiť v kalnej vode. Domy nie sú o nič kvalitnejšie, než odstavené loďky. Niektoré sú vyskladané z dreveného prútia prekladaného doskami a tie kvalitnejšie na steny použili dokonca bloky vlnitého plechu. Chodníky sa premenili na udupanú hlinu či blato, no toto miesto má akúsi dušu. Náš príchod spôsobí v dedinke rozruch a o chvíľku je pri nás kŕdeľ detí. Nikto tu nežobre, neťahá za rukáv, sú len zvedavé, pretože sa tu naozaj veľa turistov nezastaví. Kráčame s nimi, vedú nás cez dedinku a dokonca nazrieme aj do jedného z domčekov. Je takmer prázdny a podobne ako na okraji čajovej plantáži v Srimangale, aj tento je naplnený anonymným prítmím. Naozaj v ňom nič nepotrebujú, pretože sú aj tak takmer stále vonku. Niektoré z detí pracujú a pomáhajú prať prádlo, zbierať vyplavené drevo, pomáhajú s rybami, iné sa ešte stále bláznia a hrajú. O rok sa to možno zmení. Majú tu aj malú školu, mešitu, pár domov vyzerá o čosi lepšie, ale podstatná časť Joymoni sa zmieta v chudobe.

Pred nami je posledný úsek plavby popri mangrovníkoch až napokon zakotvíme na brehu a dáme si jednoduchý obed priamo na našej malej palube. Kopec ryže, dusená zelenina a kuracie kúsky v kari omáčke. Je čas vrátiť sa nazad do Mongly. Plavba nám trvá ešte zhruba dve hodiny a keď sa v diaľke začnú vynárať budovy, vieme, že už sme na dosah ruky.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriu, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa